Ako som (ne)cestoval do Kaliningradu – 5. časť - Pavol Fabian - Blog

Ako som (ne)cestoval do Kaliningradu – 5. časť

27. septembra 2025 08:19, Prečítané 356x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

V posledný deň pobytu som si za 90 zlotých kúpil vyše polhodinovú plavbu na polostrov Westterplate pri ústí rieky Motława do Gdaňského zálivu. Westterplate sa stalo symbolickým miestom, kde sa začala druhá svetová vojna.

video z plavby: https://www.youtube.com/watch?v=l1dJ02wHP-Y

https://www.youtube.com/watch?v=DhNkGK3oz7M

Väčšina ľudí si možno ako počiatok 2. svetovej vojny zo školských štúdií pamätá tzv. Gliwický incident, ktorý sa udial na úplne inom mieste (v južnom Poľsku) 31. augusta 1939 večer, čiže pár hodín pred útokom na Westerplatte (Aktion Gleiwitz). Nemecké jednotky SS (v preoblečení za Poliakov) obsadili rozhlasovú stanicu v Gliwiciach a odvysielali krátku poľsky hovorenú správu. Cieľom bolo vytvoriť dojem, že Poľsko zaútočilo na Nemecko. Tento incident bol súčasťou tzv. Operácie Himmler, série nacistických provokácií, ktoré mali ospravedlniť nemeckú inváziu. Lenže Gliwice slúžili len ako tzv. operácia pod falošnou vlajkou, ktorá bola zámerne vykonaná tak, aby vyzerala, že ju uskutočnil niekto iný.

V skutočnosti vojna začala vo Westerplatte. 1. september 1939 o 4:45 ráno nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein začala ostreľovať poľskú vojenskú tranzitnú skladovú stanicu na Westerplatte. Malá posádka poľských vojakov (asi 180 mužov) bránila toto miesto proti tisíckam nemeckých vojakov podporených delostrelectvom a letectvom. Obrana trvala sedem dní (do 7. septembra 1939), hoci Nemci očakávali, že obsadia Westerplatte za pár hodín. Westerplatte sa až do dnešných dní stalo symbolom hrdinského odporu, dôkazom poľskej odvahy a odhodlania vzdorovať aj v nerovnom boji.

Pamätník vo Westerplatte

Pamätník vo Westerplatte – tieto slová sú veľmi aktuálne práve dnes… mal by si ich dobre prečítať aj poľský minister zahraničných vecí a jastrab Radoslaw Sikorski

Múzeum 2. svetovej vojny v Gdansku

Westerplatte je hojne navštevované cudzincami, ale najmä Poliakmi. Počas môjho pobytu ho navštívil aj nejaký kravaťák, s najväčšou pravdepodobnosťou nejaký poľský politický, či iný potentát. Sprevádzala ho profesionálna fotografka, ktorá mu na tomto, pre Poliakov posvätnom mieste, urobila najmenej tisíc vlasteneckých fotografií, na ktorých pózoval s odhodlaným výrazom v tvári. V areáli, na brehu mora, sa nachádza cintorín padlých vojakov, na ktorom ma upútal jeden z pomníkov. Bol pod ním pochovaný Jan Czywil, ktorý tu paradoxne s takýmto menom zahynul ako 24-ročný vojenský strelec.

vojenský cintorín

Okrem cintorína s parkovou úpravou sa tu nachádza viacero betónových bunkrov a rozstrieľaná budova kasární poľských vojakov, ktorá bola ponechaná v pôvodnom stave – s rozstrieľanými múrmi, prevalenými stropmi a so zrútenými schodiskami. Možno sem vojsť, ale vstup je na vlastné nebezpečenstvo!

Budova kasární

jeden z bunkrov vo Westerplatte

Na fotografických paneloch zobrazujúcich zábery z tých dní je aj fotografia zo stretnutia nemeckých fašistických vojsk s vojskami Sovietskeho zväzu a pripomenutý moment, keď na základe zmluvy medzi ZSSR a Treťou ríšou zo dňa 28. septembra 1939 prestalo Poľsko opäť existovať.

Z vŕšku, na ktorom je vztýčený pomník na počesť obrancov Westerplatte sa naskytá pohľad na terminál LNG, ktorým do Poľska, odrezaného od lacných ruských zdrojov zemného plynu, prúdi neúmerne predražený a najmä neekologický americký plyn. Westerplatte je symbolom poľského boja o nezávislosť, ale dole v prístave je dôkaz o tom, že jedna plynová závislosť Poľska sa zmenila na druhú plynovú závislosť od USA. Ťažko tu hovoriť o slobode a nezávislosti…

terminál LNG

Po prehliadke Westerplatte sa naša loď pomaly vracala do prístavu nachádzajúceho sa pri Gdanskom žeriave. Plavili sme sa po Martwej Wisle a po Motlawe. Pri brehu po oboch stranách rieky kotvili desiatky obrovských námorných lodí. Vôňu morskej vody striedal pach olejov, nafty, alebo vôňa obilia, ktoré práve dlhým rukávom zo sýpky nakladali do nenásytných útrob jednej z lodí. Vietor drobné prachové a zároveň vonné obilné častice zanášal doďaleka – až k našim nosom.

Okrem lodí najrozličnejšieho druhu (kotvili tu aj vojenské, záchranárske, vrtné súpravy…) sme mohli pozorovať aj objekty Gdanskych lodeníc. Teda torza toho, čo z nich zostalo.

V Gdanských lodeniciach vzniklo hnutie Solidarnošč. V auguste 1980 tu vypukol štrajk po prepustení žeriavničky Anny Walentynowiczovej. K štrajkujúcim sa pridal elektrikár Lech Wałęsa, budúci prezident Poľska. Štrajkujúci sformulovali 21 požiadaviek, medzi nimi právo na zakladanie nezávislých odborov, slobodu slova a prepustenie politických väzňov. Poľská vláda bola donútená podpísať kompromis, ktorý uznával vznik nezávislého odborového zväzu „Solidarita“ (Solidarność) – prvej legálnej nezávislej odborovej organizácie v sovietskom bloku. Gdanskí lodiari si tak vydobyli „slobodu“.

O pár rokov neskôr tá vydobytá „sloboda“ ukázala svoje zuby. Po vstupe Poľska do Európskej únie Gdanské lodenice predstavovali veľkú konkurenciu pre lodenice a prístavy v západnej Európe (Saint-Nazaire, Meyer Werft (Papenburg), Hamburg, Rotterdam…). Európska únia začala vyčítať poľskej vláde, že poskytuje lodeniciam štátnu podporu a postupom času sa jej podarilo dosiahnuť, že lodenice (teda konkurenciu zlikvidovali).

Pred rokom 1989 Gdaňské lodenice, známe ako Stocznia Gdańska alebo Stocznia im. Lenina, boli jednými z najväčších lodeníc v komunistickom bloku. V 70. a 80. rokoch zamestnávali viac ako 20 000 pracovníkov a vyrábali širokú škálu plavidiel vrátane vojenských, rybárskych trawlerov a nákladných lodí. Vznik Solidarnośći bol kľúčový krok pre politické zmeny v Poľsku a východnej Európe. Ale kľúčový bol aj pre gdanských lodiarov. EÚ sa im za ich boj za slobodu odmenila. Vďaka neustálym diskriminačným regulatívom a buzeráciám zo strany EÚ došlo po páde komunizmu k výraznému poklesu zamestnanosti. A v roku 1996 lodenice vyhlásili bankrot. Veľké tradičné poľské hospodárske odvetvie bolo úspešne zlikvidované, aby nekonkurovalo dobrými cenami západným lodeniciam. Dnes z nich funguje len torzo. Časť drobných prevádzok prešla do súkromných rúk, väčšina schátrala. Pohľad na opustené, zhrdzavené, po vetre kvíliace objekty s odchlipujúcimi sa plechmi (podobné stavu Vítkovických železiarní v Ostrave) je veľmi smutný. V súčasnosti lodenice zamestnávajú približne 2 200 pracovníkov, čo je menej než 10 % pôvodného počtu. Takže 18 000 zamestnancov bojujúcich za „slobodu“ ju takto pocítili na vlastnej koži. Aby im zapchali ústa a aby to nejako zaonačili, časť areálu lodeníc zrekonštruovali a dnes slúži ako kultúrne a turistické centrum. Nachádza sa tu Európske centrum Solidarity, ktoré je zapísané na zozname európskeho kultúrneho dedičstva. Chrochtajúcich a hlučných Nemcov či Holanďanov tu neuvidíte. A vlastne aj iných návštevníkov tu je minimum. Kto by mal záujem navštíviť pomník poľskej hlúposti ukrytý pod kepienkom boja za slobodu?

Pomník lodiarom zastreleným pri nepokojoch v roku 1970

Vstup do bývalých lodeníc, dnes Európskeho centra solidarity

Teraz nabijem zbrane Progresívnemu Slovensku: predstavte si, že v tom Gdansku má europoslanec z Republiky Mazurek vlastnú jachtu! Z čoho na ňu asi nahrabal?

Do Kaliningradu sa mi teda napokon nepodarilo cestovať, ale Peter mi hneď prvý večer po príchode poslal cez whatsapp zvukovú správu.

„Ty kokso, bol som v obchode. To si nevieš predstaviť, aký výber potravín tu majú! Také druhy ovocia a zeleniny, ktoré ani nepoznám! V Bratislave nemáme ani polovičný výber toho, čo tu majú Rusi…!“ nadšene mi oznamoval.

Ticho som sa usmieval popod nos. Bol som v Rusku naposledy pred rokom, tak viem, čo ho ohúrilo.

O hodinu ďalšia zvukovka.

„Bol som na večeri. Bieloruská reštaurácia, celkom luxusná. Polievka, hlavné jedlo, zákusok, pitie. Obrovské porcie. Veľmi chutná vára. To všetko za 5 eur.“ oznamoval mi nadšene.

„Viem viem…“ odpísal som mu zhovievavo sa usmievajúc.

Peter zostal nadšený z pobytu do Kaliningrade až do konca. Nebudem tu opisovať všetko, čo tam videl, nebudem tu písať o jeho rozhovoroch s miestnymi obyvateľmi o vojne, o Putinovi, o Európe, o Ficovi a o USA a Trumpovi. Verím všetkému, čo mi porozprával, ale reprodukovať ďalej to nebudem – nebolo by to z prvej ruky! Len jednou vetou: vojna Rusov zatiaľ stále netrápi, berú ju ako okrajovú záležitosť, necítia nedostatok ako následok sankcií, nechápu hlúposť Európanov a Ameriku aj s Trumpom majú v zuboch. Nič nesvedčí o tom, že by Putin vďaka pokračujúcej vojne strácal na popularite.

A to je tak všetko, čo som chcel napísať o tom, ako som (ne)cestoval do Kaliningradu.

Z Kaliningradu mám len kamarátom privezenú magnetku a neviem prečo aj ponožky…

poľské pivá

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)

Zároveň Ťa/Vás, vážený čitateľ môjho blogu, chcem poprosiť o podporu môjho fundraisingového projektu zameraného na vydanie mojej jedenástej knižky. Viac informácií tu:

https://www.hithit.com/cs/project/13710/podpor-vydanie-knihy-aby-moj-zivotopssst-nevisel-na-vlasku