Pavol Fabian

6. október 2015

Kapitána lode BVL Martin o tretej nadránom zobudilo nepríjemné zakývanie sa lode. Nebol na nič také zvyknutý. Vo svojej lodníckej kariére začínal ako samostatný pltník prevážajúci turistov na Dunajci a jej vrcholom bol kapitánsky post na kompe prepravujúcej výletníkov pod Strečnom z jedného brehu Váhu na druhý (velil dvojčlennej posádke kompy, pričom jeden z členov posádky bol on sám).

Kapitán sa nadvihol na posteli a pozrel sa na hladinu rumu vo fľaške, ktorú mal položenú na nočnom stolíku. Aj tá sa kývala. Z toho usúdil, že čudné kývanie lode nie je prelud, ale skutočnosť. Keby sa vo fľaši žiadna hladina nenachádzala, vedel by, že je opitý – a v takom stave by sa mu mohlo zdať hocičo, ale včera mu rum akosi nešiel…

Vybehol z kajuty a zamieril na kapitánsky môstik. Našiel tam zmäteného 1. dôstojníka, ako sa usiluje cez okno čosi zbadať v tme panujúcej všade navôkol.

„Čo sa to deje?„

„Netuším.„

Obaja civeli do tmy. Bolo im čudné, že na brehu Rýna, po ktorom sa už šiesty deň plavili, nevideli ani jedno jediné svetlo. Lodné motory však monotónne priadli, loď sa pokojne plavila vpred, všetko vyzeralo byť v poriadku. Kapitán sa už-už chcel vrátiť do kajuty, keď sa z tmy vynorilo zrazu čosi ozrutné a strašidelné a rýchlo sa blížilo priamo k nim. Kapitán v pude sebazáchovy strhol kormidlo doprava. Sotva pár metrov popri nich prefrčal ozrutný tanker. Jeho pravobok pôsobil monumentálne ako priehradná hrádza. Vo vlnách, ktoré cisternová loď rozčerila sa Martin rozkolísal ako orechová škrupinka. Palubu lode zasiahla mohutná vlna. Zopár kvapiek rozstreknutej vody pristálo aj na kapitánových perách. Bola slaná. Bývalému námornému kapitánovi Dovaničovi to konečne došlo:

„Prvý dôstojník, veď my sme už na mori!„

„Na mori?!„

„Áno, už sme v Severnom mori!„

S čelom ešte stále zaroseným od studeného potu odoslali do Bratislavy nie celkom pravdivú správu:

„Vyplávali sme na more. Misia pokračuje podľa plánu. Všetko máme pod kontrolou.„

Bolo to odvážne tvrdenie. Ani jeden z nich netušil, že zozadu sa k nim od Rotterdamu blíži nákladná loď Sirius Star naložená 95 000 tonami leteckého benzínu zo Saudskej Arábie.

Kapitán tankera Sirius Star plaviaceho sa pod panamskou vlajkou zbadal neosvetlenú a nehlásiacu sa loď BVL Martin na poslednú chvíľu. Prikázal strhnúť kormidlo naľavo a nevšimol si, že sonar signalizuje tesne pod hladinou ukrytý skalný útes. Sirius Star o skalu škrtol tak jemne, že to na kapitánskom mostíku ozrutného tankera ani nepostrehli. Z drobnej trhlinky v oceľovom plášti lode však do mora začal vytekať tenký cícerok leteckého benzínu.

Plavčík 1. triedy na lodi BVL Martin Dezider Lakatoš práve dofajčieval na palube svoju cigaretku. Keď sa oheň priblížil k filtru, elegantným oblúkom, tak ako bol z domu zvyknutý, odfrkol ohorok do mora. Vzápätí ho mohutná vlna spôsobená loďou Sirius Star zmietla za ním.

„Muž cez palubu! Muž cez palubu!„ skríklo viacero udatných slovenských námorníkov a presne nacvičeným postupom začali so záchranou nešťastníka (i keď v radoch členov posádky lode Martin, ktorí neboli rómskeho pôvodu, sa našiel jeden, ktorý dal na zváženie, či Lakatoša nenechať tam, kde je[1].

Tanker Sirius Star sa zatiaľ rýchlo vzďaľoval od miesta kolízie a na hladine za ním zostával len tenký prúžok vytekajúceho benzínu. Lakatošova nezahasená cigareta dopadla presne na koniec tohto aromatického prúžku ľahšieho ako voda. Tlejúcim zvyškom tabaku sa v tom prostredí hneď začalo dariť lepšie.

BVL Martin sa medzitým otočil späť, aby sa vrátil pre Lakatoša kričiaceho o pomoc z tmy kdesi pred provou lode.

Plavčík 1. triedy Dezider Lakatoš si uvedomoval, že sa plavia v medzinárodných vodách, preto kričal o pomoc v troch jazykoch – po slovensky[2], po rómsky a po maďarsky[3].

Reflektory bývalej výletnej lode Martin prečesávali tmavú vodnú hladinu, ale Lakatoša nevedeli nájsť. Oheň na konci benzínového pruhu sa medzitým začal šíriť vpred rýchlosťou vyššou, akú v tej chvíli dosahoval tanker Sirius Star.

„Do riti, v tejto prekliatej tme Deža nenájdeme! A prvú stratu na našej tajnej vojenskej misii budeme mať ešte pred príchodom na Jan Mayen!„ horekoval kapitán.

„To nás teda v Bratislave pekne pokefujú, keď sa to dozvedia!„ pridal sa prvý dôstojník.

V tej chvíli oblohu aj šíre more osvetlila nevídaná žiara, pretože plamienok z Lakatošovej cigarety dorazil tam, kam sa ponáhľal. V mocnej žiare sa posádke lode Martin konečne podarilo uzrieť z posledných síl sa na hladine držiaceho plavčíka prvej triedy Dezidera Lakatoša.

„Vytiahnite ho!“ prikázal kapitán a obrátil sa smerom k lodi Sirius star, nazdávajúc sa, že Lakatoša im pomohli nájsť svojimi výkonnejšími diaľkovými reflektormi námorníci z tankera. Vďačne im chcel zamávať. Naskytol sa mu však neuveriteľný pohľad! Celý tanker bol v plameňoch. To on osvetlil more doďaleka. Z horiacej námornej lode v snahe zachrániť si život skákal do mora jeden námorník za druhým a zdalo sa, akoby si na cestu svietili horiacimi pochodňami, ale nebolo to tak. To horeli kusy ich oblečenia.

Jeden člen posádky[4] zachraňujúci plavčíka 1. triedy Dezidera Lakatoša mu hodil do vody lano tak nešťastne, že sa topiacemu omotalo okolo krku. Na palubu ho vytiahli úplne modrého nielen od zimy, ale aj od nedostatku kyslíka. Kapitán mu duchaprítomne uštedril pár preberacích faciek a potom bývalému primášovi letanovskej kapely, t. č. plavčíkovi 1. triedy Deziderovi Lakatošovi rýchlo podal do rúk husle:

„Hraj![5]„

Bývalá výletná loď Martin sa opäť otočila, rýchlo nabrala kurz smerom za svojim poslaním a horiaci tanker ponechala svojmu osudu.

7. október 2015

Na druhý deň ráno, hneď ako sa rozvidnelo, sa kapitán Dovanič pohľadom utvrdil v tom, že sú naozaj na mori. Nočná príhoda s tankerom Sirius star sa pre jeho loď síce skončila šťastne, ale uvedomil si, že ak by sa podobné udalosti opakovali, utajenosť misie by mohla dostať trhliny.

Usúdil, že nastal čas na vykonanie rafinovaného opatrenia, ktoré vymysleli odborníci z bratislavskej Admirality.

„Vytiahnite kamuflážnu plachtu!“ prikázal.

Desiati námorníci sa odobrali do podpalubia a o chvíľu vyvliekli na palubu čosi, čo pripomínalo obrovský zrolovaný koberec. Bola to však len plachta z celtoviny. Vyrobili ju v Umelecko-dekoračných dielňach Slovenského národného divadla a popredný slovenský scénograf Ladislav Zahodil na ňu namaľoval verný obraz najväčšej veľryby na svete – vráskavca obrovského. Plachta mala slúžiť na maskovanie lode pred prípadným leteckým, či lodným prieskumom.

„Rozviňte plachtu a prekryte loď!“ vydal ďalší príkaz.

Trvalo takmer celé predpoludnie, kým sa plachtu podarilo rozprestrieť tak, aby zakrývala prakticky celú loď s výnimkou špice a priameho výzoru z kapitánskeho môstika. Veľa času zabralo aj jej pripevnenie lodnými lanami na špeciálne úchytky, aby odolala silným morským vetrom.

Keď však bola plachta konečne nainštalovaná, bývalá výletná loď Martin vyzerala na nerozoznanie od bývalej výletnej lode Martin prekrytej kamuflážnou plachtou.

[1] Povrávalo sa, že je z akejsi Pospolitosti

[2] „Posledný raz kúpem!!!“

[3] „Segítség!!!“

[4] Povrávalo sa, že je z akejsi Pospolitosti

[5] V zmysle starého známeho: “Ja nič, ja muzikant!“