Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 7. časť - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 7. časť

8. decembra 2025 11:40, Prečítané 342x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Od mešity Masjid Negara to nie je ďaleko k starej železničnej stanici, ktorá sa tiež ráta medzi kualalumpurské pamätihodnosti. Stavba stanice sa začala v roku 1910 a úplne ju dokončili v roku 1917. Rozsiahla budova je postavená v duchu angloázijskej architektúry. Presne ten štýl býva označený ako neomaurský/mughalský/indo-saracénsky/neo-saracénsky. Neviem síce, čo to presne znamená, ale budova pôsobí impozantne. Žiaľ, väčšina priestorov je momentálne nefunkčná. Pre potrebu železničnej dopravy sa využíva azda len desatina budovy. Všetko ostatné prechádza vleklou rekonštrukciou. Voľakedy súčasťou staničnej budovy boli aj kancelárske priestory a honosný hotel, ale ten skrachoval. Po presunutí značnej časti medzimestskej dopravy do neďalekého nového dopravného uzla KL Sentral, sa doprava v starej budove a aj jednotlivé železničné prevádzky utlmovali. Cieľom je vytvoriť tu železničné múzeum.

Kuala Lumpur Railway Station

Na stanici sú tri nástupiská so štyrmi koľajami, ale prezrieť si ich môžete len ak máte platný cestovný lístok. Našťastie, v posledný deň pobytu sme sa práve na túto stanicu doviezli metrom a videl som teda aj široké nástupiská, ktoré by Malajcom mohla závidieť aj bratislavská hlavná stanica.

Kuala Lumpur Railway Station

Z Kuala Lumpur Railway Station sme sa metrom presunuli na ulicu Jalan Alor. Je to vraj najľudnatejšia ulica v meste a funguje tu nočný trh. Ulica je od vrchu až po jej spodný koniec posiata pohostinskými zariadeniami najrozličnejšieho druhu prezentujúcimi prevažne čínsku kuchyňu. Nájdete tu však aj kuchyňu indonézsku, kórejskú, vietnamskú… Okrem stabilných kamenných reštauračných zariadení ulicu lemujú desiatky stánkov, v ktorých vám predajú pochutiny od výmyslu sveta.

Skôr než sme sa aj my oddali hodovaniu, navštívili sme ešte neďalekú ulicu Jalan Rembia, o ktorej ide chýr, ako o ďalšej pozoruhodnosti tohto mesta. Jalan Rembia je známa svojimi pestrofarebnými mestskými maľbami a street artom, ktorý zdobí fasády budov. Tieto umelecké diela vraj vytvorili miestni aj medzinárodní umelci a často zobrazujú témy ako napr. prírodné dedičstvo Malajzie, mestský život a kultúrne dedičstvo. Ulica sa tak vraj stala akousi galériou pod holým nebom, ktorá láka fotografov, turistov a milovníkov umenia. Toľko hovoria bedekre.

Skutočnosť: bolo to pre mňa dosť veľké sklamanie, pomaľovaných bolo len pár fasád, nič prevratné… Trochu azda upútali krátke uličky, kde naopak neboli pomaľované fasády, ale asfalt, po ktorom sme chodili. Napriek tomu, že nás to neohúrilo, aj tá najposlednejšia a najnevydarenejšia maľba na asfalte vozovky mala kultúrnejšiu hodnotu ako slovenské kriedové nápisy na asfalte hovoriace o tom, ako vraj Ficovi chutí Putinov…

Dlhšie než desať minút sme sa tu nezdržali. Možno aj preto, že sme boli hladní.

Jalan Rembia

Vybrať si jedlo na ulici Jalan Alor nie je jednoduché, pretože ponuka je tu obrovská. V dolnej časti ulice ma upútal stánok s durianom. Veľa som už o tomto ovocí počul aj čítal, ale ešte nikdy som ho neochutnal.

Kúsok ovocia na polystyrénovej tácke zatavený vo fólii, ale čerstvo naporciovaný pred vami na ulici nebol práve najlacnejší – na rozdiel od všetkého ostatného jedla. Stál 33 ringgitov (cca 6 eur). Ale čo by človek nedal, ak chcel durian ochutnať. Durian predchádzala povesť odporného a smradľavého ovocia.

Prvá pochybnosť nastala, keď som fóliu rozbalil. Vzduch okolo nás zaplnil čudný zápach. Neodradilo ma to a vložil som si kúsok ovocia do úst. Okrem toho, že bolo odporne mazľavé, bolo aj nepríjemne smrdiace. Alebo – ako by povedal klasik – durian bol síce odporne mazľavý, ale zato príšerne smrdel! Ťažko tú chuť k niečomu prirovnať. Azda niekde celkom na chvoste tej chute som cítil možno čosi ako stopu cesnaku. Marsé bola ochotná ochutnať až po mojom niekoľkonásobnom naliehaní a sotva sa durian zoznámil s jej ústnou sliznicou odhodila kúsok, ktorý držala v ruke do koša. Ja som starý Škót, straty nepripúšťam! A tiež som možno naivne veril, že chuť sa postupom času v ústach rozloží a ja objavím čaro tohto ovocia. Ona sa síce rozložila, ale ako tri týždne stará mršina…

Durian som dojedol takmer do posledného sústa, ale čaro ovocia som neobjavil. Durianový smrad sa za nami tiahol ako chvost za unaveným psom po dlhom behu ešte aj dlho po odchode z tohto stánku. Na druhý deň som sa nečudoval, keď som vo vagóne metra vedľa iných zákazových upozornení zbadal aj zákaz konzumácie durianu v metre. Úplne som ten zákaz chápal.

Durian

Zákaz durianu v metre

Rýchlo sme si chceli napraviť chuť, ale zároveň sme chceli vyskúšať malajskú špecialitu – polievku asam laksa. V čínskych reštikách ju však nemali. Potom nám ktosi odporučil ísť do podniku na rohu ulice, kde polievku ponúkali.

Nočný trh a gurmánsky raj na ulici Jalan Alor

Laksa je ostrá polievka s chilli papričkami a ryžovými slížmi, ktorá je populárna v Malajzii, Singapure, Indonézii a v južnom Thajsku. Jestvuje mnoho regionálnych variant laksy a jednotlivé recepty sa od seba môžu veľmi líšiť. Základné delenie môže byť podľa toho, či je v recepte použité kokosové mlieko alebo nie.

Asam Laksa je pod názvom Pulau Penang Laksa populárne na ostrove Penang (kam sme mali tiež namierené). Ide o variantu bez kokosového mlieka, v ktorej sa používa makrela a plody tropického stromu tamarind, vďaka ktorému má polievka kyslastú chuť. Musím povedať, že to bola mňamka. Marsé nechcela po duriane až tak experimentovať, a tak zvolila bezpečnú variantu – akúsi cestovinu „with chicken“ s hubami. Pochvaľovala si aj ona.

Polievka bola dosť sýta, dala sa považovať za hlavné jedlo, ale v neďalekom stánku opekali chobotničky! Skôr z rozkoše ako z hladu, som si kúpil ešte aj téglik chápadiel nakrájaných na drobné kúsky, ku ktorým pridali dve dlhé špáradlá na napichovanie.

Asam Laksa

chobotničky

Pred nami ostával posledný bod programu toho dňa – svetelná a hudobná show v KLCC parku priliehajúcemu k vežiam Petronas towers. Keďže som sa ešte nikdy neviezol monorailom, vymyslel som to tak, aby sme sa k jazeru pod vežami Petronas, kde sa show odohráva, priblížili jednu zastávku týmto dopravným prostriedkom. Naivne som si myslel, že to bude čosi na spôsob vlaku na báze magnetického vankúša (Maglev). Teda, že vozidlo sa nebude dotýkať koľajnice, bude nad ňou nadnášané magnetickou silou (levitácia), pohyb zabezpečí elektromagnetický pohon alebo lineárny motor a celé to bude úplne bez trenia, odpor bude klásť len vzduch (tak ako v Shanghai Maglev).

Lenže v Kuala Lumpur ide o klasický/konvenčný monorail, ktorý sa pohybuje po jednom pevnom betónovom koľajovom nosníku a má kolesá, ktoré sa na ňom otáčajú. Vozidlo sa teda fyzicky dotýka nosníka, takže je tu mechanické trenie. A takto to aj bolo – hrkalo to s nami akoby sme cestovali na starej pračke počas odstreďovania.

Monorail v Kuala Lumpur

Na jazere Symphony lake sa každý deň zadarmo od 20:00 do 22:00 v polhodinových intervaloch odohráva úchvatná desať minút trvajúca show, pri ktorej vám padne sánka. Kombinácia vodotryskov, svetiel a hudby na jazere obklopenom vysvietenými mrakodrapmi – ten obraz vo vás zostane nadlho.

Keď sme prišli na miesto, breh jazera Symphony lake bol už obsadený návštevníkmi, ako napájadlo zveri kdesi v africkej savane po trojtýždňových suchách.

Hlava na hlave.

Sadli sme si na zem a čakali.

Ťažko to popísať slovami, lepšie je to vidieť… aspoň na videu… je to predsa len o čosi honosnejšie predstavenie ako Spievajúca fontána na košickej Hlavnej ulici.

video Symphony lake 1: https://www.youtube.com/watch?v=MUB8yyL286Y

video Symphony Lake 2: https://www.youtube.com/watch?v=xB3cAZus-Qw

Do hotela sme sa vrátili včas, aby sme ešte stihli navštíviť strešný bazén, ktorý má v hoteli Ceylonz Suites by MyKey „zatváračku“ o polnoci.