Pavol Fabian

26. júl 2015

Konalo sa ďalšie zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu (BRŠ). Novinárskej obci nebolo vopred oznámené. Slovenskí žurnalisti by sa o uskutočnení dôležitého rokovania ani neboli dozvedeli, nebyť pozornej čitateľky najčítanejšieho bulvárneho denníka, ktorá si idúcky okolo budovy ministerstva náhodou všimla, že pani ministerka zdravotníctva si pri nastupovaní do vládneho bavoráka roztrhla pančuchu. Pohotovo zavolala do redakcie:

„Dobrý deň, mám pre vás tip!“

„Aký tip?“ ozval sa bez väčšieho záujmu redaktor zvyknutý na množstvo volaní ponúkajúcich absolútne nepoužiteľné tipy.

„No na reportáž predsa!“

„Áno? Dobre. A o čo ide?“

Volajúca zbystrila pozornosť:

„A dostanem nejakú odmenu?“

„Keď neviem o čo ide, tak vám nemôžem nič sľúbiť, to predsa chápete? Musel by to byť tip, ktorý zaujme našich čitateľov.“

„Myslím, že zaujme.“

„Tak o čo ide?“

„Koľko dáte?“

„Koľko, koľko… podľa toho aká to bude bomba! Povedzme tridsať eur?“

„Tridsať?!“ sklamane vypustila paru nadšenia. Nastala krátka pauza v rozhovore, ktorú si redaktor vysvetlil tak, že volajúca zvažuje ponuku preniesť do konkurenčného denníka.

„No dobre, ak to bude pre nás zaujímavé, tak dáme možno aj štyridsať!“

„To znie lepšie…“

„Tak čo máte? Spustite!“

„Ministerke zdravotníctva sa pustilo očko na pančuche. Tak koľko?“

Žurnalistu to zaujalo, ale od šéfredaktora mal príkaz znižovať náklady, začal zjednávať:

„Ide o to, kde sa očko nachádza. Rozumiete. Na päte je nezaujímavé… A tiež záleží od veľkosti očka!“

„Tesne nad kolenom…asi tri centimetre… no? Koľko?“

Redaktor zacítil šancu na titulku:

„Päťdesiat eur. Kde teraz je?“

„Kto? Očko?“

„Nie, ministerka!“

„Tu, pred ministerstvom zdravotníctva nastupuje do auta a kamsi sa chystá…“

Investigatívny redaktor- absolvent jednej z masmediálnych fakúlt, sídliacich v takmer každom okresnom meste zavetril korisť ako poľovný pes[1]. Toto je tá pravá masmediálna práca! – pomyslel si s uspokojením. Jeho predchádzajúce zamestnanie v jednej z najväčších súkromných televízií ho neuspokojovalo. Pracoval tam vo funkcii – manažér televíznej reklamy. Jeho úlohou bolo sledovať televízny program konkurenčnej televízie a na tej vlastnej spustiť reklamu hoci aj uprostred filmu presne v ten okamih, keď reklamu spustila konkurencia. To všetko preto, aby jedna televízia nekradla divákov druhej. Deprimovala ho, že za každú sekundu oneskorenia mu strhali jedno percento výkonnostného ohodnotenia. Po mesiaci vo funkcii manažér televíznej reklamy si v pravej ruke vypestoval čudný tik v dôsledku neustáleho striehnutia nad červeným tlačidlom spúšťania reklám.

Natešený redaktor okamžite naštartoval auto a letel na miesto činu, aby toaletný defekt pani ministerky odfotografoval v čo najväčšom detaile a mohol o ňom informovať nedočkavých čitateľov. A práve vďaka prenasledovaniu ministerkinho vozidla zistil[2], že smeruje na rokovanie BRŠ[3].

Pustené očko na pančuche nebolo to najhoršie, čo bulvárni novinári o ministerke zdravotníctva uverejnili. Omnoho viac jej uškodila táto fotografia. Potvrdila klebety, že vydatá pani ministerka udržiava styky so svojim milencom, stavebným robotníkom Elemírom Stopkom zo Šale, ktorý prichádzal do Bratislavy na týždňovky. Ministerke zdravotníctva vo vlastnej domácnosti dôsledne vyžadujúcej, aby členovia rodiny topánky nechávali pred dverami, sa jej zvyk vypomstil.

BRŠ mala pred sebou dlhé zasadnutie[4]. Na úvod šéf Expertnej skupiny vytvorenej na výber plavidla oznámil odporučenie Bezpečnostnej rade:

„Po zvážení všetkých okolností, potrieb a požadovaných vlastností lode, ktorá by odviezla slovenský kontingent na ostrov Jan Mayen sme sa rozhodli odporučiť dunajskú výletnú loď Martin. Samozrejme bude ju treba čiastočne prebudovať, ale odhadované náklady na rekonštrukciu sa rovnajú len zlomku nákladov na stavbu nového krížnika. V podstate je to najlacnejší variant k akému sme sa dopracovali.“

„Jestvuje ešte lacnejšie riešenie!“ zvolal zástupca koaličnej Národnej strany.

Zraky všetkých sa obrátili v očakávaní k nemu. Národniar vzápätí trochu skrotil svoje nadšenie, pretože si sám uvedomoval, že riešenie, ktoré odsúhlasili na predsedníctve jeho strany a ktoré ho poverili prezentovať na Bezpečnostnej rade štátu, nie je to pravé orechové.

„Plť! Postavme plť! Bude to maximálne ekonomické a hlavne tradičné, slovenské!“

„Plť?! Ste sa zbláznili? Na more?“

„Veď nie takú obyčajnú, aká pod Strečnom turistov preváža! Väčšiu, omnoho väčšiu!“

„Prepáčte, pán kolega, vy ste asi nepochopili o čo tu ide. Ide o historický krok Slovenskej republiky. Tradíciám patrí všetka úcta, ale plávať na plti do Arktídy? Veď by sme sa zosmiešnili! A možno aj pomrzli!“

Predstaviteľ Národnej strany sklapol. Po pravde, oddýchol si. Mal to za sebou. Prezentoval stanovisko svojho fanatického predsedu, splnil úlohu a už sa viac vyjadrovať nebude musieť.

Plavebná spoločnosť Váhplavba a.s. ponúkla vláde na plánovanú misiu do Arktídy jednu z vlastných, rokmi osvedčených lodí za priateľskú cenu – 30 miliónov eur (pritom nákladiak Avia pridala ku kontraktu ako bonus zadarmo!). Zároveň vládu upozornila, aby sa s rozhodovaním poponáhľala, pretože majú aj ďalšieho vážneho záujemcu o kúpu lode – akciovú spoločnosť Zberné suroviny (za 49,50 eur).

„Takže sa vráťme k výletnej lodi Martin…“ navrhol predseda vlády.

„Mohli by ste nám ju trochu predstaviť?“ obrátil sa k majiteľovi lode.

„Samozrejme. Rád. Loď vo výletnej podobe disponuje kapacitou 160 miest na sedenie, reštauračnou úpravou na spodnej palube, salónikom pre 18 osôb s gaučom, kreslami a konferenčnými stolíkmi, barom, prehrávačom CD a mikrofónom.“

Prezentácia uchvátila minimálne jedného člena vlády.Uchváteným bol minister práce sociálnych vecí a rodiny, ktorý mal v domácich odborných kruhoch prezývku „nula“ a v medzinárodných „zero“. Ak niekto, čo i len naznačil, že ministrova myšlienka, postup, nápad, návrh, teória je z odborného hľadiska nezmysel, začal tak besnieť a mstiť sa, že jeho prezývka sa razom zmenila. Stal sa z neho „Zero pomstiteľ“.

„Zero pomstiteľ“ majiteľovi lode tíško šepol, že by na jeho lodi cez víkend rád usporiadal v kruhu najbližšej rodiny a zopár známych malú oslavu toho, že jeho deväťročná dcérka priniesla zo slovenčiny z diktátu trojku. Nešlo by vraj o nič veľké – asi 150 hostí, komplet menu, girlandy, balóniky, záverečný ohňostroj.

„Nešlo by to zariadiť…?“ naliehal, “…samozrejme transparentne!“

Úlisne pritom žmurkal na majiteľa lode a nepokryte mu dával najavo, že v opačnom prípade nebude hlasovať za to, aby na arktickú misiu vybrali práve ich loď.

Majiteľ lode chápavo prikývol.

„Aká je rýchlosť lode?“ vyrušil ich z dohadovania drobného kšeftíku predseda vlády.

„Dolu prúdom 20 km/hod. a hore prúdom takmer 9km/hod.“

„Hore prúdom, dole prúdom, na mori predsa nebude nijaký prúd!“ namietol minister dopravy.

„Nemáte celkom pravdu…“ ozval sa majiteľ lode, „… aj na mori sú prúdy, napríklad Golfský…“

Duchom neprítomný minister financií sa po započutí slova „golfský“ prebral z letargickej formy života:

„Mimochodom, ide niekto z vás cez víkend zahrať si golf do Biarritzu?“

Väčšine ministrov sa po tejto otázke rozžiarili tváre. Pracovno – znudená atmosféra bola razom preč.

„Poskytne niekto lietadlo?“ spýtal sa ho minister dopravy.

Minister zodpovedný za financie sa nachýlil k ministrovi dopravy a šepol mu do ucha:

„Š & Ž.“

„Kolegovia, kolegovia, teraz riešime niečo iné…“ vyrušil ich premiér z plánovania víkendu.

„Pokračujte, prosím.“

„Ten Golfský prúd by nám mohol v podstate pomôcť aspoň na záverečnom úseku plavby. Tečie smerom k Jan Mayenu.“

„No dobre. Tak aká by bola rýchlosť lode Martin na mori?“

„To neviem.“

„Ako to?“

„Naša loď nebola určená na plavbu na mori.“

„Ani ja som nebol predurčený robiť predsedu vlády a robím to! Veci sa musia zvládať za pochodu.“

Po týchto slovách majiteľ lode ťažko mohol niečo namietnuť.

„Zvládne Martin plavbu na mori?“ spýtal sa premiér priamo a blýskaním oči naznačoval, že nechce počuť inú odpoveď ako kladnú.

„Zvládne.“ neochotne súhlasil majiteľ lode a v duchu rozmýšľal, na akú sumu dá loď u Lloyds poistiť, aby na jej strate zarobil.

„Keď zvládne, tak akou rýchlosťou je schopná sa plaviť na mori?“

„Odhadujem okolo osem uzlov za hodinu.“

„Čo to sem zas pletiete? Aké uzle?“

„V moreplavbe sa udáva rýchlosť plavby v uzloch. Pochádza to z anglického – knot.“

„A či my nemáme dosť svojich pôvodných slovenských írečitých dĺžkových mier, aby sme boli odkázaní na anglické?“ ožil opäť národniar.

„Myslíte piaď či siahu?“

Národniar si uvedomil, že nemá ani šajn o tom, koľko piaď či siaha meria. O čosi krotšie povedal:

„Stačil by aj kilometer.“

„Ja si tiež myslím, že pre všetkých by bolo zrozumiteľnejšie, keby ste povedali rýchlosť lode na mori v kilometroch.“ pridal sa predseda vlády.

„V kilometroch je to okolo pätnásť.“

„Pätnásť kilometrov za hodinu?“ zhrozil sa minister dopravy.

„Aká je vzdialenosť z Bratislavy na ten ostrov?“ obrátil sa predseda vlády na ministra školstva, bývalého učiteľa zemepisu na prvom stupni základných škôl.

Minister sa začal horúčkovito hrabať vo svojich materiáloch, ktoré pred ním ležali na stole. Nikto z pracovníkov jeho kancelárie mu však túto informáciu nepripravil a sám to nevedel.

„Ak loď využije prieplav Dunaj-Mohan-Rýn, tak vzdialenosť by bola okolo 4 500 kilometrov.“ prišiel mu na pomoc minister dopravy.

„Takže celá plavba by trvala ako dlho?“ obrátil sa premiér pohľadom niekde medzi ministra školstva a dopravy. Ani jeden z nich nemal istotu, komu z nich bola otázka určená. Minister dopravy sa obrátil dozadu na svojho podržtašku a požiadal ho nech to vyráta. Minister školstva len zmenil druh hľadaného objektu – namiesto papiera s údajom začal pátrať vo svojej diplomatke po kalkulačke.

Od zložitej matematickej úlohy ich oslobodil majiteľ lode Martin:

„Okolo tristo dní.“

„To je takmer rok!“ zhrozil sa premiér. Tak dlho čakať na zápis do histórie sa mu nechcelo.

„Nedalo by sa to nejako skrátiť?“

„Uvedením posádky do umelého spánku. Alebo jej hibernáciou.“ navrhla ministerka zdravotníctva.

„Veď neletia na Mars!“ namietol predseda vlády, lebo jej návrh mu, pochopiteľne, nevyhovoval. Nemyslel na posádku, ale na seba. Spýtavo sa pozrel na prísediacich a očividne čakal lepšiu odpoveď.

„Dalo by sa to skrátiť. Výmenou lodných motorov.“

„Išlo by to realizovať v krátkom čase?“

„Pri nepretržitej trojzmennej práci, odhadujem tak do dvoch týždňov.“

„A náklady?“

„To vám teraz z hlavy nepoviem, ale určite by boli výrazne nižšie ako stavba nového krížnika.“

Minister obrany až do týchto chvíľ mlčal. Ďalej však už nedokázal. Prihlásil sa o slovo a dosť nevyberanými slovami spochybnil vhodnosť lode Martin. Pripomenul, že ju bude treba tak, či tak prebudovať na vojenské účely. Dal na zváženie, či by predsa len nebolo vhodnejšie, postaviť v komárňanských lodeniciach nový slovenský krížnik (len časť prítomných vedela, že ministrov brat je väčšinový akcionár lodenice).

Predseda vlády stavbu krížnika kategoricky odmietol (jeho brat nebol ani len menšinový akcionár lodenice). Dôvodil tým, že stavba krížnika by mohla vyvolať otázky, načo ho Slovenská republika stavia? Argumentoval aj tým, že čím dlhšie budú akciu odkladať, tým menší moment prekvapenia možno očakávať. Doslova povedal:

„Všetci dobre viete, že na Slovensku sa tajná informácia nedostane na verejnosť iba vtedy, ak ju zavriete do vnútra jadrového reaktora v Bohuniciach! A ani vtedy to nie je celkom isté!„

Minister obrany po hlasovaní o odmietnutí stavby krížnika nahnevane opustil rokovanie vlády. Medzi dverami zlostne zasyčal:

„Plávajte si tam hoci na pneumatikách od traktora!„

A treskol dverami.

Ministra životného prostredia však myšlienka zaujala:

„Z hľadiska nákladov to nie je zlý nápad. A ak by išlo o ojazdené pneumatiky, zbavili by sme sa aj nepríjemného odpadu. Veď aj slávny Thor Heyerdal sa plavil na lodiach pozliepaných z hocičoho!“

„Na pneumatikách áno a na plti nie?“ urazene sa ohradil zástupca Národnej strany.

Predseda vlády sa na oboch pozrel zhovievavým pohľadom, aký zvyknú mávať skúsení psychiatri s dlhoročnou praxou:

„My sa nepotrebujeme plaviť, my sa potrebujeme doplaviť! Ako by sa vynímalo v budúcich učebniciach dejepisu – „slovenských dobyvateľov nalodených na zviazaných pneumatikách vyvrhlo more na brehu ostrova, nad ktorým vzápätí vyhlásili zvrchovanosť?“

„Nehovoriac o tom, že predpisy EÚ na vývoz odpadu do druhých krajín sú veľmi prísne, teda pri vývoze smerom na západ. Museli by sme žiadať o výnimku a to by si vyžadovalo dlhé a zložité rokovania v Bruseli. Nie, nie týmto smerom nemôžeme uvažovať!“ skonštatoval minister priemyslu.

Členovia Bezpečnostnej rady zavrhli aj túto možnosť. Zároveň si uvedomili, že bez ministra obrany nemôžu ďalej rokovať a štátny tajomník ministerstva ako náhradník sa mohol dostaviť najskôr za dvadsať minút. Členovia BRŠ sa teda odobrali do tajnej podzemnej chodby a okolo infračerveného senzora prešli dvakrát, aby Knapovi dali informáciu, že tentoraz majú dvojnásobok času. To znamenalo, že má prichystať 2x šestnásť borovičiek.

Po príchode štátneho tajomníka rokovanie pokračovalo a všetko išlo zrazu ľahšie. Jednak ministri boli po dvoch borovičkách vláčnejší a jednak štátny tajomník pristupoval k prerokovávanej problematike oveľa kreatívnejšie:

„Po krátkej porade na ministerstve sme sa dohodli, že súhlasíme s prestavbou lode Martin, ale navrhol by som zredukovať kapacitu miest na sedenie na štyridsať, salónik prebudovať na veliteľskú miestnosť a zvyšok priestorov premeniť na sklad zásob a spacie kóje pre mužstvo.“

Premiér spokojne prikyvoval, pretože takto nejako si to predstavoval aj on.

„Na hornú palubu navrhujem umiestniť dve 120 mm húfnice typu D-30 s dostrelom 15,4 km a päť 120 mm mínometov vz. 82 s dostrelom od 250 metrov po 8 km.“

„Ja si myslím, že na palube lode by mal byť aj vrtuľník leteckej záchrannej služby, pre prípad, že by bolo treba zabezpečiť urýchlený prevoz ranených do bratislavskej nemocnice U sv. felčiara.“ poznamenala ministerka zdravotníctva.

Štátny tajomník ministerstva obrany si ministerku starostlivo vypočul, pomyslel si o nej, aká je to krava a citlivo jej vysvetlil:

„Pani kolegyňa, výletná loď Martin nie je a nebude môcť byť[5] loď lietadlová, ba ani vrtuľníková. A ak by sa aj vybudoval na lodi heliport a vybrala tá najľahšia helikoptéra, museli by sme pre udržanie lode nad hladinou a dodržanie bezpečnostnej čiary ponoru drasticky zredukovať posádku na dve osoby menšieho vzrastu, odhadujem pod 148 cm telesnej výšky. A aj tie by sa museli plaviť nalačno!“

„To je škoda, mala som vymyslené už aj meno pre našu lietadlovú loď…“ zosmutnela ministerka.

Štátny tajomník sa jej radšej ani nepýtal, aké[6]. Namiesto toho pokračoval vo vysvetľovaní:

„Dolet helikoptéry Mi-8 je maximálne 480 kilometrov, takže každý záchranný let z ostrova Jan Mayen by skončil v mori.“

Tým ministerke definitívne pokazil náladu. Pohrúžila sa do seba a venovala sa už len meditáciám o budúcom mene lode.

Čašník, práve prinášajúci členom BRŠ minerálku[7], si pri slovách ministerky zdravotníctva o urýchlenom prevoze zranených do nemocnice U sv. felčiara zas pomyslel, že vojaci vyslaní na misiu by iste uvítali, keby mohli zomrieť sami – bez prispenia svätofelčiarských odborníkov.

Bezpečnostná rada štátu po trojhodinovom rokovaní schválila návrh expertnej komisie i pripomienky štátneho tajomníka ministerstva obrany a uložila lodeniciam v Komárne, aby rekonštrukciu výletnej lode Martin dokončili do 30 dní (do 25. august).

Jedna z mála zachovaných fotografií lode Martin z čias, keď ešte plnila svoju výletnú funkciu.

Keď to vyzeralo, že Bezpečnostná rada už vyčerpala program svojho zasadnutia, prihlásil sa o slovo minister vnútra:

„Kolegovia, ešte je tu jedna vec, ktorú treba vyriešiť!“

Väčšina ministrov súhlasne prikývla, vstala a svoje kroky nasmerovala k vchodu do tajnej podzemnej chodby vedúcej do krčmy u Knapa.

„Nie, nie!“ zastavil ich minister vnútra, „nepochopili ste ma! Máme naozaj vážny problém, ktorý treba riešiť!“

Členovia vlády sa znechutene vrátili do svojich kresiel.

„Keď lodenice odovzdajú rekonštruovanú loď nastane kompetenčný problém.“

Minister vnútra sa rozhliadol po prítomných, aby posúdil aký dojem zanechal, ale všetci, okrem štátneho tajomníka ministerstva obrany si už balili spisy do špeciálnych brašien, ktoré sa rovnako dobre ako na prevoz spisov dali využiť na prevoz 6 – 8 fľašiek alkoholu[8] a medzi šoférmi Úradu na ochranu ústavných činiteľov sa povrávalo, že ich ministri na tento účel používajú omnoho častejšie ako na spisy. Myšlienkami boli členovia vlády už niekde na obede, ale minister vnútra neochvejne pokračoval:

„Naša armáda nemá zložku, pod ktorú by sa loď a jej obsluha dala zaradiť. Naopak pod mojim ministerstvom jestvuje Dunajský útvar Policajného zboru, ktorý už teraz disponuje dvomi vysokorýchlostnými hliadkovými člnmi.“

Každému z prítomných bolo jasné, že smeruje k tomu, aby navrhol uznesenie rozširujúce kompetencie jeho ministerstva a aby loď bola začlenená do rezortu vnútra.

Štátny tajomník ministerstva obrany bol však pohotový ako osadník z Letanoviec, keď vidí niekde ležať pohodený medený kábel:

„Nehnevajte sa, ale na čo tu máme potom rezort obrany? Kam inde by mala vojenská loď patriť, ak nie k nám?“

Ostatným ministrom už od hladu v bruchu osadníci z Letanoviec vyhrávali, takže nemali záujem sa zapájať do sporu, z ktorého aj tak nemohol profitovať nik iný, ako tieto dva silové rezorty.

Štátny tajomník ministerstva obrany to využil. Podal sekretárke BRŠ kôpku papierov a požiadal ju, aby ich ministerským kolegom rozdala.

„Navrhujem, aby Legislatívna rada vlády do tridsať dní vypracovala novelu Zákona o ozbrojených silách SR, ktorá by popri Pozemných a Vzdušných silách konštituovala aj Námorné sily Armády SR.“

„Čo to bude znamenať pre štátny rozpočet?“ spochybnil úmysel štátneho tajomníka minister vnútra.

„Pre štátny rozpočet? Zanedbateľnú položku. Návrh organizačnej štruktúry velenia Námorných síl Armády SR máte na papieroch, ktoré vám práve sekretárka rozdala. Je to ekonomicky maximálne racionálna a veľmi oklieštená forma organizačného zabezpečenia, porovnateľná azda len s Námornými silami vatikánskej armády.“

„Vatikán predsa nemá vojenské námorníctvo?!“ namietol minister vnútra.

„No veď práve!“

Na hárkoch papiera ležiacich pred ministrami bolo možné čítať:

Návrh

Uznesenie vlády Slovenskej republiky

č. 619

z 15. júla 2015

k materiálu Návrh Organizačnej štruktúry velenia Námorných síl Armády Slovenskej republiky 

Vláda

Štátny tajomník sa rozhliadol po prítomných. Nezdalo sa, že by niekto mal nejakú pripomienku. Rýchlo teda kul železo ďalej:

„Na funkciu kontraadmirála máme dokonca už vytipovaného aj vhodného kandidáta! Ide o človeka s dlhoročnými skúsenosťami v oblasti plavby.“

Samozrejme, myslel tým na svojho švagra Jakuba Dovaniča, bývalého plavčíka na kúpalisku Lido, momentálne nezamestnaného kvôli zrušeniu kúpaliska[9]. Pravda však bola taká, že to nebol jediný dôvod, pre ktorý Dovanič prišiel o miesto plavčíka. Ukázalo sa, že vôbec nevie plávať a toto zamestnanie, rovnako ako to predchádzajúce[10] získal len na základe konexií.

Viacerí ministri zdvihli pri jeho slovách zrak a pozorný svedok tejto scény by si preložil význam ich pohľadov nasledovne:

„Ohohóóó, to sa ešte ukáže, kto bude kontraadmirálom!“[11]

Zvlášť sa to nepozdávalo ministrovi dopravy, v ktorého rodine sa vyskytoval nezaopatrený strýko – istý Ján Kotvár.

Kotvár bol dlhoročný kapitán na námorných lodiach Československej námornej plavby. Naposledy slúžil na najmodernejšej čs. lodi Vítkovice s nosnosťou 41,200 ton. Po rozdelení Československa, keď celá flotila námornej dopravy pripadla Česku a záchranné člny z nej Slovensku, Kotvár zostal istý čas bez práce. Nemal chuť plaviť sa na čudných lodiach pod panamskými, etiópskymi alebo mongolskými vlajkami, alebo dokonca pod vlajkami vymyslených štátov, ako je napríklad Kosovo, držiacich sa na hladine len silou vôle. Raz sa síce dal zlákať a nechal sa najať na kontajnerovú zámorskú loď Jumdžágín Cedenbalplaviacu sa pod mongolskou vlajkou. Bol to však najstrašnejší mesiac v jeho námorníckom živote. Na Jumdžágínovi Cedenbalovi prežil zopár bezsenných , priam hororových nocí. Paradoxne nešlo o búrlivé noci, ale o tie, keď panovalo úplné bezvetrie a hladina mora bola rovná ako doska. Počas tých nocí zreteľne počul ako hrdza žerie loď, priam sa zadúša od rozkoše a apetítu a on to vnímal tak, akoby osteoporóza žrala jeho vlastné kosti.

Napriek tomu však treba objektívne povedať, že Kotvár by bol skutočne správnou voľbou[12].

Pridlho panujúce nenávistné ticho v rokovacej miestnosti prerušil minister financií:

„Neviem… takáto štruktúra Námorných síl Armády SR sa mi zdá vzhľadom na budúce vlastnenie jednej jedinej 40 – miestnej lode mierne predimenzovaná.“

Po jeho odvážnej pripomienke vypukla búrlivá debata. Jej výsledkom bolo uznanie ministrovej námietky. Členovia BRŠ štruktúru Námorných síl Armády SR zredukovali. Navrhovaný stav radových námorníkov znížili z 1 215 na 1 211. K materiálu ako celku však zásadné výhrady nemal nikto. Ministra vnútra sa to dotklo. Začal byť zádrapčivý:

„Prepáčte, že zdržiavam naše rokovanie, ale zaujímalo by ma, čím sa bude zaoberať napríklad taký podvodný odbor Admirality?„

Štátny tajomník ministerstva obrany sa na ministra pozrel pohľadom, v ktorom sa dala čítať otázka – zrazili ste sa s koňom? Napriek tomu sa vážnym hlasom dal do vysvetľovania:

„Podvodný odbor, ako už z názvu vyplýva, sa bude starať o prípravu a budúci rozvoj ponorkového loďstva slovenskej armády.“

„Nazdávate sa, že v slovenskom rozpočte bude raz toľko voľných prostriedkov, aby sme ich mohli dať na vybudovanie ponorkového loďstva?“ namietol minister vnútra.

„Priamo v rozpočte len ťažko, ale prečo by to nešlo uskutočniť z príspevkov Európskej únie?“

„No neviem, znie dosť nepravdepodobne, že by EÚ odsúhlasila príspevok na vybudovanie ponorkovej flotily v malej stredoeurópskej krajine bez prístupu k moru.“

„Možno to znie tak, ako hovoríte, ale ak EÚ mohla zafinancovať vybudovanie vykurovaného, kompletne elektronicky ovládaného verejného WC na lazoch v Hornom Chvojne[13], kde žijú len dve rodiny, tak prečo by nebolo možné aj toto?“

Tento argument ministrovi vnútra zatvoril ústa, pretože prípad s luxusným záchodom vybudovaným na mieste, kde chýbala patričná klientela všetci poznali a minister dopravy sa už pokúšal toto novovybudované zariadenie vyťažiť zvozovou linkou klientov z okresného mesta[14]. Takéto riešenie však narážalo na problémy – nie každý vydržal až do príchodu k luxusnému WC (najmä prostatici[15]), a šoféri autobusu jeden po druhom dávali z pochopiteľných dôvodov výpoveď. Väčšiu obľubu týchto luxusných záchodov nepriniesli ani reklamné tabule zavesené nad každým pisoárom s textom:

„Žiadajte kartu stáleho zákazníka!“

Po dlhej diskusii štátny tajomník ministerstva obrany obhájil oprávnenosť admiralitného odboru a aj formu jeho financovania. Všeobecným konsenzom však zmenili jeho názov z „podvodný„ na „ponorkový„ (i keď podstata zostala zachovaná).

Viac pripomienok k tomuto materiálu už nebolo (osadníci z Letanoviec sa viac opreli do svojich huslí). Predseda vlády dal o návrhu hlasovať. Organizačná štruktúra velenia Námorných síl Armády SR prešla drvivou väčšinou hlasov, proti bol vlastne len mierne urazený minister vnútra.

Drevená latrína na lazoch v Hornom Chvojne – stav pred vybudovaním vykurovaného, kompletne elektronicky ovládaného verejného WC financovaného z fondov EÚ.

Momentka z budovania vykurovaného, kompletne elektronicky ovládaného verejného WC na lazoch v Hornom Chvojne financovaného z fondov EÚ.

Štátny tajomník ministerstva obrany vzápätí pripomenul, že treba urýchlene začať hľadať vhodných členov posádky. Hľadanie navrhol spočiatku nasmerovať medzi jestvujúcich príslušníkov Armády SR. Bezpečnostná rada využila jeho iniciatívu a poverila ho úlohou do dvoch týždňov (do 8. augusta) predložiť návrh kandidátov na členov posádky lode Martin.

Nezamestnaný Jakub Dovanič, bývalý plavčík na kúpalisku Lido a švagor štátneho tajomníka ministerstva obrany sedel na brehu Dunaja a pozoroval svoje udice. Nemal dnes svoj deň[16]. O tom, čo sa dialo na Úrade vlády ani netušil. Sedel na brehu veľtoku v miestach, kde za ním ticho chátralo kúpalisko Lido. Zatiaľ ho neznepokojovalo, že nemá prácu, pretože manželka zarábala naozaj nadštandardne. Síce nevedel kde presne, lebo žena mu dávala len hmlisté odpovede typu: „…robím prácu, ktorú môžem robiť vďaka tomu, že sa tu zmenil režim…“ alebo „…som vrcholová manažérka pre styk s klientom…“ Dovanič predpokladal, že pracuje na obchodnom oddelení akciovej spoločnosti Slovnaft, pretože viacero známych mu spomínalo, že jeho manželku videli kráčať po chodníku pred touto rafinérkou.

Švagra štátneho tajomníka ministerstva obrany znudene sediaceho na brehu Dunaja zrazu upútala dráma odohrávajúca sa v hlavnom prúde veľtoku. Proti prúdu rieky plávali dve lode a zvádzali medzi sebou súboj. Jedným bol remorkér TTR 1100 Vihorlat ťahajúci za sebou tri vlečné člny s 4800 tonami železnej rudy z Ruskej federácie pre nemecké železiarne a druhým plavidlom bol vysokorýchlostný hliadkový čln[17] Dunajského útvaru Policajného zboru, ktorý pred chvíľou na Úrade vlády spomínal minister vnútra. Po štyroch hodinách neľútostného súboja odohrávajúceho sa medzi Prístavným a Starým mostom bolo konečne zrejmé, že rýchlejší je naozaj vysokorýchlostný hliadkový čln Dunajského útvaru Policajného zboru.

Dlhodobo nezamestnaného Jakuba Dovaniča trápilo, že si nevie nájsť prácu a je závislý od peňazí, ktoré zarobí jeho manželka. Depresie, ho dohnali až k zúfalému kroku. Odobral sa k svojmu milovanému Dunaju a rozhodol sa skoncovať so životom. Z móla pri lodenici skočil do veľtoku. Tento krok, vzhľadom na to, že bol síce bývalý plavčík, ale neplavec, sľuboval priniesť skvelé výsledky. Nevšimol si však, že Dunaj je výnimočne zamrznutý. Hneď po skoku sa pozviechal z tvrdého ľadu a trejúc si hrču na čele, zase sa obul a vrátil sa domov.

[1] I keď poodhalené gatky by ho potešili viac

[2] Potom nech niekto povie, že bulvárna žurnalistika nemá svoj prínos!

[3] Mimochodom, ministerkinu dieru sa mu napokon nepodarilo odfotografovať, ale stiahol si z netu inú (veď tam je ich plno) a vydával ju za ministerkinu.

[4] Vyzeralo to, že tajný podzemný tunel bude dnes využitý viac krát

[5] Týmto slovám dal taký dôraz ako Cassius Clay ľavému háku, ktorým v pamätnom zápase 30. októbra 1974 poslal k zemi George Foremana a stal sa druhý raz majstrom sveta v ťažkej váhe.

[6] O pani ministerke bolo známe, že vydala niekoľko zbierok poézie inšpirovaných pôsobením v zdravotníctve, ktoré okrem nedostatku talentu zaujali literárnych kritikov svojimi názvami, napr.: Smrť pacientova (ponáška na Bottovu Smrť Jánošíkovú), Smutná ranná reumatička (M. Válek), Hemoroides a Hemoroidas (P. O. Hviezdoslav),

[7] Na televíznej obrazovke vyzerá lepšie, ako poldecák borovičky. Nehovoriac o tom, že po borovičke od Knapa ich už sušilo.

[8] Podľa druhu

[9] Kúpalisko zrušili, pretože developer z Kajmanských ostrovov plánuje na jeho mieste vybudovať „Underwater golf park superparade“ – prvé podvodné golfové ihrisko na Slovensku (aj na svete!)

[10] Kapitán kompy prevážajúcej turistov pod Strečnom cez Váh.

[11] Išlo o zopár ministrov z mimoriadne rozvetvených rodín, ktorým sa ešte nepodarilo umiestniť v štátnej správe nevlastného prastrýka zo štvrtého kolena, alebo niekoho blízkeho…

[12] Keď o pár dní neskôr vyšlo najavo, že protežantom štátneho tajomníka ministerstva obrany na post kontraadmirála je nezamestnaný plavčík Jakub Dovanič, štátny tajomník ministerstva obrany a aj sám kapitán Kotvár koordinovane zverejnili na facebooku vo svojich profiloch nasledovný veršovaný status:

„Jakub Dovanič,

vhodný je len do vane

a inak nič!“

[13] Okamžite vznikla povedačka: V Hornom Chvojne, serú hojne…

[14] Dopravné spojenie zabezpečovala spoločnosť Urinal tour patriaca svokrovi štátneho tajomníka ministerstva obrany.

[15] Ak niektorý čitateľ náhodou nevie, tak to sú tí muži, ktorí na začiatku televíznej reklamy zúfalo pobehujú pomočení, zapáchajúci a nešťastní a po prehltnutí tabletky sú z nich usmiatí, vyvoňaní a spokojnosť vyžarujúci manekýni.

[16] Okrem starých obnosených kožených tirolských nohavíc, ekologického obalu od McDonald´s a cédečka s kompletnou databázou Národného bezpečnostného úradu sa mu podarilo vytiahnuť len jednu jedinú, sotva desaťcentimetrovú mrenu.

[17] Plavidlo typu „Zarja vastočnaja“ bolo vyrobené v lodeniciach „Imeni Lenina“ v Odese v roku 1958