Pavol Fabian

17. október 2015

Po likvidácii vzbury tučniakov sa na bývalú výletnú loď Martin opäť vrátil pokoj. Čudesné, ale sofistikované plavidlo smerovalo nerušene severozápadným smerom do tých miest, kde na námorných mapách je zakreslený ostrov Jan Mayen. Na hladine sa sem-tam ukázal kúsok ľadu, ale nie v takom množstve, aké by mohlo spôsobiť problémy. Ospalú atmosféru narúšali len občasne poryvy západného vetra, vďaka ktorým kamuflážna celtovina sporadicky vydala plieskavý zvuk.

Prvý dôstojník stál na prove lode. Spoločníčku mu robila jediná ženská členka posádky, rotmajsterka Mária Halamková. Jej tabuľkové zadelenie v štruktúre posádky lode BVL Martin znelo – 1. pomocníčka lodného kuchára.

Bolo tesne poobede, do prípravy studenej večere zostávalo ešte množstvo času, takže rotmajsterka mala chvíľu voľna. Nikto iný sa na palube v tej chvíli nenachádzal. Rozpažená Halamková s prvým dôstojníkom využili situáciu a na samej špici lode nacvičovali scénu Kate Winsletovej a Leonarda DiCapria z filmu Titanic. Romantickú atmosféru im narúšali len škriekajúce morské čajky. Už-už to vyzeralo, že spolu vytvoria slávne filmové „súsošie“, keď prvého dôstojníka upútal nový zvuk prichádzajúci spred lode. Chvíľami znel rytmicky a chvíľami ako volanie o pomoc. Prvý dôstojník si napriek rozbúrenej hladine hormónov vo vlastnej krvi uvedomil, čo je jeho povinnosť. Nežne od seba Halamkovú odtlačil. Pred tým jej ešte stihol šepnúť do ucha, že večer za ňou príde a nebudú len rozpažovať. Potom zamieril na kapitánsky môstik a oznámil veliteľovi, že začul čudné zvuky.

„Nepili ste?“ spýtal sa kapitán a nasal do seba vzduch. Nič však zo svojho dôstojníka necítil[1]. Spoločne zišli z veliteľského stanoviska a zamierili na provu lode, kde si pred chvíľou Halamková dávala prefukovať podpazušia morským vetríkom. Zahľadeli sa do diaľky. Čudné zvuky prichádzajúce spred lode boli stále intenzívnejšie. Po chvíli úmorného hľadenia do sivého prázdna, zbadali na horizonte čosi tmavé, pozdĺžne, plávajúce na hladine.

„Veľryba?“ hádal kapitán.

„Plávajúci kmeň stromu z niektorej sibírskej rieky?“ celkom vecne uvažoval prvý dôstojník.

Čím viac sa však objekt približoval, tým bolo jasnejšie, že ani jeden z nich nemá pravdu. Zanedlho na tajomnom tmavom plávajúcom telese rozoznali pohyb.

Pohybujúce sa postavy.

Tancujúce postavy.

Postavy tancujúce kozácky tanec.

Námorníkov tancujúcich kazačok.

Aj zvuky sa dali postupne určiť čoraz presnejšie:

Bol to kakofonický rev spojený so spevom.

Melódia znela slovansky.

Melódia znela rusky.

Slová piesní už boli celkom zrejmé:

Tancujúce postavy spievali klasické ruské pijanské – Davaj, nalivaj a Vodku ja, vodku ja, vodku pokupila ja.

Tmavé teleso plávajúce na morskej hladine minulo bývalú výletnú loď Martin po pravoboku.

Kapitán Dovanič sa s prvým dôstojníkom na seba prekvapene pozreli. Neverili vlastným očiam. Práve ich minula ruská jadrová ponorka tretej generácie Risk III. vyzbrojená 16 balistickými raketami typu Bulava s viacerými bojovými hlavicami. Všetko by bolo v poriadku, až na to, že bola bezmocne prevrátená na bok ako skapatá ryba a na jej trupe sa potácali totálne opití členovia posádky. Revali po sebe, spievali, prevracali do seba fľaše vodky a prázdne ich hádzali do mora. Sem-tam s fľašou padol do mora aj námorník, ale nikoho to netrápilo, pretože v ruskej armáde sú 5%-né neplánované straty povolené. Nikto z Rusov si ani len nevšimol, že okolo nich preplávala bývalá výletná loď Martin s dvomi užasnutými dôstojníkmi na palube.

Slovenská misia na Jan Mayen mohla nerušene pokračovať ďalej.

18. október 2015

Ukazuje sa, že ľad môže robiť problémy. Zvlášť, ak ho pribúda stále viac. S tým kapitán lode nerátal. Našťastie spojenie s kanceláriou kontraadmirála v Bratislave ešte fungovalo, a tak mohol veliteľovi slovenského vojnového loďstva oznámiť stav, v akom sa loď nachádza.

Odpoveďou mu bola chvíľa mlčania a potom oznámenie, že situáciu vyhodnotia a ozvú sa o pol hodinu.

Medzi posádkou lode Martin sa začali šíriť reči, že bol nezmysel vyraziť na plavbu v tomto neskorom ročnom období. Dalo sa čakať, že more okolo ostrova môže zamrznúť.

Kontraadmirál sa o pol hodinu neozval. Ani o hodinu, ba ani o dve. Admiralita sa z Bratislavy ozvala až večer. Na príjme však nebol kontraadmirál, pretože ten sa ponáhľal do Národného divadla na spoločenskú udalosť roka – slávnostné galapredstavenie slovenskej obdoby amerických Chippendales[2] pri príležitosti vyhlásenia výsledkov ankety Najlepší bulvárny novinár roka.

Telefonujúci človek sa predstavil ako 3. referent zásobovacieho odboru Admirality a sucho im oznámil, že pri plánovaní výpravy sa pochopiteľne rátalo aj s možnosťou zamrznutia mora. Pre tento prípad by mali byť vo štvrtej skladovej kóji v podpalubí lode uložené tri vrecia s posypovou soľou, aká sa používa na ošetrenie zľadovatených chodníkov. (Solenie ľadu odporučili experti z ministerstva dopravy. Akosi im ušlo, že morská voda je slaná).

Kapitán od prekvapenia nebol schopný slova. Tretí referent preto dodal:

„Ale používajte ju rozumne. Máte len tri vrecia! Sypte ju, až keď bude najhoršie!„

Spojenie sa vzápätí prerušilo a nepodarilo sa ho nadviazať aj napriek tomu, že radiotelegrafista lode Martin aj poslepiačky dokázal uviazať lodný, kotvový aj vodcovský uzol.

19. október 2015

Dnes nastala chvíľa, ktorú by bolo možné nazvať slovami 3. referenta Admirality – bolo najhoršie. Ľad sa postupne pospájal a vytvoril takmer súvislú vrstvu. Bývalá výletná loď Martin sa prebíjala vpred len veľmi pomaly, takmer nebadateľne. Hrozilo, že uviazne v ľade až do budúceho leta.

„Doneste soľ!„ prikázal kapitán.

„A čo životné prostredie?„ opýtal sa ekologicky založený plavčík Rudolf Ivanička – jediný, ktorý sa na plavbu prihlásil motivovaný skvelou možnosťou poznávať cudzie svety a nie vysokým žoldom.

„Životné prostredie? To nenoste! Prineste soľ!„ odvrkol kapitán.

„Kapitán, veď viete, ako to myslel….„ dohováral veliteľovi lode 1. dôstojník.

„Komu sa niečo nepozdáva, toho spustíme uviazaného na lane cez zábradlie a s kladivom a dlátom bude rozbíjať ľad pred loďou ručne!„ skúsený kapitán v zárodku potlačil náznak budúcej možnej vzbury. Plavčík aj 1. dôstojník okamžite zmĺkli. Námorníci priniesli vrecia so soľou na provu a jedno po druhom ho odtiaľ vysypali pred čelo lode.

S ľadom to ani nepohlo.

„Pripravte mínomet!„ prikázal kapitán „rozrušíme ľad streľbou.„

Námorníci, ktorí pred vyplávaním na túto odvážnu plavbu prešli tvrdým päťnásťmesačným, pätnásťdňovým, pätnásťminútovým výcvikom, mali zbraň o chvíľu pripravenú na streľbu.

Prvá strela poškodila strechu kapitánskeho môstika, druhá rozbila a zmietla do mora jeden zo záchranných člnov, ale tretia a ďalšie už dopadali na ľad. Zanedlho sa v ňom vytvorila trhlina a loď Martin sa opäť mohla pohnúť vpred.

Nedostatočné finančné prostriedky pridelené zo štátneho rozpočtu na zimnú údržbu lodných komunikácií a nečakaný príchod zimy (21. december t.j. zimný slnovrat) pracovníkov údržby plavebných dráh aj tohto roku prekvapili.

Počas ďalších troch dní museli na rozrušovanie ľadu použiť nielen mínomet vz. 82, ale aj húfnicu typu D-30, pretože na predchádzajúcu streľbu spotrebovali všetku mínometnú muníciu. Keď sa pred nimi konečne v diaľke zjavilo otvorené more a v ňom ostrov Jan Mayen, mohli už len skonštatovať, že všetku muníciu pre húfnice aj mínomety spotrebovali na razenie cesty v lade.

Slovenská vojnová loď sa teda blížila k cieľu, ktorý mala anektovať bezzubo a bezbranne – obrazne aj fakticky. Navyše mierne zdemolovaná v dôsledku zopár nešikovne namierených mínometných striel.

Spojenie s Bratislavou sa na pár okamihov podarilo obnoviť. Aspoň rádiotelegrafista mal pocit, že sa podarilo obnoviť. Kapitán to rýchlo využil a 24. októbra odoslal do Bratislavy depešu s textom:

„Prestrieľali sme sa k ostrovu.„

Spojeniu sa však nedalo dôverovať a tak kapitán poslal do Bratislavy tú istú správu aj po tučniakovi s inventárnym číslom:

tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015.

[1] Halamková neznášala, aby ju obchytkával pod vplyvom alkoholu.

[2] Vystupovali pod trefným umeleckým menom so sociálnym podtextom „Veselé holé rite“