Pavol Fabian

Tento príspevok má ukázať moju skúsenosť so súkromným zdravotníctvom, ktoré vraj dokáže poskytovať lepšie služby, ako štátne.

Vyskytol sa mi istý zdravotný problém. Pri pravidelnom vyšetrení krvi mi vyšiel jeden parameter dosť nepriaznivo. Názory dvoch špecialistov, s ktorými som konzultoval sa líšili. Jeden odporúčal ďalší, už omnoho invazívnejší diagnostický zákrok, druhý ma upokojoval, že o nič nejde a uvidíme pri kontrole o tri mesiace. Do toho sa zastaral aj môj syn – lekár, ktorý má síce celkom inú špecializáciu, ale po konzultácii s kolegami-špecialistami v danej oblasti tiež odporúčal invazívny diagnostický postup.

Bol som na vážkach, ale keďže som sám medicínsky vzdelaný (akurát zameraný na zvieratká), akosi intuitívne som tušil, že zlý výsledok vyšetrenia krvi mohol byť spôsobený nie práve optimálnymi podmienkami, ktoré sa udiali pred a počas odberu.

A tak som sa rozhodol, že skôr ako pôjdem na invazívny zákrok, budem hľadať možnosť opakovať krvné vyšetrenie. Nakoľko obom špecialistom sa do toho nechcelo ísť, hľadal som možnosť ako takého vyšetrenie absolvovať ako samoplatca. Bolo mi odporučené súkromné zdravotné zariadenie, ktorého názov tu nebudem spomínať.

Na webovej stránke zariadenia som sa dočítal, že ponúkajú odber krvi i vyšetrenie parametrov, ktoré ma zaujímali a tiež to, že „ich klient nie je len číslo“. To ma presvedčilo, že všetko pôjde hladko. Pre istotu som si však svoj pocit chcel overiť telefonicky ešte pred osobnou návštevou.

Na webovej stránke bol uvedený telefonický a mailový kontakt.

Prvý raz som telefónne číslo vykrútil okolo deviatej dopoludnia.

Nikto nezdvíhal.

Potom som telefonoval až do obeda v cca polhodinových intervaloch. Stále nikto nezdvíhal, hoci ich pracovný čas uvedený na webe bol od 7,00 – 15,30 hod. Keďže som sa nedovolal, okolo obeda som im napísal aj mail s otázkou či požadovanú službu naozaj poskytujú, čo to stojí a či sa treba objednať.

Odpoveď neprichádzala ani mailom (mimochodom neprišla dodnes), a ja som sa naďalej pokúšal spojiť s pracoviskom telefonicky, čo sa mi konečne okolo 14,00 hod. podarilo.

Vysvetli som recepčnej, ktorá mi zdvihla, o čo mi ide:

„Chcem absolvovať odber krvi a vyšetrenie dvoch parametrov. Nič viac. Dá sa to?“

„Samozrejme, ale u nás sa za to platí.“

„Viem.“

„Viete, koľko to bude stáť?“

„Ak som správne kalkuloval podľa cenníka zverejneného na vašom webe, tak okolo 25 eur.“

Recepčná sumu nevedela, chcela mi zavolať sestričku, aby ma informovala o cene ona, ale ja som nechcel.

„Treba sa objednať?“ idem priamo k veci.

Po chvíľke uvažovania recepčná povedala:

„Je to tak lepšie. Kedy by vám to vyhovovalo?“

„Ak by sa dalo, tak hneď ráno.“

„Dá sa.“

„Takže prídem zajtra rovno na siedmu?“

To ju zarazilo, trochu sa okúňala:

„Na siedmu radšej nie… ešte nemusíme byť pripravení (alebo niečo v tom zmysle povedala), radšej na pol ôsmu.“

„Ok. Tak prídem zajtra o pol ôsmej.“

Na druhý deň som zamieril do nemenovaného zariadenia. Keďže sídli v oblasti, kde sa veľmi zle parkuje, vyrazil som s dostatočnou časovou rezervou. S parkovaním som mal tentoraz šťastie, a tak desať minút pred pol ôsmou som už vkročil do súkromného zdravotníckeho zariadenia.

Za pultom sedeli dve recepčné. Vedeli už o mne. Privítali ma a povedali mi, aby som si sadol a čakal – príde si po mňa sestrička. Okrem mňa tam žiaden iný klient nečakal. Sadol som si a pozoroval život. Priestormi sa presúšali hore-dole viacerí členovia personálu, klienti stále žiadni. Nechtiac som musel byť poslucháčom rozhovoru oboch recepčných, ktoré sa medzi sebou bavili o tom, čo si dajú na raňajky a o tom, akú si dnes ktorá zobrala sukňu (jednej sa vraj nepríjemne vyhŕňala – pred pultom to žiaľ nebolo vidieť-))). Nič iné na práci nemali a tak som nechápal, prečo som sa včera nedovolal.

Prvých desať minút čakania som bral ako svoju chybu, pretože som prišiel predčasne. Medzitým prišla ďalšia klientka a aj tú poslali recepčné čakať, len kdesi za roh, kam som nedovidel. Stále sa nič nedialo, okrem toho, že na recepcii zazvonil telefón a ktosi chcel objednať návštevu akéhosi zahraničného klienta a zaujímal sa, či personál hovorí po anglicky, alebo má klient prísť s tlmočníckym sprievodom. Recepčná na otázku nevedela odpovedať, ale išla to zistiť. Po chvíli sa vrátila a oznámila klientovi, že musí prísť so sprievodom, pretože anglicky hovoriaci personál v súkromnom zdravotníckom zariadení k dispozícii nie je.

Ďalší klienti stále neprichádzali, na klinike panovala ospalá atmosféra. Keď si ma ani po 25 minútach čakania (bol som objednaný na termín) nikto nevšímal, už-už som sa chcel zdvihnúť a ísť sa spýtať, v čom je problém? Očividne tu nemajú do čoho pichnúť a do mňa by si aj mohli a nechcú… Vtedy sa otvorili dvere a vyšla sestrička. Vyzvala ma, aby som išiel s ňou do odberovej miestnosti.

„Takže vy ste prišli na odber krvi?“ uisťovala sa.

„Áno. Chcel by som vyšetriť dva krvné parametre.“

Pri vyslovení toho druhého sa na mňa pozrela akoby ho počula prvý raz v živote.

„Ale viete, že u nás sa za to platí?„ uisťovala sa aj ona a ja som zauvažoval, či naozaj vyzerám, ako taký chudák spod mosta.

„Viem. Podľa toho, čo som videl na webe, by to malo stáť okolo 25 eur.“

Sestrička sumu nevedela z hlavy, ale vytiahla akési tabuľky. Druhý parameter (v zdravotníckych zariadeniach úplne bežne vyšetrovaný) hľadala dosť dlho a napokon mi povedala výslednú cenu – 23,98 eur.

„Dobre.“ súhlasil som.

Krv mi odobrala perfektne a isto, na prvý pokus a takmer bezbolestne.

„Kedy bude výsledok?“ pýtam sa.

„Ak sa bude dariť, tak ešte dnes.“ povedala.

To sa mi pozdávalo, bol piatok a nerád by som bol v neistotách až do pondelka.

„A ako sa výsledok dozviem?“

„Prídete si poň.“ odpovedala.

„Nešlo by to poslať mailom?“

„Môžeme sa dohodnúť aj tak,“ súhlasila.

Nadiktoval som jej mailovú adresu a skontroloval, či ju zapísala správne.

Vystavila mi pokladničný doklad na 23,98 eur a keď som jej podával dvacku a desiatku, otvorila šuplík, prezrela obálku s peniazmi a zistila, že mi nemá vydať.

„Tak to zaokrúhlite na 25 eur.“ povedal som.

„Lenže ja nemám ani päťeurovku, musím si ísť rozmeniť…“ oznámila mi a odišla na recepciu pričom ma tam nechala samého a bez kontroly s pootvoreným šuplíkom a obálkou nie natrieskanou, ale predsa len plnou bankoviek.

Nie som zlodej, takže sa nič nestalo, ale z vlastnej skúsenosti viem, že je to vrcholne nerozumné. Už sa mi raz stalo, že z ulice vbehol do ordinácie zlodej, zo zásuvky uchmatol peniaze (musel vedieť, kde ich schovávame) a vybehol preč. Rozbehol som za ním a myslím si, že by som ho aj uštval (v tom čase som behával Devín-Bratislava a podobné behy) len som mal na nohách dreváky a naboso sa mi nechcelo riskovať nejaké sklo v päte. Druhý raz sa o podobnú krádež pokúsil dokonca pes – zo zásuvky si nabral plnú tlamu bankoviek a upaľoval von z ordinácie – píšem o tom v jednej zo svojich knižiek.

Nuž teda sestrička sa vrátila, vydala mi päťku a ešte nejaké drobné, hoci tie som nechcel.

Rozišli sme sa s tým, že mi pošle mail s výsledkami ešte dnes, najneskôr v pondelok ráno.

Potiaľto nie je celému postupu veľmi čo vyčítať – až na to čakanie. A aj to sa môže stať, nevedel som okolnosti toho, prečo som v prázdnej klinike čakal.

V piatok mi nijaký mail s výsledkami neprišiel. Nerobil som z toho vedu – tak to asi nestihli – povedal som si, hoci keď ja odovzdám predpoludním do labáku krv, výsledok mám popoludní. Samozrejme, za predpokladu, že nejde o nejaké špeciálne, dlhotrvajúce vyšetrenie, o aké v tomto prípade rozhodne nešlo.

V pondelok ráno otvorím mailovú schránku a správa s výsledkom vyšetrenia tam nebola. O ôsmej, deviatej ani desiatej. Rozhodol som sa, že do zariadenia zavolám. Vďaka tomu, že som si ešte v piatok vyžiadal od sestričky aj ďalšie telefónne číslo, podarilo sa mi dovolať už po cca dvoch hodinách(!) opakovaných pokusov. Vzhľadom na to, že som v piatok zažil, čo všetko museli obe recepčné riešiť (raňajky, sukne…),  bolo pochopiteľné, že nemali na vyzváňajúci telefón čas.

„Dobrý deň, mal by som tam mať výsledok vyšetrenie krvi na moje meno.“

„Ako výsledok…?„ nechápala recepčná.

„Dal som si vyšetriť dva parametre a bolo mi povedané, že výsledok bude v piatok a ak nie, tak v pondelok.“

„No… ale to vám nemôžeme dať.“ oznámila mi nekompromisne.

„Ako prosím?“ nechápal som.

„Výsledok musíte skonzultovať s našim lekárom!“

Konzultácia s lekárom stojí podľa cenníka 17 eur a ja som ju vzhľadom na predchádzajúce konzultácie s dvomi špecialistami a so synom nepotreboval. Nehovoriac o tom, že sám disponujúc medicínskym vzdelaním som si danú problematiku v obavách o seba detailne počas víkendu naštudoval.

„Prepáčte, ale konzultáciu nechcem.“

„Ako? To bez konzultácie nejde.“ bola neústupná.

„Ako to nejde? V piatok som sa vás výslovne pýtal, či môžem u vás absolvovať odber krvi a vyšetrenie dvoch parametrov, bez akýchkoľvek ďalších úkonov a vy ste povedali, že to ide. Sestrička, ktorá mi odoberala krv, tiež nemal problém s poslaním výsledkov na môj mail. Ako to, že to zrazu nejde?“

„My výsledky nedávame, výsledok vám oznámi lekár.“

To som už mierne zdvihol hlas a vysvetlil recepčnej, že v piatok mi tvrdila iné a navyše ja konzultáciu naozaj nepotrebujem. Nehovoriac o tom, že podľa údajov na webovej stránke tohto zariadenia, klinika špecialistom na danú medicínsku oblasť ani nedisponovala! Tak s kým som mal konzultovať?

Môj zdvihnutý hlas ju donútil, aby sa vzdialila od telefónu a po chvíli mi odmeraným hlasom oznámila, že mi výsledok teda dajú, ale že ho nemajú.

„Ako to?“

„Sestrička tu nie je a nikto ešte nebol pozrieť poštu.“

Neviem, ako to chodí u humánnych lekárov, ale prvé, čo každý deň urobím ja, je to, že si sadnem k počítaču, prezriem poštu a skontrolujem, či mi prišli výsledky krvi z predchádzajúceho dňa. A ak náhodou nie, tak zisťujem prečo a urgujem. Výsledok vyšetrenia krvi je často jedným z najdôležitejších ukazovateľov, aby som sa mohol v liečbe pohnúť ďalej. Ba u humánnych lekárov si viem predstaviť (ak to trochu preženiem), že včasný výsledok môže byť dôležitý dokonca pre bezprostrednú záchranu života. No a tu mi recepčná okolo jedenástej predpoludním povedala, že ešte nikto nepozeral poštu.

Na tomto mieste musím ešte napísať, že som nepožadoval nejaké exkluzívne vyšetrenie. Každý labák takých vyšetrení robí denne stovky. Pochopil by som, ak by žiadal čosi extra a v labáku by chceli najprv zhromaždiť viac vzoriek krvi, aby sa im oplatilo otvoriť testovací set – toto však tento prípad určite nebol!

„To azda nemyslíte vážne?“

Chvíľu mlčala, potom povedala:

„Tak to teda idem preveriť. Zavolajte o pol hodinu.“

Napočudovanie o pol hodinu som sa dovolal na prvý raz.

„Tak máte ten výsledok?“

„Ešte neprišiel.“ tvrdila mi.

„Pošlem vám ho mailom hneď ako príde.“ sľúbila a zapísala si aj ona moju mailovú adresu.

Azda na potvrdenie toho, že to myslí vážne, mi asi po hodine prišiel mail s oznamom, že mi výsledok pošlú, hneď ako príde.“

V pondelok mi už nič neprišlo.

V utorok ráno som otvoril mailovú schránku o ôsmej, deviatej aj desiatej. Správa s výsledkom žiadna. Krv mi odobrali pred štyrmi dňami a výsledok nikde. Pri takomto postupe by v inom prípade možno výsledok už ani nebol zaujímavý – pacient by medzitým umrel.

Rozhodol som sa, že tam zájdem osobne.

Recepčná si ma očividne z piatka pamätala.

„Dobrý deň prišiel som si po výsledok.“ oznámil som jej.

„Veď som vám napísala, že vám ho pošlem, hneď ako bude.“

„Chcete mi tvrdiť, že ho ešte stále nemáte?“ mierne som zdvihol hlas.

V recepcii sedeli dvaja klienti, tak sa ma snažila upokojiť:

„Sadnite si, zavolám vám sestričku!“

O dve minúty vyšla z odberovej miestnosti sestrička a bez slova mi pohodila hárok papiera s výsledkami.

Zrazu ich mali!

S uspokojením som papier zobral, cez zuby sa poďakoval a vyšiel z priestorov kliniky. Až vonku som si nasadil okuliare a výsledok prezrel. Z dvoch požadovaných (a mnou zaplatených) parametrov vyšetrili len jeden. Vrátil som sa do kliniky a recepčnej som oznámil túto skutočnosť. Požadoval som vysvetlenie.

Recepčná zavolala sestričku.

„Požadoval som dva parametre a vyšetrili len jeden.“ oznamujem jej.

„Ja za to nemôžem. Ten prvý vám vyšiel dobre, tak asi usúdili, že druhý vyšetriť netreba.“

Musím priznať, že jej vysvetlenie má z hľadiska medicínskeho logiku. Naozaj to tak funguje. Ak prvý parameter dopadne dobre, druhý sa už nerobí (v prípade, že vyšetrenie hradí štát, či vlastne poisťovňa, je to tak najmä z ekonomických dôvodov). Lenže ja som chcel obe vyšetrenia a za obe som si aj riadne zaplatil, tak ktosi anonymný v labáku nemal čo rozhodovať inak! Z hľadiska medicínskeho to malo logiku, ale z hľadiska obchodného určite nie! Nehovoriac o tom, že nikomu zo zúčastnených zamestnancov súkromného zdravotníckeho zariadenia ani nenapadlo, že v takom prípade sa na mne klinika bezprácne obohatila o 9,46 eur za neuskutočnené, ale zaplatené  vyšetrenie.

Všetko toto som im povedal a obe recepčné a aj sestrička na mňa hľadeli ako teľatá na nové vráta.

„Rozumiete mi, mne ani tak nejde o tých takmer desať eur, ale o to, že som si ako SAMOPLATCA dal urobiť dva parametre a urobili mi – asi nie vašou chybou – len jedno. A vám ani nenapadne mi to vysvetliť, prípadne sa ospravedlniť a už vôbec nie vrátiť peniaze.“

„No… to by sme vám asi mali vrátiť… ale ako?“ pripustila po chvíli vysvetľovania jedna z recepčných a privolala pravdepodobne ekonómku firmy. Tá to pochopila pomerne rýchlo a povedala nech chvíľu počkám. Urobia storno dokladu a peniaze za neuskutočnené vyšetrenie mi vrátia. Chvíľu som tam aj čakal, ale počas tej chvíle som zhodnotil celý ich prístup k mojej osobe od piatka až do utorka. Uvedomil som si, že v ich očiach som len otravný úbožiak, ktorý nemá na kôrku chleba.

„Nemám čas čakať!“ povedal som s horkastou a neistou príchuťou hrdosti v hlase, oželel desať eur a odišiel.

Nuž, to je moja skúsenosť so súkromným zdravotníctvom.

Našťastie, vyšetrený parameter vyšiel nadmieru dobre a to ma upokojilo. Koniec-koncov je to pre mňa dôležitejšie, ako boj s neochotou, nezáujmom a nedvižnosťou.