Pavol Fabian

Uplynulých pár dní som strávil v Petrohrade alebo, ak chcete, v Sankt Peterburgu – pre nostalgikov – v Leningrade. Keďže sa v nedeľu v Rusku konali voľby do Štátnej Dumy RF, stal som sa akýmsi ich samozvaným nezávislým pozorovateľom.

Petrohrad je druhé najväčšie ruské mesto s takmer piatimi miliónmi obyvateľov. Svojim významom ideálne pre tvrdý predvolebný boj – lenže, akosi sa nič nedialo. Hoci som sa väčšinu času pohyboval v širšom centre mesta, nijaké volebné mítingy som nezaznamenal. Dokonca, aj plagátová kampaň bola dosť chabá. Niežeby, som nijaké plagáty nevidel, ale bolo ich len zopár, väčšinou v metre na rozmerovo štandardizovaných reklamných plochách medzi eskalátormi vezúcich vás dolu k nástupiskám. Žiadne olepené rohy budov, odkvapové rúry, autobusové zastávky a podobné plochy s priľnavým povrchom ako u nás. Najviac volebnej propagandy som zaznamenal v novinách, ktoré sa zvyknú vo veľkých mestách na celom svete rozdávať v metre zadarmo a ľudia si nimi najčastejšie čistia topánky alebo nachádzajú pre ne iné zmysluplnejšie využitie, než to, v ktoré veria ich vydavatelia.

Na troch miestach som postrehol aktivitu prívržencov opozičného Jabloka, ktorí rozdávali akési letáčiky. Ľudia sa však pri nich príliš nezastavovali.

V okrajových častiach mesta sa dalo nájsť aj zopár volebných bilboardov, ale bolo ich v porovnaní so Slovenskom ako šafranu. Možno aj preto, že Rusi nemajú svoju krajinu tak zakydanú bilbordami, ako sme to dopustili my.(Znovu som si to uvedomil včera, keď som prechádzal mesto v okolí Galvániho ulice, kde to vyzerá priam strašne.)

Dva dni pred ruskými voľbami som si večer v hoteli pustil na youtube hudbu. Trikrát ju prerušila reklama. Na tom by nebolo nič čudné – stáva sa to bežne aj doma. Lenže vo všetkých troch prípadoch sa mi na displeji zjavil volebný šot Putinovi blízkej strany Jednotné Rusko. A v takom prípade už človek zauvažuje, či to bola náhoda…

Zaujímavá vec sa mi stala, aj keď som zo tri razy surfoval po internete. Napríklad, keď som chcel zistiť niečo o výrobcovi bundy (Evertex), ktorú som si v Petrohrade kúpil. Omylom som klikol na podobný link. Zobrazila sa mi strohá biela strana v nápisom oznamujúcim, že podľa zákonodarstva Ruskej federácie mi bol prístup k tejto stránke zakázaný (zapreščen) a k tomu odkaz na link obsahujúci príslušné paragrafy. Keď som si doma po návrate zisťoval, čo mi to vlastne zakázali, ukázalo sa, že ide o stránku írskej firmy (Evertex coating, Ireland), ktorá sa zaoberá fasádnymi omietkami, na ktoré dáva 15-ročnú záruku. Tak teraz neviem, čo na takej stránke mohlo byť pre ruskú veľmoc nebezpečné.

Mimochodom, keď už je reč o omietkach – v celom Petrohrade skutočne len výnimočne nájdete nejaké graffiti. A politicky motivované už vôbec nie!  Ak sa mi nejaké graffiti predsa len zapáčilo, tak to bolo to, ktoré som videl na zábradlí pri mori v Kronštadte (opevnené prístavné mesto na ostrove Kotlin vo Fínskom zálive v Baltskom mori 30 km západne od Petrohradu) Malo nejakú myšlienku, či dušu. Nie ako tie naše, domajšie. Žiaľ, zle som ho zaostril, ale prečítať sa dá:

Na porovnávanie problematiky graffiti v Petrohrade a v Bratislave je opäť škoda slov. Precestoval som pomerne slušný počet krajín, ale nikde, opakujem: NIKDE som nevidel tak zamorené prostredie bilbordami a graffitmi ako u nás. Až mám nutkanie založiť nejaké Hnutie za oslobodenie Slovenska od graffiti (HZOSoG), ktoré by presadzovalo prijať do našej legislatívy časť šaríe týkajúcej sa odtínania rúk autorom nezmyselných čmáraníc.

Vráťme sa však k voľbám. Volebnú miestnosť som zaregistroval len jednu. Bola skromne označená plagátikom a ľudia sa do nej nijako zvlášť nehrnuli. Veď aj volebná účasť v Petrohrade sa napokon ukázala ako jedna z najnižších – okolo 20 percent.

V rámci svojej volebnej pozorovateľskej misie som navštívil aj Petropavlovskú pevnosť. Je to jedna z najvýznamnejších pamiatok nielen Petrohradu ale aj celého Ruska. Pevnosť na Zajačom ostrove v samotnom historickom centre mesta založil v roku 1703 cár Peter I. Veľký. V rozsiahlom komplexe budov sa nachádza Petropavlovský chrám, ktorý je najvyšším pravoslávnym kostolom v Petrohrade a údajne aj v celom Rusku. Tu je pochovaná väčšina ruských cárov.

Súčasťou komplexu je aj ťurma – väznica. Ako nezávislý volebný pozorovateľ môžem so všetkou zodpovednosťou vyhlásiť, že som ju prešiel celú, nahliadol som do každej cely a nenašiel som tam uväzneného ani jedného odporcu Putinovho režimu a to aj napriek tomu, že v minulosti si tam svoje odsedeli cárovič Alexej (syn Petra I.), dekabristi, Maxim Gorkij, Fiodor Michailovič Dostojevskij, Lev Trockij a v roku 1917 dokonca vtedajší cárski ministri a členovia Dočasnej vlády.

Nehovoriac o tom, že samotky v tomto väzení boli omnoho väčšie ako naša izba v petrohradskom hoteli.

Z pohľadu náhodného nezávislého pozorovateľa musím konštatovať, že voľby do Štátnej Dumy RF v Petrohrade prebehli pokojne a kultivovane a verím, že mnohí Petrohradčania si ani nevšimli, že nejaké voľby sú.