Krása a bieda Etiópie

24. októbra 2016 11:41, Prečítané 3 744x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Prvý dojem z Etiópie nebol práve najlepší. Do Adis Abeby sme prileteli o jednej v noci a do ďalšieho vnútroštátneho letu nám zostalo 7 hodín času. Uprostred modernej letiskovej haly poskytovali občerstvenie dva bufety. V noci bol otvorený iba jeden. V tom druhom – na stoloch, stoličkách, pultoch, prepravkách, skrinkách, – skrátka všade – sa nerušene promenovali desiatky potkanov rôznych vekových kategórií.

Našťastie, nepriaznivý dojem z letiska napraví bezpečný prelet do Lalibely. Obavy s letu miestnymi vnútroštátnymi linkami nie sú na mieste, pretože etiópsky národný prepravca sa na africkom kontinente považuje za jednu z najbezpečnejších leteckých spoločností. Letecký park pre domáce lety tvoria najmä kanadské lietadlá Bombardier Dash 8. Ich vek nedosahuje ani desať rokov.

Bombardier Dash 8 leteckej spoločnosti Ethiopian na letisku v Lalibele

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)

Lalibela, horské, približne pätnásťtisícové mestečko na severe Etiópie je od letiska vzdialené vyše pol hodiny jazdy. V hornatej krajine totiž nie je jednoduché nájsť kúsok roviny súcej na vybudovanie pristávacej dráhy. Etiópska náhorná plošina je najmä na severe charakterizovaná horskými hrebeňmi rozdelenými hlbokými roklinami a riečnymi údoliami.

Lalibela je chudobné mestečko, avšak disponujúce nespornou pozoruhodnosťou zapísanou od roku 1978 na zoznam UNESCO. Ide o súbor 11 kostolov, labyrintov a tunelov vybudovaných v zemi. Legenda hovorí, že kráľ Lalibela, ktorý prežil časť života v Jeruzaleme, chcel po návrate do Etiópie vybudovať podobné sväté mesto. A tak na mieste, kde nebolo nič, len rovná skala, 40 000 robotníkov počas 32 rokov vyhĺbilo do kameňa najprv priekopy, čím vznikol skalný monolit pod úrovňou terénu predstavujúci budúci kostol. Potom vysekali do monolitu vchod a vlastne aj celý vnútorný priestor kostola, vrátane okien a reliéfnych ozdôb. Úmornú prácu im uľahčovala len skutočnosť, že išlo o tuf, čo je relatívne mäkký sopečný kameň.

Jeden z kostolov komplexu v Lalibele

Kostol svätého Juraja v Lalibele vysekaný v zemi.

Kostoly sú dodnes funkčné a pre stúpencov Etiópskej ortodoxnej cirkvi, ku ktorej patrí viac ako polovica obyvateľov krajiny ide o posvätné miesto.

Samotná Lalibela vyzerá nevábne, povrch všetkých ulíc je z utlačenej prašnej zeminy (neviem si predstaviť ako to tu vyzerá v období dažďov), obchodíky sú zmontované z hrdzavých plátov plechu, po uliciach sa motajú somáre, muly, kravy, ovce a kozy…

Ani v 80-tisícovom Debarku to nevyzerá o veľa lepšie. Aj tu hlavná ulica o existencii asfaltu ani len netuší. Mesto vyzerá ako obrovský trh, ktorým smerom sa len pozriete. Na prízemí jednej z mála poschodových budov sa nachádza pobočka Abay banky. Potrebujeme vymeniť eurá za miestne birry, zle sme odhadli ich potrebu. Okrem troch úradníkov za priehradkou, ktorí očividne nemajú do čoho pichnúť, nie je v banke ani noha.

Centrum 80 000-tisícového Debarku (fotené spred Abay banky)

„Dobrý deň, chceli by sme kúpiť birry.“ oznamujeme im. V tvárach troch chlapov v oblekoch vidno zdesenie. Nekonečne dlho sa o čomsi dohadujú, potom nám jeden z nich oznámi, že to bude možné až popoludní. Je jedenásť hodín a my sa ponáhľame.

„Popoludní tu už nebudeme, potrebujeme peniaze vymeniť teraz!“

Opäť dlhá porada a ešte dlhší telefonát do neznáma.

„Tak počkajte päť minút, príde človek, ktorý transakciu môže uskutočniť.“ dozvedáme sa.

Vyjdeme pred banku a pozorujeme mestský ruch. Po ulici sa tmolia obyvatelia zahalení v bielych plátenných úboroch alebo tí zimomravejší v dekách, akú mala moja stará mama na kanape. Európsky oblečený človek ani jeden jediný. Vďaka tomu hravo spoznáme, že muž špecializovaný na change money sa blíži – má na sebe lesklý sivý oblek. Keď mu povieme svoju požiadavku zatvári sa rovnako zdesene, ako jeho kolegovia.

„Aký je kurz?“ vyzvedáme, pretože nikde nie je tabuľa s kurzovým lístkom. Muž namiesto odpovede začne kamsi urputne vytelefonovávať. Po štvrťhodine nám na zdrape papiere donesie rukou napísané kurzy. Nemáme na výber – súhlasíme. Samotná transakcia trvala takmer hodinu, pričom sa jej zúčastnili všetci štyria zamestnanci. Jeden preratúval bankovky, druhý ich preratúval po prvom, tretí zapisoval čísla bankoviek, štvrtý vystavoval doklad, prvý vystavený doklad preškrtal, druhý ho opravil, tretí znovu rátal bankovky, pričom si nás posúvali od okienka k okienku, hoci obe boli od seba vzdialené meter. Napokon sme sa dočkali, ale mali sme z toho zážitok. A bankoví úradníci pravdepodobne ešte väčší – neprekvapilo by ma, kedy za dlhých večerov svojim vnúčatám na dôchodku rozprávali: „No a vtedy, v roku 2015 zavítali do našej banky akýsi belosi a chceli si vymeniť peniaze…“

V šiestom najväčšom etiópskom meste Gondare sú už ulice pokryté asfaltom. Teda aspoň tie v centre. A samotný Gondar už vyzerá aspoň trochu ako mesto. Koniec koncov Gondar, ktorý založil cisár Fasilides, bol až do roku 1855 hlavným mestom krajiny. V centre 200-tisícového Gondaru, v ktorom sa nachádza univerzita aj nemocnica, návštevníka prekvapí hradný komplex, ktorý pôsobí skôr európskym ako africkým dojmom. Ide o sústavu budov v kráľovskej štvrti Fasil Gebbi zo 17. storočia zahrňujúcu šesť hradov prepojených tunelmi a ďalšie objekty. Zásluhy o vznik mesta má jeden z kráľov Minas, ktorý sa rozhodol opustiť dovtedy tradičný kočovný spôsob života a usadil sa. Hradný komplex sa vyznačuje unikátnou architektúrou spájajúcou miestne arabské tradície s európskym barokom, ktoré sem priniesli misionári pochádzajúci hlavne z Portugalska a s indickým stavebným štýlom.

Objekt v hradnom komplexe v Gondare

Z Gondaru je to v rozmeroch krajiny veľkosti Etiópie (Slovensko by sa do Etiópie zmestilo takmer 30x) viac-menej na skok do Simienskeho národného parku.

Scenéria hôr pripomínajúca americký Grand Canyon sa dvíha až do výšky 4550 metrov. Toľko meria najvyšší vrch Etiópie a desiaty najvyšší africký – Rash Dashen. Oblasť je turisticky ešte neveľmi objavená. Určite nehrozí, že sa vám tu bude motať popod nohy množstvo turistov. Na trek horami, prípadne výstup na Rash Dashen, ktorý nie je technicky náročný, si záujemcovia musia v sídle správy národného parku najať vodcu a dvoch skautov, na ktorých je najpozoruhodnejšia ich výzbroj, pomocou ktorej vás majú chrániť – kalašnikov. Pred čím vás majú chrániť je otázne. V národnom parku sa nevyskytuje nijaká, ľuďom nebezpečná zver. Skôr majú chrániť pred zlodejmi a až príliš dobiedzajúcou domorodou omladinou. Trekári by sa pokojne zaobišli aj bez ich služieb, zvlášť ak je otázne, aká je ich kvalifikácia na výkon tejto činnosti. Skôr sa zdá, že ide o spôsob, ako poskytnúť miestnym ľuďom aspoň dočasný zdroj obživy. Pred budovou správy parku každý deň stojí množstvo chlapov uchádzajúcich sa o vodenie zahraničných trekárov a žiaľ nepanujú medzi nimi znaky vzájomnej žičlivosti. Keď sme vyplatili zálohu tomu nášmu a odchádzali, videli sme zadným oknom auta, že medzi chlapmi sa strhla závistlivá bitka.

V národnom parku vás na živote neohrozí nijaká zver, ale ak budete mať šťastie, uvidíte tri endemické druhy zvierat – dželady označované v minulosti za paviány, etiópske vlky a kozorožce. Keď som pred odchodom do Etiópie konzultoval podmienky treku s bývalým veľvyslancom SR v tejto krajine Milanom Dubčekom, spomenul si, že sa zúčastnil výletu do oblasti spolu s ďalšími veľvyslancami. Zmyslom akcie bolo získať peniaze na presťahovanie dediny Chiro Leba mimo hranice národného parku, aby poľnohospodárske aktivity obyvateľov nenarúšali prírodný ráz krajiny a nevyháňali vzácneho etiópskeho vlka živiaceho sa hrabošmi preč z parku. Najviac sa v tejto veci vraj angažovalo Nemecko.

Nuž hoci od vtedy uplynulo zopár rokov, Chiro Leba stojí stále na svojom mieste a do sedla sa dokonca stavia nová asfaltka. Etiópskeho vlka sme zazreli napriek tomu! Mimochodom, je až neuveriteľné, v dobe dnešných technických vymožeností, vidieť na stavbe cesty chlapov roztĺkať obrovské kamene ručne kladivami a ženy prenášať balvany na miesto určenia na svojich chrbtoch.

Panoráma Simienskych hôr pripomína americký Grand Canyon

Corvus albicollis – krkavec bielokrký, typický obyvateľ Simienskych hôr

Vegetácia v Simienskych horách.

Dželada (Theropithecus gelada), endemický druh nežijúci nikde inde na svete, len v Simienských horách

Jeden z našich skautov vyzbrojený kalašnikovom

Camp Ambikwa – miesto odkiaľ sa vyráža na vrchol najvyššej hory Etiópie – Rash Dashen 4550 m.n.m

Ráno v blízkosti campu Geech

Obydlia domorodcov v blízkosti campu Geech

Dželady v tábore Chenek v národnom parku Simien mountains

Dedina Chiro Leba, ktorá mala byť v záujme ochrany národného parku presťahovaná mimo hranice chráneného územia

Jedno z domorodých obydlí v Simienskych horách

Ak vydržíte (a hlavne prenajaté auto) 20 kilometrovú cestu z mesta Bahir Dar po rozbitej poľnej ceste (na etiópskej automape je určite vyznačená minimálne ako cesta 1. triedy) môžete navštíviť Tisissat, vodopád na Modrom Nile. Jeho výška je síce len 45 metrov, ale šírka, mohutnosť, výdatnosť a scenéria stoja za to. Akurát je vhodné overiť si, či bude „zapnutý“. Z času na čas jeho tok presmerujú do miestnej hydroelektrárne. Prísť k vodopádu s takmer zlámanými väzmi a s kinetózou spôsobenými krkolomnou dopravou a na mieste zistiť, že cez vodopád netečie pramienok väčší ako z vašej kúpeľňovej batérie, je na mašľu!

Tisissat – vodopády na Modrom Níle

Etiópia je nesmierne chudobná, ale krásna. V súvislosti s aktuálnymi utečeneckými hystériami však treba povedať, že Etiópčania nie sú nijakí „nefachčenkovia“ ako sa to u nás o Afričanoch často mylne traduje. Naopak, tvrdo pracujú na svojich políčkach siahajúcich takmer do štvortisícovej výšky a ochotne zoberú aj tvrdú prácu pri budovaní horskej cesty. Som zvedavý, kto z našich ľudí by bol ochotný pracovať za takých stredovekých podmienok ako oni…