Pavol Fabian

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť pozrieť si v rámci Kremnických gagov inscenáciu divadla Astorka s názvom Jama deravá. Netušil som o čom „hra“ je, vstupenky som mal voľné – tak prečo by som nešiel…

Z kremnického šapitó, kde členovia Astorky predstavenie odohrali som odišiel so značne zmiešanými pocitmi.

Doma som zistil, že táto inscenácia je staršieho dáta (svoju premiéru mala už 29. apríla 2015). V podstate nejde o divadelnú hru, ale o pásmo jednotlivých výstupov, obrazov, skečov a etúd, ktoré má podľa anotácie z webovej stránky Astorky povedať čosi o tom „aký je typický Slovák, aká je typická Slovenka a aká je tá naša krajina…“ Pásmo vraj „vychádza z reálnych štatistík, prieskumov verejnej mienky, sčítania ľudu a novinových článkov. Vďaka stavu našej ekonomiky, politickej kultúry, morálky, smerovania našej spoločnosti, podáva obraz o Slovensku.“

Inscenácia má „hviezdne“ obsadenie (Zuzana Kronerová, Anna Šišková, Boris Farkaš, Ady Hajdu, Marián Labuda ml., Marián Miezga, Juraj Kemka, Róbert Jakab, Lukáš Latinák…) Ide o autorské divadlo režiséra Michala Vajdičku, na ktorého výslednom tvare sa autorsky podieľali aj jednotliví herci.

Nepopieram, že sarkastický pohľad na situáciu na Slovensku vyvolal zopárkrát úsmev aj na mojej tvári. Ale celkovo, ako som už spomínal, som odchádzal značne rozladený. Akosi som nepochopil, o čo tvorcom tohto „diela“ išlo, čo chceli povedať…

Divadelná kritička Zuzana Bakošová – Hlavenková kladie v súvislosti s touto inscenáciou otázky: „Musí mať predstavenie či inscenácia nejaký cieľ? Alebo dokonca nejaký zmysel, význam či nebodaj posolstvo? Alebo je sama osebe posolstvom či svedectvom dobovej znôšky nerestí?”

Zároveň si aj odpovedá: „Hlavným úmyslom tvorcov bezpochyby je vmiesť pravdu do očí o našej skutočnosti. Inscenácia je o problémoch našej každodennosti a spoločenskej reality, ktoré ukazuje cez objektívne fakty…“

Nuž a s týmto mám práve ten najväčší problém. Ide o tú pravdivosť a najmä objektivitu. Predstavenie totiž nepranieruje len jednotlivé nešváry všedného života, ale reaguje aj na politickú situáciu. Keďže predstavenie sa hrá už vyše dvoch rokov, je zrejmé, že nemá presne tú podobu ako pri premiére. Jednotlivé skeče a scénky sú aktuálne inovované podľa najnovších „káuz“. Lenže nechýbajú ani kauzy z hlbokej minulosti (napr. situácia, keď slovenskí policajti nacvičovali odhaľovanie výbušnín v batožine cestujúcich a nechali odletieť do Dublinu nášho občana s pribalenou trhavinou typu RDX v jeho kufri).

Takže späť k tej objektivite: všetky, opakujem všetky, na divadelné dosky vytiahnuté kauzy sa týkajú len a len vlád Vladimíra Mečiara a Róberta Fica. A menovite sa pranierujú okrem týchto dvoch len Slota a Danko.

Akoby za Dzurindových vlád a vlády I. Radičovej ku žiadnym kauzám nedochádzalo. A práveže dochádzalo a ich počet je poľahky porovnateľný s kauzami Ficovej vlády. To však tvorcovia inscenácie neberú do úvahy a očividne kalkulujú s tým, že pamäť občana/voliča je krátkodobá. Pamätá si len posledné kauzy a tie, ktoré sa v našej, nie práve najobjektívnejšej tlači vytrvalo a jednostranne pertraktujú/oživujú…

Aby bolo jasno, nie som žiaden ficovolič! Ale ak sa toto prezentuje ako objektívny pohľad na Slovensko, tak tí, čo to takto prezentujú nemajú ani šajnu o objektivite. Nehovoriac o tom, že autori inscenácie nenašli na tejto krajine ani chlp dobrého.

Problematické nie sú len o scénky týkajúce sa politických káuz. Už na začiatku pásma sa dozvieme, že Slováci sú alkoholici, neovládajú cudzie reči (veľmi by ma zaujímalo, ako sú na tom s cudzími rečami účinkujúci herci – podľa výslovnosti tých pár cudzokrajných viet, ktoré v predstavení odzneli, to asi nie je žiadna sláva, Kemka pri príležitosti svojho sťahovania sa do Rakúska v akomsi rozhovore priznal, že s nemčinou je na tom biedne). Neskôr sa dozvieme aj to, že sme domáci násilníci a fašisti.

Vrcholne trápna a až urážajúca bola scénka, keď k na ulici náhle odpadnuvšiemu privolali lekársku záchrannú službu a lekári neboli ochotní pohnúť prstom, kým im do vrecka nešuchli napochytro vyzbierané peniaze.  Nerobím si ilúzie, že v slovenskom zdravotníctve sa nenájdu korupční lekári, ale takéto paušalizovanie musí urážať všetkých poctivých služobníkov z oblasti zdravotnej starostlivosti (jeden sedel vedľa mňa). Scénka vyznela o to trápnejšie, že sa obúvala práve do lekárov pohotovostnej záchrannej služby, ktorá je dlhodobo finančne poddimenzovaná, nesmierne náročná psychicky aj fyzicky a robiť ju dokážu len skutoční entuziasti a ľudia s čistým srdcom. Scénka s lekármi sa ma dotkla aj preto, že veľmi podrobne a z prvej ruky viem, že jedna z hlavných herečiek, hrajúcich v tejto inscenácii nemohla povedať krivého slova na slovenských lekárov, ktorí sa jej až obdivuhodne starali o jej umierajúcu matku. Toto je asi herečkin vďak …

Inscenácia brojí aj proti oligarchizácii slovenskej politiky. To by bolo celkom akceptovateľné, dokiaľ si človek neuvedomí túto tému v súvislostiach. Oligarchizácia politiky nie je vonkoncom slovenské špecifikum, ba ani východoeurópske, ale celosvetové. Je to nežiaduci globálny trend a preto je smiešne donkichotsky brojiť proti jej slovenskej odnoži len sa prispôsobujúcej tej globálnej.

Aj len priemerne inteligentný človek vie, že nič na svete nie je čiernobiele. Inscenácia Jama deravá asi inteligenciou neoplýva, pretože nekompromisne tvrdí, že Slovensko a Slováci sú zlí, zlí, zlí. Neviem, čo bol zámer autorov. Inscenácia nenachádza a neposkytuje nijaké východisko. Ak bolo cieľom vyburcovať ľudí, tak k čomu? Veď v jednej, naozaj len kratučkej sentencii herci poznamenali, že ani tí „ich“, presnejšie ich pomenovali ako Riška, Oľanovcov, Rodinkárov a Kotletovcov – nie sú nič moc. Je smutné, ale asi pravdivé Čarnogurského konštatovanie, že jedinou skutočnou opozíciou k tomu marazmu sú nevoliteľní (dodávam ja) kotlebovci. Po tomto konštatovaní, ktoré nepriamo zaznelo aj v inscenácii sa znovu vynára otázka, čo chceli jej autori povedať, k čomu chceli ľudí inšpirovať? K odchodu z tohto nenávideného a nevylepšiteľného Slovenska?

Ako povedal jeden z protagonistov predstavenia Juraj Kemka pri príležitosti svojho sťahovania sa do Rakúska: „Prichádzam na to, že ten najdôležitejší dôvod, prečo sa sťahujeme, je to, že keď sa niečo stane, budem na tej lepšej strane hraníc.“ Ak slovenský herec rozpráva o správnej strane hraníc, je to ešte slovenský herec? Kemka ešte dodáva: „Táto naša krajina nás neustále niečím ubíja a vlastne nás sama posiela preč.“

Ja len dodávam, že to isté robí aj predstavenia divadla Astorka s názvom Jama deravá. A rozhodne nie som presvedčený, že to je poslanie slovenského divadla.

Sarkasticky vykresľovať slovenské nešváry podobným spôsobom, ako to robí táto inscenácia nie je autorsky nijako náročné. Zvládne to hocijaký „pisálek“. Čiže aj umelecká hodnota tohto predstavenia sa pohybuje poriadne nízko. Koniec koncov ako drvivá časť bulvarizujúcej sa produkcie slovenských divadiel po roku 1989 – keď už teda autori chceli hodnotiť Slovensko, tak mohli začrieť aj do vlastných radov…

Po premiérovom predstavení bola vraj reakcia publika pomerne chladná. V nedeľu v Kremnici diváci okamžite po poslednej replike povstali ako jeden muž a oddali sa frenetickému aplauzu počas standing ovation (môj postoj k patologickému standing ovation nájdeš TU ) Pravdepodobne nikto sa nezamyslel nad tým, čo som sa snažil naznačiť v tomto článku. Stádovitú reakciu publika vysvetľuje výskumný projekt vedcov z University Leeds, ktorý potvrdzuje, že mnohí ľudia majú sklon správať sa ako ovce, to znamená neúmyselne nasledovať dav, ako keby nedokázali rozmýšľať sami za seba. Zo štúdie vyplynulo, že už malá časť päť percent stačí na to, aby stanovila smer, ktorým sa dav ľudí začne uberať, zostávajúcich 95 percent ich nasleduje bez toho, aby si uvedomili, o čo ide.

Profesor Krause a jeho doktorand John Dyer vo všetkých prípadoch dokázali, že v pokusoch ostatní nasledovali inštruované osoby a vytvorili štruktúru pripomínajúcu zástup, ktorá sa sama organizuje (alebo stádo oviec, ak vám je toto označenie milšie).

Toto už naháňa strach. To sme skutočne také stádové zvieratá, že niekoľkým „informovaným“ dovolíme, aby nás viedli bez toho, aby sme čo i len tušili, o čo tu ide? Takáto manipulácia je zneužiteľná najrozličnejším spôsobom – od navádzania na pyramídové hry, cez náboženské zvádzanie až po politicko-volebnú manipuláciu. Zjavne veríme prakticky všetkému, alebo to aspoň slepo tolerujeme, pokým sa nám to podsúva s dostatočnou spoločenskou dôveryhodnosťou. A divadlo Astorka a jeho herci akú-takú spoločenskú dôveryhodnosť vybudovanú majú. Je otázne, či oprávnene. Na tribúnach v roku 1989 sa proklamáciám hercov dalo ešte veriť, ale dnes, keď z televíznych obrazoviek v reklamách propagujú čokoľvek, teda aj nekvalitné, nedôveryhodné a zbytočné veci a keď mnohí z nich sa nechali zlákať na vystupovanie vo volebných kampaniach tých alebo oných – herci aspoň v mojich očiach spoločenskú dôveryhodnosť stratili.

Iný sociologický prieskum hovorí, že len okolo 4% populácie (!) je schopných hľadať si nezávislé informácie a analyzovať situáciu samostatne bez cudzieho (aj mediálneho) ovplyvňovania. A vyše 50% populácie nijaké uvažovanie a analyzovanie vôbec nezaujíma a slepo prijímajú to, čo im je predložené.

Za týchto okolností sa treba znovu spýtať tvorcov Jamy deravej k čomu ich inscenácia slúži? Čo bol zámer autorov?

Keď odchádzam z divadla z iných predstavení väčšinou odpoveď na tieto otázky poznám. Odchádzajúc z Jamy deravej som mal hlavu boľavú. Mám Slovensko rád a nemyslím si, že je len zlé. Manipulovať ľudí je také ľahké…