Pavol Fabian

Predvčerom som so zahraničnou návštevou po dlhom čase navštívil Operu SND v historickej budove. Necítim sa byť znalcom opery a preto predstavenie a výkon Jolany Fogašovej v hlavnej úlohe Carmen nebudem hodnotiť. O inom som chcel…

Najmenej tretinu divákov tvorili cudzinci. Slušne oblečení cudzinci. Našinci garderóbu až tak neprežívali. Džínsy, svetre, ba dokonca vyťahané tepláky, v ktorých dotyčný možno ešte dopoludnia ležiac pod autom hľadal netesnosť motora, či zapotený behal niekde na dunajskej hrádzi.

Aby bolo jasné, ani ja nie som žiadny kravaťák a v každom inom oblečení sa cítim lepšie ako v obleku. Lenže zároveň si myslím, že oblek nie je určený len na dve použitia v živote – na vlastnej svadbe a do truhly. Do divadla, a zvlášť do Opery patrí bezpochyby tiež. Je pravda, že to nie je dané zákonom, je to len tradícia, zvyk, slušnosť, úcta…

À propos úcta… V posledných rokoch, na každom jednom predstavení diváci na záver vstávajú k tzv. standing ovation. Bez ohľadu na to, či si to predstavenie, réžia, dramaturgia, herecké výkony zaslúžia alebo nie. Standing ovation je však poďakovanie za niečo, čo má skutočne mimoriadnu, nezvyklú až raritnú úroveň. Nie poďakovanie za bežne odvedenú prácu. Ak dnes diváci vstávajú úplne na každom predstavení, znamená to, že buď je naše divadelníctvo na vrcholnej úrovni (iste nie!), alebo to značí, že nášmu diváctvu stačí akékoľvek divadielko k tomu, by sa dalo zmanipulovať do davovej psychózy (a je jedno či ide o divadlo alebo o voľby).

Standing ovation vo vyťahaných teplákoch – to je úcta s neúctou v jednom – je to oxymoron.

Pred začiatkom predstavenia vedenie divadla v troch rečiach(!) upozornilo divákov, že fotografovať a vykonávať akýkoľvek zvukový či obrazový záznam je zakázané. Slečna, ktorá sedela neďaleko odo mňa pravdepodobne pochádzala z kmeňa Zulu (hoci na to farbou pokožky nevyzerala). Upozorneniu zjavne neporozumela. Počas celého predstavenia fotila a vzápätí odosielala fotografie a textovky množstvu neznámych adresátov. Nielenže porušovala autorské práva, ale nezachovala ani elementárnu slušnosť – svitom svojho mobilu rušila okolosediacich. Cez prestávku som chcel tej mladej dáme slušne dohovoriť, lenže manželka – nekonfliktný typ – mi v tom zabránila. Takže, slečna sediaca 20. januára v mezaníne SND, v strede, v prvom rade napravo, na sedadle č. 1 vedzte, že ste svojim konaním otrávila zážitok viacerým divákom.

Ak si odmyslíme autorské práva, slečna svojim konaním (z jej pohľadu) nič zákonné neporušila. Veď, ak by niekto namietol voči jej konaniu, tak by s tým asi prestala. A ak by jej hrozil väčší prúser napr. s autorskými právami, iste by bola ochotná záznam zo svojho mobilu aj vymazať.

Tu však ide opäť (rovnako ako v prípade adekvátneho oblečenia) o elementárnu slušnosť. A o to, že dnes sa forsíruje arogantný individualizmus pred pokorou a slušnosťou. A ryba smrdí od hlavy – tým nemyslím len Fica, ale každého jedného típka koaličného či opozičného, ktorý sa na nás cerí z volebných bilbordov masívne zaplavujúcich kedysi malebnú krajinu pod Tatrami.

A v tom vidím ten problém!

Slušné Slovensko nemôžu chcieť neslušní ľudia!

Týka sa to najmä politiky. Ak je v spoločnosti nastolená na všetkých úrovniach tolerancia neslušnosti nevnímajúca vlastnú neslušnosť, ba drzá agresivita neslušnosti, tak nemôžeme očakávať, že sa čosi zmení.

Model konania spomínanej slečny založený na filozofii: skúsim a keď ma pristihnú účinne oľutujem uplatňujú všetci vládni aj opoziční politici. Nebudem tu spomínať mená a jednotlivé dôkazy ich neslušnosti. Isté však je, že ani jeden z vodcov koaličných a ani opozičných strán čistý štít nemá. Svojim doterajším konaním sami seba usvedčili, a často aj opakovane, že nie sú o nič lepší ako oná slečna, či chlapík vo vyťahaných teplákoch. Slušnosť nemajú v krvi, v duši, ani v génoch – len na jazyku. A slušnosť na jazyku – to je ako sneh v Bratislave: zjaví sa na pár hodín a vzápätí je fuč. Preto zmena nemôže prísť s neslušnými ľuďmi, za ktorými stoja miliónové bilbordové kampane. Lebo ani tie peniaze na ne nie sú slušné. Nemôžu byť slušné už z princípu!

Skutočnú zmenu môže priniesť len niekto, kto trpezlivo a postupne buduje zdola, bez oligarchických peňazí v pozadí, s dobrým a rozumným programom mysliacim na obyčajných (nie, nie, nie tých Matovičových) ľudí. Niekto s dobrým sociálnym programom. Lebo budúcnosť kapitalizmu v tej forme, v akej ho dnes zažívame nielen u nás, je trvalo neudržateľná. Či si to niekto chce pripustiť alebo nie. Na to netreba zložité politologické rozbory, k takému záveru stačí obyčajný sedliacky rozum. Budúcnosť patrí dobrému ľavicovému, mierovému a environmentálnemu programu. A jedinou stranou s takým programom v parlamentných voľbách 2020 sú Socialisti.sk Eduarda Chmelára. O tom, že je to skutočne tak, svedčí okrem iného aj skutočnosť, že túto stranu z väčšiny televíznych predvolebných debát „režiséri volieb“ úmyselne vynechali. Veď, čo ak by ľudia po ich vzhliadnutí pochopili, že výmena jedných oligarchov/milionárov za iných nie je žiadna, ale skutočne žiadna zmena? Pretože nejestvuje nič také ako dobrý a zlý oligarcha. Jestvuje len oligarchia, ktorá vždy uprednostní svoje záujmy pred tými vašimi.

Chopme preto rozum do hrsti, nedbajme na slová o stratenom hlase a voľme č. 25 Socialisti.sk

A krúžok môžete dať aj na číslo 28. Ale nemusíte, nie je to pre mňa otázka života a smrti.

https://www.pavolfabian.sk/

https://www.socialisti.sk/