Ako som takmer o život prišiel pri prechádzke malokarpatským lesom

18. apríla 2020 10:34, Prečítané 9 710x, Pavol Fabian, Nezaradené

Včera som sa vybral na ďalšiu prechádzku, aby som prispel do môjho miniseriálu o bezpečných bratislavských prechádzkových lokalitách z hľadiska minimalizácie stretávania sa s ľuďmi a teda aj možnosti nákazy coronavírusom.

Vybral som sa do lesa, aby som si v týchto stresujúcich coronavírusových časoch aspoň trochu upokojil nervy.

Tentoraz som zvolil lokalitu Podkerepušky smerom ku krematóriu a potom lesnou cestou ponad miesto posledného odpočinku mnohých Bratislavčanov smerom na kopec zvaný Hrubá pleš.

V úseku medzi Podkerepuškami(PKP) a krematóriom som odbočil smerom na Hrubú pleš. Kráčal som sám, čiže hlasnou rečou, ani čímkoľvek iným som nerušil zver. Nezapaľoval som ohne, neskracoval si chodníky, netrhal vzácne byliny, neodhadzoval v lese odpad… Kochal som sa prírodou ako Rudolf Hrušínsky v role doktora vo Vesničke střediskovej… A popritom som fotil.

Asi uprostred vzdialenosti medzi PKP a krematóriom som objavil pekné zákutie s novým poľovníckym posedom, senníkom a dvomi divokými roklinami takmer na spôsob Slovenského raja. Nečudo, že som vytiahol mobil a začal fotiť. Odfotil som si miesto na kŕmenie zveri, senník a aj posed. Pod posedom stál džíp, ale nikde som nevidel nijakého človeka. Posed som si schválne vyfotil tak, aby na obrázku nebolo auto, pretože som ho logicky považoval za cudzorodý element v lese. No a potom som pokračoval v chôdzi.

Zrazu čujem za sebou dupot nôh. Svižnosťou obstarožného Ramba sa ku mne rútil akýsi naspídovaný chlapík v čiernej veste.

„Čo tu robíte?“ vyštekol na mňa bez pozdravu.

„Čo by som robil, prechádzam sa po lese.“

„Ale čo tu robíte?“ zopakoval otázku dôraznejšie.

Napriek tomu, že som v jeho uchu nevidel inštalovaný načúvací prístroj pre nedoslýchavých, trpezlivo a pokojným hlasom som zopakoval:

„Prechádzam sa po lese.“

„Je to azda zakázané?“ dodal som pre istotu, pretože mi napadlo, že v dnešných kapitalistických časoch môže byť táto časť lesa v súkromnom vlastníctve. (Ak by aj bola, nikde nebola tabuľa zakazujúca vstup a ako som po návrate domov na Katastrálnom portáli zistil, išlo o štátny a nie súkromný les)

„No…zakázané to nie je…“ pripustil psychotik neochotne.

„Lenže vy ste tu fotili!“ dodal rozhorčene. “Prečo ste tu fotili?“

„Už roky rokúce fotím. Vždy keď niekam idem a niečo ma upúta tak si to vyfotím.“ odpovedám s trpezlivosťou tibetského mnícha vytvárajúceho zložitú mandalu z farebných pieskov.

„A kto vám to povolil?“

„Fotiť v lese? Na to treba nejaké povolenie?“ spýtal som sa prekvapene.

„Čo ste fotili?“ vyštekol na mňa s dikciou obersturmbannführera Städkeho dychtiaceho po vytrhávaní nechtov svojej obeti.

„Veď hovorím – to, čo ma upútalo: krivo tvarovaný strom, posed, senník, čistinku so soľným lizom…“

„A prečo ste to fotili?“ priblížil sa ku mne na vzdialenosť porušujúcu moju bezpečnostnú zónu.

„Už som vám to raz vysvetľoval.“

„Ale prečo ste fotili toto?“ pýtal sa s neodbytnosťou trojročného dieťaťa, ktoré je schopné tú istú otázku klásť do omrzenia a vy ako obetavý a milujúci rodič to musíte zniesť. Lenže nešlo o trojročné dieťa, ale o približne päťdesiatnika, s logikou uvažovania adekvátnou trojročnému decku.

„Neviem, čo odo mňa chcete…“

„Vy ste fotili lesné zariadenia!“ vyhŕkol na mňa s ohurujúcim obvinením.

„To akože ten posed a senník?“

„Áno! Kto vám to povolil?!“ vyšetroval ma ten psychotik ďalej, zjavne presvedčený o tom, že poľovnícky posed kdesi v riti medzi PKP a krematóriom je rovnako strategický objekt ako tajné virologické laboratórium vo Wu-chane, ruská raketová základňa v Kaliningrade, či newyorský fastfood pripravujúci geneticky modifikované hamburgre.

Na takú otázku som jednoducho odpovedať nevedel. Psychotik si začal šacovať vrecká, zjavne čosi hľadal.

„Do riti, nemám tu preukaz. Hneď by som vás legitimoval.“ povedal bojovne.

Neviem aký preukaz hľadal, ale vzhľadom na jeho očividne nižšiu intelektuálnu výbavu som ho tipoval na bývalého vlastníka komunistického preukazu Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti nostalgicky spomínajúceho na doby minulé. Ale je dosť možné, že dnes tento človek vlastní preukaz „kapitalistickej“ Lesnej stráže. A člen Lesnej stráže je skutočne oprávnený podľa Zákona o lesoch, § 53, odsek 2, písmeno e: „zisťovať totožnosť osôb podozrivých zo spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu,“

Problém bol v tom, že on ten svoj preukaz nenašiel, ja som pri sebe tiež žiadne doklady nemal. A keby som aj mal, určite by som mu ich neukázal z prostého dôvodu: prechádzka a fotografovanie v lese nie je žiadny trestný čin, priestupok ani iný správny delikt!

Zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v paragrafe § 30 vraví o spôsobe využívania lesov verejnosťou a v § 31 zas o zákaze niektorých činností v lese. Ako iste chápete, prechádzka v lese a fotografovanie čohokoľvek nie je zákonom zakázaná činnosť.

„Prečo ste fotili tie lesné zariadenia?“ zopakoval zvýšeným hlasom a vyzeral tak, že ak by nemal vestu, bol by už ochotný vyhŕňať si rukávy do bitky.

„Okamžite tie fotky vymažte!“ prikázal mi.

„Nechápem o čo vám ide a už vôbec nechápem prečo by som mal čokoľvek vymazávať.“

Žlčovitý chlapík krúžil okolo mňa ako neohrozený Cassius Clay okolo George Foremana 30. októbra 1974 v legendárnom súboji o titul boxerského šampióna v ťažkej váhe. Podobne ako Foreman som len čakal, z ktorej strany to príde.

„Čo vám vlastne na mne prekáža?“ nechápem.

„Ja takých ako vy poznám! Vyfotíte posed a dáte tip nejakým vandalom, aby ho prišli zničiť. Alebo si sám hľadáte objekty na zničenie!“

Hoci som sa snažil pochopiť jeho logiku, nešlo mi to. Chápal by som ho možno čiastočne, ak by jeho posed stál niekde o 400 km ďalej pri Letanovciach a ja by som vykazoval všetky znaky cigánskeho zlodeja dreva.

„Nazdávate sa, že som šéf nejakej zlovestnej mafie zameranej na likvidáciu poľovných posedov?“ žasnem.

„Ja takých ako vy poznám!“ nedal sa psychotik vyviesť z omylu.

Lenže ja som už v tej chvíli pochopil, že z omylu musím vyviezť sám seba. Z omylu, na základe ktorého som sa domnieval, že diskusia s týmto človekom má zmysel.

Zjavne nemala.

Otočil som sa k nemu chrbtom a odchádzal som svojim smerom do kopca.

Spočiatku to vyzeralo, že aj on sa otočil a kráča späť k posedu, ale o chvíľu som za sebou opäť počul dupot nôh. Neotočil som sa, len som čakal kedy dostanem ranu do hlavy. Psychotik ma však predbehol a s mobilom v ruke si ma vyfotil.

„To čo robíte?“ spýtal som sa ho.

„Už vás tu mám!“ pyšnil sa psychotik svojim fotografickým úlovkom akoby sa mu podarilo zachytiť Billa Clintona s Monikou Lewinskou kľačiacou pred ním na kolenách.

„Kto vám to dovolil, vyfotiť ma?“ zvýšil som hlas už aj ja, lebo tentoraz ma už chlapík dožral.

„A vy ste mohli fotiť?“ odpovedal so železnou logikou svojho kolegu – tiežpsychotika Igora Matoviča.

„Ja som fotil les a vy ste odfotili mňa! A bez dovolenia! To je značný rozdiel!“

„To je to isté!“ tvrdil neobhájiteľné.

„Obviňujete ma tu z absurdností, ale viete ako to s vami najskôr bude? To vy ste tu vykonávali čosi nelegálne a teraz sa bojíte, čo som zachytil na svojej fotografii!“ prechádzam do protiútoku.

„Ja? Smiešne.“ odpovedal nie celkom sebavedomo.

Nevedel som, čo mám robiť. Ako sa brániť proti hlúposti, krivde a svojvôli psychotika. (Aby som bol spravodlivý, ten druhý vyšší chlapík sa správal rezervovanejšie, okrem pár podporných viet vlastne tomu nižšiemu len sluhovsky pritakával)

Rozhodol som sa, že si vyfotím poznávaciu značku ich džípu a potom aj ich dvoch. Mám tie fotky pre istotu v archíve. Keby niečo…

Píšem to len preto, aby ste vedeli, s akými agresívnymi psychotikmi (možno aj s nejakým preukazom) sa môžete stretnúť v lesoch okolo Bratislavy.

Rozišli sme sa v atmosfére, keď som si nebol istý, či sa na mňa obaja nevrhnú. Je jasné, že celý zvyšok dňa som mal už riadne dosraný a neupokojila ma ani následná prechádzka lesom tentoraz už mimo dosahu dvoch idiotov.