Pavol Fabian

Uplynulé dni sme počúvali plno fráz typu: musíme sa zomknúť, musíme ťahať za jeden povraz (napriek tomu, že autori výrokov zjavne nerozlišovali rozdiel medzi ťahaním za jeden povraz a ťahaním za jeden koniec povrazu, čo môže mať dosť odlišný výsledok).

No a po skončení megaakcie to pokračovalo: Zomkli sme sa, obdivuhodné zomknutie ľudí… apod.

Nuž pán premiér, chápem, že vzhľadom na to, že máte len 47 rokov, máte o zomknutí sa národa len iluzórne predstavy. Ja mám tých rokov trochu viac a teda aj viac životných skúseností.

Za svoj život som zažil dve, možno tri situácie, keď sa náš národ naozaj zomkol. Do tohto sumára rozhodne nepatrí minulý víkend.

Náš národ sa ako jeden muž/žena zomkol v roku 1968 a Alexander Dubček bol neotrasiteľná autorita na čele štátu. Prial by som vám zažiť tú atmosféru, aby ste mali predstavu, čo je to zomknutie sa ľudí a úcta k osobám na čele štátu. Tá atmosféra trvala minimálne od januára do augusta 1968. Prerušil ju až príchod sovietskych okupačných vojsk a ak by toho nebolo, som presvedčený, že by trvala omnoho dlhšie.

Ďalšie celonárodné zomknutie sa ľudí som zažil v roku 1989. To už netrvalo osem mesiacov ako za Dubčeka, ale s odretými ušami len pár týždňov do zmanipulovanej voľby prezidenta, resp. do prvých ponovembrových parlamentných volieb – vtedy už ilúzie a čistota myšlienok a konania začali upadať (viem, o čom hovorím, bol som vtedy predsedom Slovenskej volebnej komisie).

No a tretie zomknutie ľudí som zažil v 11. mája 2002 a trvalo okolo pol druhej hodiny. Išlo o finále majstrovstiev sveta v hokeji, kedy sme sa stali majstrami. Toto zomknutie sa je však, pochopiteľne, trochu inej kvality, ako predchádzajúce dve.

Vy pán premiér hovoríte, že teraz sa národ zomkol.

Silno sa mýlite!

Nemáte ani šajnu, čo to zomknutie sa národa je. Ste pri moci necelých 8 mesiacov, teda menej ako mal v auguste 1968 k dispozícii Alexander Dubček a od prvého momentu rozdeľujete spoločnosť nevídaným spôsobom. Obhajujete neobhájiteľné (napr. o diplomovkách), masívne obchádzate zákony (napr. o ochrane osobných údajov), spolupracujete s mafiánmi rozvážajúcimi vo vládnych limuzínach svoje radodajky, a za zomknutie sa vydávate situáciu, keď ste nehoráznym vydieraním donútili tisíce ľudí zúčastniť sa pofidérneho plošného testovania. Pofidérneho pre nepresnosť testov, ktoré sú navyše podľa samotného výrobcu určené na iné použitie a boli vykonané v podmienkach, v akých vykonané byť nemali. Ich nepresná presnosť musela byť ešte viac skreslená nedodržaním teplotných podmienok testu, ktoré vyžaduje výrobca testovacích súprav. Mám na mysli podmienku vykonania testu v tepelnom prostredí 15 – 30^o C. Veď napr. v Poprade sa v sobotu teplota pohybovala v rozmedzí 5 – 6^o C  a v nedeľu v pásme 4 – 7^o C. Dokonca aj v Bratislave, ako v jednom z najteplejších regiónov Slovenska sa teploty v sobotu pohybovali od 7 – 13^o C a v nedeľu od 9 – 11^o C.

Ale to sú podľa vás iste len také pindania neprajníkov, medzi ktorých ste bez štipku úcty zaradili aj prezidentku, ktorá sa predsa len odhodlala čosi namietnuť, hoci ešte v ten istý deň večer svojim ďalším vyjadrením bez štipky červene v tvári všetko zobrala späť a tým definitívne potvrdila, že je len manekýna bez názoru a rozhodnosti.

A vlastne máte pravdu pán premiér, za necelých osem mesiacov, počas ktorých A. Dubček dokázal vybudovať a udržať zomknutosť národa, ste to dokázali aj vy – nepoznám nikoho, kto by na vás nenadával. Stali ste sa čímsi ako bol Milouš Jakeš. Odtrhnutý od reality, ignorujúci požiadavky a názory ľudí a čo je najhoršie ignorujúc aj názory skutočných odborníkov z radov lekárov, matematikov a štatistikov. Rozhadzujete naverímboha naše peniaze, ktorých nemáme veľa vďaka odovzdaniu našej krajiny do cudzích rúk, namiesto toho, aby sa tá hŕstka peňazí použila zmysluplne.

U mňa ste klesli na úroveň špenátu. Aj ten neznášam.

Salám, párky sú lepšie, ale nie tie vaše.