Pavol Fabian

Celoslovenský aktív veterinárnej služby, ktorý sa konal v Banskej Bystrici 14. 12. 1989, teda v časoch revolučného kvasenia sa „plne prihlásil k obrodným procesom“ a účastníci vyslovili nedôveru vedeniu Štátnej veterinárnej správy, pretože sa dopustilo „vážnych chýb v riadení, v kádrovej práci, v hospodárskej činnosti a umožnilo vznik omylov, ktoré nemajú obdobu v nijakej ekonomicky rozvinutej krajine.“  Správa z toho aktívu vypichla dve hlavné chyby komunistického vedenia Štátnej veterinárnej správy (ŠVS):

1. Veterinárne asanačné ústavy (kafilérky) sa z veterinárskej pôsobnosti dostali do rúk Poľnohospodárskemu nákupnému a zásobovaciemu podniku, čo sa „stalo len na Slovensku“ a nikde inde.
2. Vedenie ŠVS súhlasilo so vznikom vyhlášky Min. poľnohospodárstva a výživy č. 115/87 o podnikovej veterinárskej službe, ktorou sa „obmedzilo dôsledné vykonávanie štátneho veterinárskeho dozoru, ktorého účelom je bdieť okrem iného nad zdravotnou nezávadnosťou a biologickou plnohodnotnosťou potravín.“

Pri príležitosti 31. výročia novembrových udalostí každý hodnotí uplynulé tri dekády. Skúsme sa teda pozrieť, kam sa posunula veterinárna služba aspoň v týchto dvoch bodoch.

Zo štyroch veterinárnych asanačných ústavov tridsať rokov po Novembri zostal na Slovensku jeden jediný. Za minulého režimu kafilérky za kadávery chovateľom platili. Neboli to svetoborné ceny, ale platili kafilérky chovateľom! Iste, vtedy sa zo surovín vyrábali mäsokostné múčky a tie sa vzápätí predávali a skrmovali poľnohospodárskym zvieratám. Po prevalení kauzy s BSE (choroba šialených kráv) prišiel pochopiteľne zákaz ich skrmovania potravinovým zvieratám. Kafilérky tak prišli o časť svojho biznisu, ale mäsokostné múčky stále možno zakomponovávať do krmív pre spoločenské zvieratá a do hnojív, čiže istá rentabilnosť tohto druhu podnikania je tu stále, i napriek tomu, že za uplynulých 30 rokov sa radikálne znížili stavy hospodárskych zvierat. A ak by aj rentabilnosť bola otázna, práve to by malo byť dostatočným dôvodom, aby kafilérky zostali v pôsobnosti štátu a aby ich záslužná činnosť bola dotovaná zo štátneho rozpočtu.

Dnes je však na Slovensku len jedna kafilérka v Mojšovej Lúčke pri Žiline, ktorá je v súkromných rukách. Za spracovaný materiál chovateľom neplatí, ale naopak tvrdo účtuje nemalé sumy za jeho odber. Ako sa asi za týchto okolností správajú majitelia živoriacich poľnohospodárskych podnikov? Radšej nechajú uhynutú jalovicu na pastve nech sa o jej pozostatky postará lesná zver – to je z hľadiska epizootologického holá katastrofa! Dokonca aj teraz, keď sa na našom území (najmä na východe) vyskytol nebezpečný africký mor ošípaných, tak kadávery neputujú vždy do kafilérky (keďže už neplatí, že v každom z bývalých krajov je jedna), ale zakopávajú sa niekedy priamo na mieste. Je otázne, čo je väčšie riziko – prenos infekčného materiálu cez polovicu Slovenska do Mojšovej Lúčky alebo zakopávanie priamo na mieste, keď je známe, že vírus moru je veľmi odolný a za istých okolností schopný prežiť dlhé mesiace.

Čo sa týka Vyhlášky Min. poľnohospodárstva a výživy č. 115/87 o podnikovej veterinárskej službe, tak tá samozrejme neplatí, ale situácia je ešte horšia, ako keby platila.

Oficiálne podniková služba nejestvuje, ale prax je taká, že  v slovenských farmách, z ktorých je okolo 50% v rukách zahraničných majiteľov, najmä Dánov, si takmer všetky veterinárne úkony vykonávajú Dáni sami. Neobracajú sa na slovenských licencovaných zverolekárov. Je to v rozpore (alebo na hrane – podľa vykonávaného úkonu) s príslušnými zákonmi o veterinárnej službe i s legislatívnymi normami týkajúcimi sa Komory veterinárnych lekárov SR. Licencovaný súkromný veterinárny lekár im je dobrý len vtedy, keď potrebujú potvrdiť nejaký dokument. Nejedna firma zaujme k obvodnému licencovanému veterinárovi, ktorý by chcel účtovať, tak ako mu to ukladajú príslušné predpisy takýto postoj: „Budeš dostávať od nás paušál (povedzme 400 eur) a ber alebo neber. Ak nechceš, dohodneme sa s iným.“

Vzhľadom na to, že stavy hospodárskych zvierat v SR v porovnaní s rokom 1989 katastrofálne poklesli, terénni veterinárni lekári sú radi aj za takú prácu. Otázne je, ako taký človek, ktorý je bytostne závislý od vôle či nevôle farmára môže zabezpečovať ono vykonávanie štátneho veterinárskeho dozoru, ktorého účelom je „bdieť okrem iného nad zdravotnou nezávadnosťou a biologickou plnohodnotnosťou potravín.“

Tento problém sa však netýka len súkromných terénnych veterinárnych lekárov, ale aj veterinárov v štátnej službe. Peňazí na patričné mzdové ohodnotenie niet a tak, čerstvo vyštudovaní veterinári odchádzajú buď do zahraničia alebo mimo veterinu a skúsenejší netúžia po práci v štátnych službách. A tak štátna veterinárna správa má deficit ľudí, v službách dosluhujú ľudia predpenzijného a penzijného veku a dopĺňa ich zopár mladých, ktorý nikdy nepracovali v terénnej službe a preto sa v problematike nemôžu dobre orientovať. Nemožno sa potom čudovať, že biedne platy môžu niektorých priamo nabádať ku korupčnému konaniu.

Keď sme vstupovali do EÚ museli sme začať plniť rôzne európske normy. Napríklad v otázke výskytu salmonel u hydiny. Ich výskyt bol pomerne vysoký a dnes je zrazu už len ojedinelý. Dá sa to čiastočne vysvetliť aj tým, že došlo k zavedeniu Kontrolných programov v chovoch hydiny, začala vakcinácia reprodukčných a úžitkových chovov proti S. enteritidis a S. typhimurium, ale zároveň sa medzi zainteresovanými pomerne často tradujú historky o „úprave“ vzoriek pred odoslaním do laboratória napr. krátkym pobytom v mikrovlnke.

V roku 1989 bolo na Slovensku okolo 10 Štátnych veterinárnych ústavov. Dnes sa ich počet zredukoval na štyri a aj tie sa do istej miery špecializovali. V praxi to potom vyzerá nasledovne: zverolekár súrne potrebuje nejaké laboratórne vyšetrenie, aby sa mohol rozhodnúť pre ďalší postup v chove a liečbe hospodárskych zvierat. Lenže v jednom ústave vykonajú vzhľadom na nedomyslenú špecializáciu len časť požadovaných vyšetrení, a tak vzorku prepošlú do ďalšieho ústavu, prípadne ešte do jedného. Vďaka takejto strate času, keď sa konečne výsledok vyšetrení vráti k zasielajúcemu zverolekárovi, je pre neho často už nezaujímavý.

Hovorí sa, že živočíšne produkty zo slovenských chovov sú napriek všetkému zdravšie a kvalitnejšie ako tie, ktoré sa k nám dovážajú. Do značnej miery je to pravda. Problém je v tom, že drvivá časť produkcie slovenských fariem zameraných na hovädzí dobytok a ošípané sa na slovenské trhy nedostáva. Putujú na lukratívnejšie trhy v Rusku, či v Číne. A k nám sa dováža lacné bravčové či hovädzie, ktoré napr. bolo desať, či viac rokov zamrazené kdesi v Belgicku ako súčasť tamojších štátnych hmotných rezerv. Alebo sa k nám namiesto našich kureniec dostávajú kurence, ktoré kdesi v Argentíne ako jednodňové naskladnia na špecializovanú zámorskú loď a tá, keď dorazí do Európy, tak 35 dňový brojler je pripravený na predaj. Akým spôsobom sa im podarí urýchliť odchov brojlera, ktorý pred rokom 1989 trval okolo 44 dní je otázne. Podávajú im antibiotiká, či hormóny?

A keď už sa aj na Slovensku nejaké kurčatá odchovajú, vzhľadom na mizernú dotačnú politiku všetkých doterajších slovenských vlád je poľnohospodárovi výhodnejšie predať kurence poľskému zákazníkovi. Ten ich odvezie do svojej vlasti, tam ich porazí a zabalí (pričom dostane od poľského štátu dotáciu za to, že zabezpečuje zamestnanosť) a následne ich vyvezie na Slovensko (pričom dostane dotáciu za vývoz poľnohospodárskeho produktu).

Slovensko, ktoré sa hrdí bryndzou, haluškami, korbáčikmi ako svojimi typickými a charakterizujúcimi produktmi zdecimovalo svoje chovy oviec zo 630 000 ks v roku 1989 na niečo málo nad 300 000 ks a ovčie mlieko sa dnes musí na Slovensko dovážať!

Ešte katastrofálnejšie sú čísla v počtoch hovädzieho dobytka (HD) a ošípaných. V roku 1989 sa na Slovensku chovalo 1 622 512 kusov HD, z toho bolo 558 857 kráv. V roku 2017 sme mali už len 439 826 kusov HD, z toho 194 676 kráv. Ošípaných sa v roku 1989 chovalo 2 708 000 ks a v roku 2017 už len 614 384 ks. Prestali sme byť potravinovo sebestační,  z kvalitných potravín sme presedlali na šmejdy. To nemožno označiť nijakým iným slovom, ako vlastizrada!

Mohol by som písať o ďalších veciach, ktoré sa obrátili k horšiemu, ale rozsah článku mi to neumožňuje. O tom, kam sme teda za ostatných 30 rokov pokročili v tejto oblasti si každý súdny človek urobí obraz sám.

Nejeden starší zverolekár, ktorý polovicu života odpracoval v minulom režime a polovicu v tomto si dnes povzdychne: „Haladej (posledný komunistický riaditeľ štátnej veterinárnej správy) aký bol, taký bol, ale pod jeho vedením všetko malo svoje pravidlá, jednotlivé skupiny mali na starosť starí, skúsení odborníci-špecialisti, ktorí už čo – to preskákali vo veterinárnej službe.  Dnes veterinárna služba stráca kredit a vážnosť aj vďaka tomu, že na funkciách v štátnej veterinárnej správe pracujú síce skúsení, ale nezaplatení a frustrovaní unavení dosluhujúci penzisti a mladí neskúsení veterinári. A slovenské poľnohospodárstvo ho zas stráca vďaka laxnej dotačnej politike slovenských vlád a diskriminačnej dotačnej politike EÚ.

(zdroj foto: autor textu)