Pavol Fabian

Súčasťou nášho cestovateľského plánu bol aj trojdňový trek po Sahare. Vzhľadom na to, že sme Mauritániu navštívili v januári, teda v zimnom období, denné teploty boli pomerne príjemné, neprekračovali 30 stupňov. Na treku nás sprevádzali berberskí ťaviari a päť ich zvierat. Ťavy niesli naše batohy, ale my sme poctivo šliapali po svojich. Za tri dni sme prešli približne 60 kilometrov.

Azda nikomu netreba vysvetľovať, že chôdza v piesku je o čosi namáhavejšia ako chôdza po lese, či inde. Nehovoriac o piesku, ktorý sa vám dostane všade! A keď hovorím všade, tak aj myslím všade. Do očí, do uší, do úst, do nosa, do vlasov, do žalúdka, medzi polovičky a najmä do topánok. Niektorí kráčali v teniskách, niektorí v sandáloch a niektorí na boso. Po osobnej skúsenosti so škorpiónmi z Maroka som sa rozhodol ísť v topánkach. A to aj napriek ubezpečeniu sprevádzajúceho berbera, že v zimnom období škorpióny aj hady spia.

Po troch dňoch chodenia v piesku sme mohli konštatovať, že ani jedna verzia obutia nie je najvhodnejšia.

Pri bosej verzii síce nemusí človek vytriasať piesok z obuvi, ale jemné zrnká medzi prstami urobia svoje.

V sandáloch jemné zrnká urobia svoje tiež a navyše aj tie občas musíte vytriasť.

No a v teniskách vytriasate piesok v jednom kuse – po každom zbehnutí  aj z tej najmiernejšej duny. To ešte nie je taká oštara, ale jemný piesok sa dostane aj do ponožky. A zvliekať každú chvíľu ponožky a vysypávať z nich piesok je už na obtiaž. A tak kráčate s pieskom v ponožkách a on sa vám všetok z neznámeho dôvodu sústredí presne pod prstami. Vytvorí tam pieskový šulček po celej šírke chodidla. Výsledkom je, že po troch dňoch máte zospodu na všetkých štyroch prstoch pľuzgiere veľké ako lodná plachta.

Vrcholom nášho saharského šliapania bol výstup na Spievajúcu dunu. Viem, asi to nie je oficiálny názov… Takmer na každej púšti sa nájde duna, ktorú miestni takto označujú. Faktom však bolo, že aspoň opticky, bez exaktného merania, vyzerala byť najvyššia v širokom okolí.

Čo sa týka toho spievania, veci treba uviesť na pravú mieru. Áno duna vydáva zvuky, zvlášť, keď sa rozhodnete rýchlo zbehnúť z jej vrcholu a nohy sa vám zabárajú dostatočne hlboko. Lenže ten zvuk so spevom nemá nič spoločné, skôr sa podobá tomu, čomu sa v medicíne hovorí flatulencia. Mimochodom, zbehnúť z vysokej duny je pomerne namáhavé, náročné na správne udržanie ťažiska tela a nie všetci to v zdraví zvládli.

Spievajúca duna

Hadie vajcia

Zdroj fotografií: autor textu (všetky fotky sa po kliknutí na ne zväčšia)