Z Chrámu literatúry už sa už k jazeru Hồ Hoàn Kiếm a k divadlu Thang Long vraciame peši. Prichádzame v pravý čas. Vchádzajúc do budovy sa trochu obávame, ako v divadelnej sále bude, pretože vonku je teplo a dusno.
Thang Long Water Puppet Theatre
Hľadisko nachádzajúcom sa na prvom poschodí je takmer zaplnené, rúšku má len kde-tu niekto. Našťastie, (alebo na nešťastie vzhľadom na vírenie covidových vírusov?) klíma je tu pustená na plné gule. Nezvyknem sa vyjadrovať takto expresívne, ale inak to pomenovať nemožno. V divadle je chladno ako na Orave v decembri a klimatizačné zariadenie vyrába víchor so silou sibírskej víchrice. Mužskí návštevníci ukrývajúci plešinu účesom zvaným preklápačka by sa tu mali mať na pozore. Na prvý dojem je pôsobenie klimatizácie fajn, ale vydržať celé predstavenie bude fuška.
Po stranách javiska sedia muzikanti v tradičných vietnamských odevoch. V rukách majú ľudové nástroje. Predstavenie sa začína hudbou a spevom usmievavej speváčky. Zrazu sa odkryje bazén uprostred javiska a spoza plenty sa postupne na hladine vynárajú jednotlivé figuríny. Príbehu samozrejme veľmi nerozumieme, ani v tlačenom programe v angličtine sa o ňom viac nedozvieme – sú tu len názvy jednotlivých scénok:
Malý chlapec s flautou na býkovi,
Loviaca líška chytajúca kačicu,
Tanec jednorožca,
Chytajúce žaby…
Sled jednotlivých scén za kvílivých zvukov vietnamskej hudby so svetelnými a pyrotechnickými efektami trval čosi vyše hodiny. Na záver sa oblečení v plavkách spoza plenty prišli pokloniť „herci“ vodiaci bábky na dlhých paliciach.
Pred začiatkom divadelného predstavenia sme sa nestihli najesť, takže po umeleckom zážitku sme zamierili do najbližšej pouličnej reštaurácie. Objednali sme si podľa obrázkov na jedálnom lístku a čakali, čo nám prinesú.
Zrazu sme na opačnom konci ulice zaregistrovali akýsi ruch. Spozoroval ho aj človek, ktorého funkciu v podniku by azda bolo možné nazvať – menežér reštaurácie. Vybehol na ulicu a ľudí sediacich pri vonkajšom rade stolov začal nekompromisne vyháňať zo stoličiek. Čašníci sa rýchlo chopili stolíkov a odnášali ich k stene budovy. Nechápali sme, o čo ide. Vysvetlilo sa to až o pár chvíľ neskôr.
Ulicou pomalým krokom prechádzala štvorica policajtov veľavýznamne si poklepávajúc obuškami do dlane. Vyzeralo presne tak, ako človek, ktorý by si celkom rád udrel. Alebo sa tak aspoň usilovali vyzerať.
Pochopili sme, že žltá čiara vyznačená na chodníku z oboch strán ulice naznačovala pokiaľ sa môže pouličné reštauračné sedenie rozpínať. Za čiarou nemali stolíky, čo robiť. Len tak sa dala zabezpečiť priepustnosť ulice pre mopedistov, či autá.
Kým policajti až komicky pomalým krokom došli na úroveň našej reštaurácie, všetky stoly boli, pochopiteľne, spratané. Ochrancovia zákonnosti a poriadku prešli slimačím tempom na opačný koniec ulice a potom sa pomaly vracali. Sotva prešli ulicou druhý raz a zmizli za rohom, počas dvoch minút sa všetko vrátilo do pôvodného stavu a my sme si mohli zase sadnúť. Aký mal tento policajný zásah zmysel, sme nepochopili. Neviem, či aj vo vietnamčine majú príslovie: vlk sa nažral a koza zostala celá, ale ak nie, mali by si ho osvojiť.
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu
Celá debata | RSS tejto debaty