Autor tejto príručky má osobnú skúsenosť aj s čímsi, čo by sa dalo nazvať polcesta k samovražde podchladením. Okrem iných ciest do vysokých hôr sa zúčastnil aj expedície na Aconcaguu – 6 962 metrov vysoký vrchol, honosiaci sa primátom najvyššej hory oboch Amerík i celej západnej pologule, ba i všetkých svetadielov, s výnimkou ázijského.
Tri dni trvajúca snehová víchrica ho uväznila v stane v druhom tábore zvanom Nido de Condores vo výške 5 600 metrov. Jeho spolubývajúci omylom nalial do ešusu namiesto vody benzín a zapálil varič – výsledkom bol požiar, počas ktorého zhorel stan, časť spacieho vaku, rukavice a ďalšie veci… Po požiari sa autor na noc presťahoval do iného stanu, slúžiaceho dovtedy ako sklad zásob. Bol postavený na šikmej ploche a poriadne netesnil. Handrou vyutieral vlhkosť a pod podlahu vsunul tropiko odtrhnuté z torza iného zničeného stanu, aby izoloval vlhkosť. V takto „ošetrenom“ stane si ustlal.
Polovicu noci spal dobre. Okolo jednej sa však zobudil na to, že sa dusí. Podobný pocit mal zo dve noci už aj v Himalájach, prisudzoval to pôsobeniu vysokej nadmorskej výšky, tak sa veľmi nevzrušoval. Len si povedal, že sa dnes asi veľmi nevyspí. Ale dusivý pocit prichádzal stále častejšie a najmä vždy chvíľu po tom, ako zadriemal. Usiloval sa teda nezaspať a dýchať zhlboka, aby si zásobil pľúca dostatočným množstvom kyslíka, ale nevládal udržať oči otvorené. Strašne sa mu chcelo spať, a tak vždy znovu a častejšie zaspal a vždy znovu a častejšie sa dusil. Bol to paradox – príšerne sa mu chcelo spať, ale zároveň sa urputne bránil tomu, aby zaspal. Stresujúca situácia postupne vyvolala v autorovi paniku – čo sa to s ním deje?
Odmeral si pulz.
Bol pomalý a slabý.
To ho vyplašilo. Vedel, že sa deje niečo nedobré. Uvažoval, či nemá akútnu horskú chorobu. Ale pri nej je tep zrýchlený! A chýbali aj jej ďalšie príznaky. Keď pisateľ týchto riadkov vylúčil ako možnú príčinu svojich ťažkostí horskú chorobu, nenapadlo mu nič lepšie, ako možnosť, že má niečo so srdcom. To ho v tesnom a tmavom priestore stanu a ďaleko od medicínskej pomoci vydesilo a spanikárilo ešte viac. Každú chvíľu si meral tep, ktorý bol stále slabší (aspoň sa mu to tak zdalo). Bol poriadne vyplašený. A potom si zrazu uvedomil, že mu je odspodu zima. Siahol si v spacom vreci na zadok a na kríže a zistil, že sú mokré. Pod autorom stála vrstva ľadovej vody. Karimatka ňou bola napitá ako špongia a spací vak napriek tomu, že mal goretexovú membránu premokol tiež. Autorov tep bol slabý, lebo bol podchladený! Okamžite vyliezol zo stanu a naobliekal si na seba všetko, čo mal so sebou. Obloha bola ešte tmavá, plná hviezd, ale na východe už trochu bledla. Spacák a karimatku vytiahol pred stan, aby ich vietor vysušil. Spací vak čakanom prevlečeným cez slučku zarazil do snehu, aby ho neodfúklo a začal pobehovať po spiacom a tmavom tábore, aby sa zahrial. Pobehovať je silne slovo, usiloval sa vykonávať do tej miery zrýchlenú chôdzu, akú umožňuje výška 5 600 m. n. m. Našťastie o necelú hodinu začalo svitať a začal sa pekný deň na Aconcague.
Z uvedenej spomienky na krušnú noc z argentínskych Andách jasne vyplýva, že ak chcete odchádzať spokojne a vyrovnane – nevyberte si smrť podchladením. Autor v živote nezažil väčšiu paniku a strach ako v tú noc. Azda okrem topenia sa na Košarisku…
Samovraždu podchladením, teda môžeme vylúčiť ako nie práve najvhodnejšiu metódu.
Celá debata | RSS tejto debaty