Pavol Fabian

Chcem tu teraz spomenúť dva svoje zážitky z uplynulých desiatich dní.

Išli sme sa bicyklovať do Rakúska. Do mesta Bruck an der Leitha sme sa odviezli aj s bicyklami vlakom. Mojou vinou sme na petržalskú železničnú stanicu došli minútu pred odchodom vlaku. Vybavovanie medzinárodného cestovného lístka trvá trošku dlhšie a tak sme to nestihli. Vlak rakúskych železníc odišiel z petržalskej stanice presne na minútu. Museli sme počkať na nasledujúci vlak, ktorý išiel o hodinu.

Pri ceste naspäť z Bruck an der Leitha sa situácia opakovala. Na bruckskú stanicu sme došli tesne pred odchodom vlaku. Keďže z bicyklami sme sa museli spustiť výťahom do podchodu, prejsť ním a výťahom sa vyviezť zase hore na nástupisko, vlak nám odišiel tesne pred nosom. Poznamenávam, že vlak rakúskych železníc odišiel presne na minútu podľa cestovného poriadku. Opäť sme museli počkať na ďalší, ktorý išiel o hodinu.

Rakúske vlaky išli presne, to len my sme boli nepresní (žeby nezvyknutí na vlakovú presnosť?)

Bruck an der Leitha je v podstate malé ospalé mesto s počtom obyvateľov okolo 8 000 porovnateľné s našim Svitom, Vrábľami či Krupinou. Železničná stanica s podchodom a výťahmi na každom nástupisku je moderná, určite nie porovnateľná so stanicami v spomínaných slovenských mestách. Bruck an der Leitha je menší železničný uzol. Cez stanicu každú chvíľu prechádzajú nejaké vlaky. Počas hodiny čakania sme nezaznamenali, že by čo len jeden z tých vlakov meškal čo len minútu.

Teraz zážitok zo Slovenska.

Expres Tatran smerom do Bratislavy včera meškal v Štrbe už na príchode 15 minút. Počas jazdy do Žiliny nabral ďalšie minúty meškania. Pred Považskou Bystricou začalo s nami čudne trhať a ja som správne šípil, že nastal nejaký problém. Podozrenie sa potvrdilo, keď sme spomalili tak, že by vlakovú súpravu predbehol aj čo len trochu nadopovaný slimák. Horko-ťažko sme dorazili do považskobystrickej stanice a ostali sme tam stáť. Čo sa deje nám nikto neoznámil dobrých 20-25 minút. Potom sa ozvala vo vlakovom rozhlase správa s nečakanou informačnou hodnotou – vraj sa nám pokazila lokomotíva (oni to povedali tou svojou hatmatilkou, už si ju nepamätám presne, čosi ako: došlo k poruche vlakového koľajového ťahacieho vozu). A vraj ďalší ťahací voz, navyše koľajový, príde o 20 – 25 minút.

Medzitým dorazil do Považskej Bystrice ďalší rýchlik smerujúci do Bratislavy. Vlakovým ampliónom nám oznámili, že kto chce prestúpiť, môže. Cestovné lístky mu budú platiť aj v druhom vlaku.

Zotrval som v pôvodnom vlaku, pretože som išiel z Tatier a bol som seriózne unavený z túry. V preplnenom druhom vlaku by som isto-iste musel stáť až do Bratislavy a to sa mi teda nechcelo. Prestúpila asi tretina cestujúcich.

Po pol hodine nám skutočne dali novú lokomotívu a pohli sme sa z Považskej Bystrice. Nabrali sme slušnú rýchlosť. Všetkým sa mám rozjasnili tváre, až kým sme neprišli po Trenčianske Bohuslavice. Tam sme zastavili a vlakový amplión nám oznámil, že nemáme vystupovať, lebo sme zastavili mimoriadne.

Spočiatku sme si mysleli, že to len manželka priniesla rušňovodičovi v obedári večeru a hneď ako mu ho cez okienko podá, pofrčíme ďalej. Zjavne však nešlo o odovzdanie obedára. Za ten čas, čo sme tam stáli, by pani strojvodcová s pánom strojvodcom mohla stihnúť aj hocičo inšie (fantázii sa medze nekladú).

Stáli sme tam a stáli, bez toho, že by nám ktokoľvek čokoľvek vysvetlil. Potom prebehol vagónom upotený sprievodca v oranžovej veste a len tak za chôdze mrmlal čosi o tom, že po nás príde iná vlaková súprava. Všetci sme pochopili, že sme urobili osudnú chybu, keď sme v Považskej Bystrici neprestúpili na vlak, ktorý bol v daný moment (dokedy?) výrazne pohybuschopnejší.

Stáli sme a stáli a žiadna náhradná vlaková súprava po nás neprichádzala. Oproti cez uličku sedela trojica Aziatiek rozprávajúcich sa po nemecky. Celý čas si robili srandu z cestovného zážitku slovenskými železnicami. Neviem odkiaľ boli, ak z Japonska, museli zažívať nevídané veci. Najkomickejšie bolo, keď po istom čase sprievodca znovu prechádzal vagónom a usiloval sa každej štvorici sedadiel zvlášť vysvetliť, v čom je problém. Obrátil sa aj k Aziatkám (teda k  očividným cudzinkám) a spustil na ne slovenčinou. Aziatky sa na neho dívali ako Noe na tretiu ťavu. Na našej strane uličky sme vyprskli v smiech. Sprievodca im v inej reči nedokázal povedať, že stojíme preto, lebo sa zablokovali dvere v celej druhej polovici vlakovej súpravy, takže sa tam nedá vystupovať ani nastupovať. Ochotný mladík sediaci vedľa mňa Aziatkám všetko vysvetlil v angličtine. To už sme si ale všetci dohromady robili žarty toho typu, že nakoniec nás prídu z vlaku so zablokovanými dverami vyrezať autogénom.

Po nejakom čase sme sa zase pohli. Veľmi opatrne a pomaly, ale podstatné bolo, že sme sa hýbali smerom na Bratislavu. Ako sme sa neskôr dozvedeli, zodpovední ajzenboňáci situáciu vyhodnotili tak, že lepšie ako čakať na technika, ktorý by prišiel dvere odblokovať možno o hodinu, o dve, bolo pomaly sa presúvať ďalej po trase s tým, že cestujúci z vozňov číslo šesť až deväť sa premiestňovali hromadne do vozňov č. 1. – 5, aby mohli vo svojich staniciach vystúpiť.

Nastalo malé sťahovanie národov. Pred každou zastávkou sa cestujúci z druhej polovice vlaku pretláčali s objemnými batohmi, s kuframi na kolieskach a neviem čím všetkým do predných vagónov. Trma vrma! Nie všetci boli o probléme informovaní. Nie každý vedel ako a kde má vystúpiť. Chaos! Ten trval v podstate až do Bratislavy. Spýtal som sa sprievodcu, či si myslí, že aj v Japonsku to funguje takto. Ten dobrý muž skrúšene odpovedal, že robí pri železnici už dobrých pár rokov, ale toto, čo sa na slovenských železniciach deje za posledné roky ešte nezažil.

Do Bratislavy sme dorazili so 120 minútovým meškaním a s čudným pocitom, pocitom smutného víťazstva, že sme predsa len vo zdraví dorazili, kam sme chceli.

Teraz si porovnajte tieto dva zážitky, ktoré sa udiali s odstupom týždňa. Lebo to, že rakúske vlaky chodia načas je pravidlo. To, že slovenské vlaky, všetky bez výnimky, meškajú od 10 do 120 minút je takisto pravidlo.

Hovorí sa, že máme nedostatok rušňovodičov, pretože nie sú finančne motivovaní. Máme prestarnuté lokomotívy ešte z čias minulého režimu, máme staré vlakové súpravy, nevenuje sa dostatok peňazí na údržbu a obnovu vozového parku lebo nie sú peniaze. Lebo peniaze idú inam.

Všetci vedia, že cestovať vlakom na Slovensku je utrpenie. A všetci na to nadávajú.

Lenže to je jedna z vecí, ktoré by si voliči mali uvedomiť, keď budú vhadzovať volebný lístok do urny.

Nie sa nechať zase oklamať marketingovými ťahmi, ako v prípade Matoviča a Čaputovej.

Pravicovo-liberálna vláda za uplynulé tri roky vydala miliardy na nepotrebné a najmä neúčinné vakcíny. Rozvrátila celé hospodárstvo. Jaroslav Naď odovzdal na Ukrajinu takmer všetku vojenskú techniku (rakety protivzdušnej obrany, vrtuľníky, tisíce rakiet pre odpaľovacie zariadenia Grad a desiatky obrnených vozidiel).

Pravicovo-liberálna vláda potom nakúpila alebo naobjednávala zbrane za ďalšie miliardy. Jaroslav Naď sa ako zbrojársky lobista osvedčil. Ponakupoval všetko možné od tankov, obrnených vozidiel, radarov, pušiek, dokonca kúpil aj vrtuľníky, ktoré sme pôvodne ani nezamýšľali vlastniť a pre ktoré nemáme využitie!

Pravicovo-liberálna vláda podporovala Ukrajinu na úkor vlastného obyvateľstva. Pretože tak je to vraj správne a mier možno dosiahnuť len dodávaním zbraní. Demokrati, ako sa sami nazývajú, chcú pokračovať v podobnom štýle aj po ďalších voľbách – vôbec sa tým netaja. Podporovať zbraňami Ukrajinu až do vyvolania svetovej vojny.

Jediná relevantná strana, ktorá odmieta ďalej dodávať zbrane na Ukrajinu a odmieta zbrojiť, je Smer. A možno ešte aj Slovenská národná strana, ale u tej nie je isté, či sa dostane do parlamentu.

Je teda viac než jasné, že každý, kto odmieta zbrojenie Ukrajiny i naše vlastné, kto chce aby peniaze na zbrojenie išli radšej do obnovy železníc, zdravotníctva, školstva, vedy (doplň si čo chceš) by mal voliť Smer. A najlepšie by bolo, keby zvíťazil s ústavnou väčšinou.

Voliť za mier bude kľúčová otázka týchto volieb! A s tým súvisí aj prísun peňazí do slovenských železníc, zdravotníctva… či sa vám to zdá alebo nezdá.

Smer je očividne už poučený. Vie, že väzy mu zlomili mimovládne organizácie, ktoré dokonca sám podporoval zo štátnej kasy. Podľa najnovších vyjadrení podporovať mimovládky chce Smer aj do budúcna, ale len tie, ktoré sa venujú charite, ochrane prírody a užitočným veciam. Nie tie, ktoré robia politiku! Tie si majú, podľa Ficových slov, založiť politickú stranu, ak chcú byť činné v politike.

Je to teda jednoduché. Ak chceme dobre cestovať na našich železniciach, nesmieme vydávať nehorázne sumy na zbrojenie a iné zhovadilosti.

Koho voliť v parlamentných voľbách je jasné!

P.S.

Ak teraz niekto v debate pod článkom namietne, že americké stíhačky objednal predsa Smer, tak si treba uvedomiť, že politika je umenie možného. Že treba vedieť driblovať. Možno, že tie stíhačky bola „úlitba bohům“ (ako vravia bratia Česi), a touto objednávkou vyvážili odmietnutie obrannej zmluvy DCA s USA (čo je rozhodne horšia vec, ako tie stíhačky).