Pavol Fabian

Vážený pán prezident Volodymyr Oleksandrovyč Zelenskyj,
rozhodol som sa napísať Vám otvorený list a naivne dúfam, že sa k Vám nejakou božou vôľou dostane.
Tento list Vám píšem aj z toho dôvodu, že o pár dní sú na Slovensku parlamentné voľby a občania sa budú musieť rozhodnúť, či chcú zvoliť strany, ktoré vojenský konflikt na Ukrajine podporujú alebo strany, ktoré žiadajú jeho mierové riešenie.
V roku 1968 vojská Varšavskej zmluvy na čele so sovietskou armádou (v ktorej bola nezanedbateľná časť Ukrajincov) napadla moju vlasť, Česko-Slovensko. O ozbrojenom zásahu rozhodol ÚV KSSZ, v ktorom za tento agresívny čin hlasovali aj politici ukrajinskej národnosti – Nikolaj Podhornyj, Dmytro Poljanskyj a Petro Šelest.
Mal som vtedy 14 rokov, ale veľmi intenzívne som všetko vnímal, aj preto, lebo moji rodičia pracovali v ústrednom denníku a otec bol aj historik a prednášal na vysokej škole – boli teda pri zdroji informácií. Rozhorčenie česko-slovenského obyvateľstva nad okupáciou našej vlasti bolo nevýslovné. Takú jednotu ľudu som dovtedy a ani odvtedy (dokonca ani počas tzv. Nežnej revolúcie v roku 1989) už viac nezažil!
S odstupom času, keď som nadobudol životné skúsenosti a prečítal množstvo historických a politologických kníh, som pochopil, že tzv. Pražská jar, tak ako sa diala (príliš veľa radikálnych zmien, navyše uskutočňovaných príliš rýchlym tempom) nemohla skončiť inak. Dnes chápem aj to, že nám nikto neprišiel a ani nemohol prísť na pomoc.

Prezidentom a zároveň vrchným veliteľom česko-slovenských ozbrojených síl bol vtedy človek s bohatými bojovými skúsenosťami, armádny generál Ludvík Svoboda. Velil aj brigáde, ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení Vášho hlavného mesta Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu a armádny zbor pod jeho vedením sa vyznamenal aj v karpatsko-duklianskej operácii – najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia čs. armády v jej histórii.Tento človek v roku 1968 rozhodol, že česko-slovenskí vojaci ostanú v kasárňach a Česko-Slovensko sa nebude brániť agresii Varšavskej zmluvy, hoci viacerí ho nabádali, aby sme sa postavili na ozbrojený odpor.
Našlo sa pár jedincov, ktorí to vyhodnotili ako porazenecký postoj, ale drvivá väčšina triezvych ľudí musela oceniť jeho neľahké, no vrcholne štátnické rozhodnutie – nebrániť sa! Ja som mu za to dnes vďačný, najmä pri pohľade na to, kam sa prepadáva Ukrajina.
Chápem, že pozícia a ambície veľkej Ukrajiny sú trochu iné, ako pozícia malého štrnásťmiliónového Česko-Slovenska, nehovoriac o rozdielnej vtedajšej a dnešnej geopolitickej situácii.
Ukrajina, ako po Rusku druhá najväčšia krajina Európy, má o svojej role oprávnene trochu iné predstavy, ako malo malé Česko-Slovensko a ja ich úprimne chápem. Ukrajina chce hrať sebavedomejšiu a svojej veľkosti adekvátnejšiu rolu a rozvíjať sa slobodne. Lenže svet politiky nikdy nefungoval, nefunguje a ani nebude fungovať na emóciách, romantických ideách a na akýchsi všeobjímajúcich humanitných princípoch, o ktorých tak radi traktáty píšu filozofi. Realita sa od rojčenia výrazne odlišuje.
Je nepopierateľným faktom, že po zrušení Varšavskej zmluvy (ktorá vznikla ako reakcia na vznik Severoatlantického paktu) nedošlo k recipročnému zrušeniu NATO. Naopak NATO sa napriek prísľubom z úst amerických predstaviteľov začalo rozširovať až k hraniciam Ruskej federácie.
Je nepopierateľným faktom, že čo svet svetom stojí, impériá, či najmocnejšie veľmoci vždy chceli mať vo svojom susedstve, ak nie spolupracujúce, tak aspoň neutrálne štátne útvary. A neutralita neznamená stratu sebavedomia – stačí sa pozrieť na Rakúsko, či Švajčiarsko.
Spojené štáty, ako veľmoc, majú situáciu o trochu jednoduchšiu a vďaka tomu ju aj náležite zneužívajú – presnejšie slovami známeho amerického diplomata Henryho Kissingera:
„Vďaka bezpečnej polohe medzi dvoma veľkými oceánmi Spojené štáty odmietli koncepciu rovnováhy síl v presvedčení, že dokážu buď stáť bokom od hádok iných štátov alebo že môžu nastoliť univerzálny mier, keď budú trvať na uplatňovaní svojich vlastných hodnôt demokracie a sebaurčenia.„
Napriek „bezpečnej“ polohe Spojených štátov medzi dvomi veľkými oceánmi, pamätáme si, čo sa dialo v roku 1962 počas tzv. kubánskej krízy, keď Spojené štáty mali pocit, že dochádza k ohrozeniu ich bezpečnosti.
Je preto pochopiteľné, že Ruská federácia – na rozdiel od USA nechránená dvomi veľkými oceánmi – vnímala približovanie sa NATO ku svojim hraniciam a koketovanie Ukrajiny so vstupom do tejto, vraj obrannej organizácie omnoho citlivejšie.
Iste, ideálne by bolo, keby všetky štáty navzájom žili v priateľstve, spolupracovali, férovo spolu obchodovali, nezdružovali sa vo vojenských, či iných paktoch potlačujúcich záujmy tých druhých… lenže tak svet nikdy nefungoval a ani fungovať nebude. Dokonca, ani po prípadnej porážke Ruskej federácie tak fungovať nebude!
Ďalší neriešený problém vidím v upieraní práv ruskej menšine na Ukrajine, ktorej počet príslušníkov nie je zďaleka zanedbateľný. Opäť použijem paralelu medzi Česko-Slovenskom, resp. Slovenskom a Ukrajinou. Ak by Slovenská republika po osamostatnení sa v roku 1993 postupovala voči maďarskej menšine (ktorá je početne trikrát menšia ako ruská na Vašom území) takým spôsobom, ako ukrajinská štátna moc voči svojim ruskojazyčným spoluobčanom, dnes by sme pravdepodobne boli vo vojnovom stave s Maďarskom. Úplne nepochopiteľný je incident v Odese, kde bolo za živa upálených niekoľko desiatok občanov ruskej národnosti, vinníci dodnes neboli odhalení a potrestaní a namiesto toho, aby sa táto strašná udalosť každoročne pripomínala ako hrozné memento (podobne, ako hoci útok na newyorské Dvojičky), Vaše i svetové médiá ju skôr ututlávajú.
Za týchto okolností každému, čo len trochu sčítanému človeku, muselo byť jasné, že ďalší tlak na Rusov a Ruskú federáciu nemôže vyústiť do ničoho iného, ako do nejakej formy obrany, s veľkou pravdepodobnosťou aj ozbrojenej.
Šedá eminencia americkej zahraničnej politiky Zbigniew Brzezinski už v roku 1997 vo svojej knihe Veľká šachovnica presne načrtol plán americkej politiky na viac ako dve desaťročia dopredu. Ukrajina je v tomto pláne chápaná ako prostriedok k dobytiu Ruska. A Spojené štáty už roky idú presne podľa tohto plánu. Stačí si túto knihu len prečítať…
Vy, Volodymyr Oleksandrovyč, ste túto konfrontáciu prijali, hoci, ak by ste netrvali na vstupe Ukrajiny do NATO a nevyjadrovali sa v tom zmysle, že Vaša krajina chce nadobudnúť jadrové zbrane, s najväčšou pravdepodobnosťou by k žiadnemu ozbrojenému konfliktu s Ruskou federáciou nedošlo.
V tejto súvislosti človeku neodbytne na mysli vyvstane otázka – či to, za čo položilo životy už tisíce ukrajinských vojakov naozaj stojí za to? Veď Vy sám ste ešte aj mesiac po začiatku ruskej špeciálnej operácie boli ochotný rokovať o mieri! Kým za Vami nepricestoval britský premiér Johnson…
Človeku neodbytne na mysli vyvstane otázka, či vôbec viete, za čo bojujete?
Západu sa podarilo takmer zdecimovať Rusko za éry Borisa Jeľcina. Lenže Rusi sa odvtedy poučili. Dnes chápu, že ide o samotnú existenciu Ruska. Ustúpiť nemôžu. Napriek tomu Západ vojnu čím ďalej viac eskaluje, akoby si neuvedomoval, že poraziť najväčší štát na svete a jadrovú veľmoc, ktorej ide o vlastnú existenciu, nie je dosť dobre možné bez použitia jadrových zbraní. Žiaľ, vo Vás, Volodymyr Oleksandrovyč, si našiel ochotného prostredníka svojich zámerov.
Kto tieto jasné súvislosti nechápe, nepatrí do politiky. A kto ich chápe, ale nedbá na ne, je nebezpečný! Mimoriadne nebezpečný!
Celá situácia je o to smutnejšia, že Ukrajinci, Rusi, ale aj my Slováci sme Slovania. Bijeme sa nerozumne medzi sebou a ktosi mimo slovanský svet sa z toho teší. Vy sám ste polovicu svojho života hovorili po rusky. Čo Vás tak zmenilo? Aké chiméry naháňate a v mene koho?
Tisíce mladých mužov opustilo, často ilegálne, Ukrajinu, lebo nechcú umierať za Vaše chiméry. Tisíce mladých ľudí za ne už umrelo. Počet obyvateľov Vašej krajiny klesol takmer na polovicu. Mobilizujete už nielen mužov od 18 – 60 rokov, ale dokonca aj tých so zdravotnými obmedzeniami a ženy. Krajina je spustošená tak, že potrvá roky, kým sa ako-tak pozviecha.
Nestačilo?
Nie je na čase vrátiť sa ku geopolitickým pravidlám, s ktorými síce nemusíme súhlasiť, ale tie napriek tomu platia?
Nie je na čase, aby sa všetci aktéri a podporovatelia konfliktu vrátili k zásadám medzinárodného práva vzniknutým po hroznej 2. svetovej vojne a neimprovizovať na tomto poli formou dvojakých metrov jeho výkladu?
Nie je načase vrátiť sa k mierovým plánom, ktoré navrhuje Čína, Afrika, Brazília, či ktokoľvek iný?
Nie je na čase zastaviť krviprelievanie, ktoré nemá zmysel?
Nie je na čase nestavať na chimérach?
Nie je na čase prestať počúvať našepkávačov?
Nie je na čase prestať posielať na front mužov, ktorí by chceli určite radšej žiť, pracovať a milovať a nie držať prst na spúšti Západom dodanej zbrane? Lebo anglický náboženský činovník a historik 17. storočia Thomas Fuller už kedysi dávno povedal:
„O mnohých sa myslelo, že sú statoční, pretože sa báli utiecť.“
A keď sme už pri citátoch, tak na záver môjho listu ešte jeden, tentoraz od svetoznámeho amerického spisovateľa (mimochodom ruského pôvodu) Isaaca Asimova:
„Ľudstvo si môže dovoliť viesť jedinú vojnu: vojnu proti vlastnej skaze!“
Tá Vaša vojna, Volodymyr Oleksandrovyč, vedie neomylne práve k nej!
Naberte v sebe odvahu armádneho generála Ludvíka Svobodu a začnite rokovať o mieri!

Pavol Fabian
www.pavolfabian.sk

(poslané aj Veľvyslanectvu Ukrajiny v SR)