Pavol Fabian

Mám už svoj vek. Polovicu života som prežil v minulom režime, polovicu v tomto. Môžem teda porovnávať.

Najprv si však povedzme, ako mladí reagujú na pripomienky starších. Pamätám sa na časy mladosti, keď som tiež opovržlivo odfrkol nad tým, čo mi to ten tatko alebo starší učiteľ v škole rozpráva. Búril som sa proti všeličomu, čo som považoval za nezmysel, či neprávosť. Väčšinou som sa mýlil. Na to som však prišiel neskôr…

Búrlivosť a revolučnosť patrí k mladosti. Ide o to, kto a ako ju podchytí…

Jestvujú kultúry a spoločenstvá – či už ide o indiánov v severnej Amerike, domorodcov na Papue-Novej Guinei, africké kmene alebo kresťanské, či iné náboženské spoločenstvá, kde mladí prejavujú prirodzenú úctu k starším, akceptujú a vážia si ich skúsenosti. Má to svoju logiku, pretože, ak ste černoch žijúci na savane niekde v strednej Afrike a postavíte si hlavu, že pri love geparda bude postupovať svojim novým progresívnym spôsobom a nie podľa stáročiami osvedčeného a tradovaného postupu, ktorý vám poradili starší muži kmeňa, uloví si gepard Vás.

Tým chcem povedať, že starí, ktorí podľa Vás – sympatizantov Progresívneho Slovenska už ničomu nerozumejú, majú svoje odžité a  často veľmi užitočné skúsenosti. Či sa vám to páči alebo nie.

A vedia porovnávať.

V časoch mojej mladosti vlnu mladej revolučnosti predstavovali stúpenci hippies a protagonisti študentských nepokojov šíriacich sa v západnej Európe v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. (Rudi Dutschke a áno aj Joska Fischer). Veľmi populárny bol aj kult Ernesta Che Guevaru.

Hippies propagovali spontánnosť, slobodu, mier, lásku, ale aj drogy či pohlavnú promiskuitu, odmietali spoločenské konvencie, násilie a vojnu. Hnutie vzniklo ako odozva na predošlú rodičovskú generáciu plnú konvencií a náboženských, rodových a rasových stereotypov. Hovorilo sa im deti kvetín a ich obraz v spoločnosti bol viac-menej pozitívny. Okrem iného aj preto, že sa nevymedzovali konfrontačne proti starším. Len chceli žiť inak.

Dnes sa podobne revolučne cítite pravdepodobne Vy – sympatizanti progresivizmu. Treba predsa zachrániť planétu a jej životné prostredie pred záhubou! Len, komické je, že ju chcete zachraňovať s najnovším typom mobilu v ruke, oblečení každú sezónu v novom trendovom oblečení, ktoré v ponurých dielňach s vydýchaným vzduchom šijú bangladéšske deti. Navyše ste aj vo veku okolo tridsaťpäť stále ubytovaní u svojich rodičov, lebo je to tak pohodlné a neviete sa osamostatniť a pritom nechápete, prečo rodičia chcú voliť ten zlý Smer, či SNS. Vaša zanietenosť pre ochranu životného prostredia mi pripadá presne v duchu známej povedačky – zabi bobra, zachrániš les. Bez všemožnej elektroniky zaťažujúcej životné prostredie sa neviete zaobísť, hoci naša mladosť je jasným dôkazom, že to ide aj bez nej. Dokonca si dovolím tvrdiť, že naša mladosť vďaka nejestvovaniu všetkých tých blikajúcich neekologických vymožeností bola šťastnejšia.

Hipisákom neprekážalo, ak bol niekto gay či lesba, proste to brali ako realitu a veľmi sa nad tým nepozastavovali. Veď koniec-koncov za čias mojej mladosti sme o takto orientovaných ľuďoch v podstate ani nevedeli. Nepotrebovali sa pretŕčať na pride parádach. Niekto teraz namietne, že však komunisti by im dali, keby sa zviditeľňovali. Pravda, je taká, že komunistom to bolo jedno. Mal som aj takto orientovaných známych a nemám pocit, že by v minulom režime trpeli pre svoju orientáciu.

Iste, partnerské vzťahy ľudí s inou sexuálnou orientáciou treba právne ošetriť, ale pretláčať progresivistickú ideológiu vyznávajúcu niekoľko desiatok pohlaví, by bolo až komické, keby to nebolo tragické. Každý, čo len trochu biologicky vzdelaný človek vie, že pohlavia sú len dve! Chromozómy nepustia!

V čom však vidím najväčší rozdiel medzi vtedajšími a tými dnešnými mladými, to je otázka prístupu k vojne a k mieru. A túto otázku vidím ako kľúčovú nielen v kontexte nadchádzajúcich parlamentných volieb na Slovensku, ale aj v kontexte nasledujúcich týždňov, či mesiacov v celej západnej Európe, keď svet čím ďalej viac balansuje na pokraji svetovej vojny.

Hipisáci boli za mier a nerozlišovali/neriešili, či vojna vo Vietname bola oprávneným bojom proti komunistickému režimu, či pod falošnou zámienkou vyvolaná vojna za rozširovanie amerického vplyvu, alebo národnooslobodzovací boj vietnamského ľudu. Podstatné pre nich bolo, že na oboch stranách konfliktu nezmyselne zomierali tisíce mladých ľudí, ktorí by iste radšej vyfajčili s nimi na fesťáku trávu.

Hippies boli do značnej miery sčítaní ľudia, veď vznik hnutia bol výrazne motivovaný beatnickou generáciou a jej literatúrou. Vy, dnešní mladí a progresívne sa tváriaci ľudia, sa nezriedka nehanbíte chváliť tým, že doma nemáte žiadnu knihu. Lenže google Vám neposkytne to, čo kniha! Školstvo, žiaľ, tiež dlhodobo stráca úroveň, čo potvrdí každý pedagóg môjho veku, a tak vlastne Vaša revolučnosť sa nezakladá na vedomostiach, ale na floskuliach, ktoré Vám v správny moment a patrične navoňané podhodia manipulátori z pozadia (napr. festival Pohoda). Preto sa nemožno čudovať, že na rozdiel od hipisákov, ste neskutočne zmilitarizovaní. Namiesto mieru podporujete vojnu! Nechali ste si vštiepiť Reaganovu tézu, že ríša zla je Rusko a treba ho poraziť stoj čo stoj. O skutočných príčinách konfliktu na Ukrajine sa ani nepokúšate pouvažovať. Možno, keď sa Zelenskému minú aj poslední vojaci a začne tlačiť na východeurópske členské krajiny NATO, aby mu personálne vypomohli a Vaši progresívni politici bez mihnutia oka prikývnu na mobilizáciu – možno potom sa vám konečne otvoria oči. Ale to už bude neskoro!

Poznám zopár mladých, ktorí neskrývajú, že budú voliť Progresívne Slovensko. Aktívne pre tento ideologický smer vo svojom zamestnaní pracujú. Ich spoločným znakom je to, čo možno označiť slovom aktiMYzmus. MY sme tí správni, my vieme, my urobíme, my sa nepotrebujeme radiť (a už vôbec nie so staršími). Skrátka totálna strata tolerancie a zmyslu pre demokraciu. Niektorí sú slušnejší a nejdú do konfrontácie, len na mňa zhovievavo hľadia zvrchu. Iní idú aj do ostrého sporu. Veľmi my to pripomína zapálených (ale dezorientovaných) mládežníkov zo Socialistického zväzu mládeže, akých som zažil vo svojej mladosti (a to som, našťastie, nezažil mládežníkov z päťdesiatych rokov, ktorí v mene „pokrokových“ ideí žiadali trest smrti pre nepriateľov režimu). Vy progresívci, zatiaľ ešte nie ste tak ďaleko. Ale možno sa dopracujete aj k tomu…

A tak mladí voliči, skúste porozmýšľať, čo vám píše starý hundroš predtým, než to progresívcom, neochvejne smerujúcim k novým totalitám, hodíte.