Z Amritsaru do Péšávaru – 18. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 18. časť

25. januára 2024 11:49, Prečítané 883x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Utečenecký tábor Shamshatoo sa nachádza 25 kilometrov juhovýchodne od Péšávaru.

Tábor je určený pre utečencov z Afganistanu. Utečenci prichádzali do Shamshatoo vo viacerých vlnách. Podľa toho kolísali aj počty obyvateľov tábora. Počas sovietskej okupácie Afganistanu v roku 1980 dosiahla populácia Shamshatoo 50 000 utečencov. V roku 2000, počas vojny medzi Severnou alianciou a Talibanom a najmä po úspešnej ofenzíve Talibanu v severných provinciách Afganistanu a po zabratí veľkej väčšiny území, sa státisíce afganských utečencov, väčšinou nepaštúnov, ponáhľali do susedného Pakistanu. Shamshatoo tak získal oficiálny štatút a v táborte pôsobili viaceré charitatívne a humanitárne organizácie z Európy a Ázie. V určitom okamihu počet obyvateľov tábora v Shamshatoo presiahol 60 000 utečencov, čo znamenalo, že tu žilo vyše 9 500 rodín.

Práve v tomto tábore si vybudoval svoju základňu a stredisko na výcvik mudžahedínov známy paštúnsky vodca afganských mudžahedínov Gulbuddín Hekmatjár. Stal sa jedným z kľúčových vojenských veliteľov počas sovietskej vojny v Afganistane (1979-1989) a radikálnym opozičným politikom voči afganskej vláde do roku 2021. Podľa amerických spravodajských analytikov sa veliteľstvo a operačné stredisko Hekmatjárovho hnutia Hezb-e Islami nachádzalo práve v utečeneckom tábore Shamshatoo, kde aj regrutoval nových bojovníkov.

Gulbuddín Hekmatjár (Zdroj foto: eurozpravy.cz)

V roku 2007 americký protiteroristický think-thank The Jamestown Foundation napísal:

„Shamshatoo je prašný a suchý kus zeme, obklopený takmer dva metre vysokými hlinenými stenami. V tábore žije približne 2 000 afganských utečencov. Takmer všetci považujú Gulbuddina Hekmatyara za hrdinu. Hekmatyar je hrdina, jeho vyhlásenie o džiháde proti Američanom ukazuje, že je služobníkom islamu,“ povedal obyvateľ tábora a finančný úradník správy tábora Haji Abdul Qahar. Ďalej povedal: „Ktokoľvek žije alebo žil v tábore, je podporovateľom Gulbuddína Hekmatyara a členom Hezb-e-Islami, pretože tento tábor patrí Hezb-e-Islami. „Kto sa raz stal členom Hezb-e-Islami, nikdy neprestane sledovať Hekmatyara, pretože len tí, ktorí sa stali členmi Hezb-e-Islami veria v Hekmatyarovu ideológiu celým svojím srdcom.“

Hekmatjár okrem toho, že sa úspešne zaoberal aj obchodom s drogami, bol v rokoch 1993–1994 a krátko aj v roku 1996 predsedom vlády Afganistanu. V súčasnosti je tento jeden z najkontroverznejších vodcov mudžahedínov Spojenými štátmi hľadaný pre údajnú účasť na teroristických akciách Al – Kájdy a Talibanu.

Dianie v Afganistane a aj vývoj afgansko-pakistanských vzťahov sa dial pomerne búrlivo a nie je jednoduché ho naznačiť len na pár riadkoch. V súčasných dňoch Pakistanu, ktorý je zaplavený miliónmi utečencov z Afganistanu, zjavne došla trpezlivosť a začal s odsunom nelegálnych prisťahovalcov (lebo takých je väčšina). V posledných týždňoch sa Pakistanu údajne podarilo odsunúť späť do Afganistanu okolo dvoch miliónov ľudí a vo vzťahoch medzi oboma štátmi vraj badať kvôli tomu isté napätie.

Za týchto okolností sme sa teda vybrali do utečeneckého tábora Shamshatoo.

Naše auto zastavilo na hlavnej ulici utečeneckého tábora a po vystúpení sme okamžite vzbudili pozornosť miestnych. Radšej sme zabočili do vedľajšej uličky. Chýr o našom príchode sa však šíril. Najprv nás obklopili deti, neskôr aj dospelí. Vypytovali sa nás, či sme z UNICEF-u. Asi si mysleli, že sme im priniesli nejaké financie.

Utečenecký tábor Shamshatoo

Deti sa ochotne dávali fotiť a aj dospelí sa správali priateľsky, ale sloboda nášho konania mala byť už skoro obmedzená. Netrvalo dlho a okolo nás sa začali zhlukovať zachmúrení bradatí chlapi. Jeden z nich nás oslovil a poprosil nás takým spôsobom, že bolo jasné, že ide skôr o príkaz, aby sme ho nasledovali. Čaká nás vraj veliteľ tábora. V takých situáciách nie je dobré klásť odpor a tak sme išli. Celá perepúť deti a obyvateľov utečeneckého tábora kráčala s nami. Prešli sme cez hlavnú ulicu a zabočili do bočnej, až sme zastali pred domom ohradený múrom. Kovová brána sa otvorila a zachmúrený bradáč nám pokynul, aby išli dnu. Deťom a ostatným sprevádzajúcim ľuďom prikázal ostať vonku a kovovú bránu zamkol. Na dvore sa nachádzalo asi desať poľných vojenských lôžok a neďaleko stál džíp, ktorý mal na predných blatníkoch dve zelené islamské vlajky s akýmsi nápisom. Zaviedli nás do strohej miestnosti, kde na stenách viseli podobné zelené vlajky ako na džípe a okrem nich veľká fotografia akéhosi bradatého zachmúreného chlapíka so samopalom. Priznávam, že v tej chvíli som nemal práve najlepší pocit, pretože som si uvedomoval, že o našej prítomnosti v utečeneckom tábore vlastne nikto nevie a ak webová stránka slovenského ministerstva zahraničných vecí varovala pred únosom turistov v Pakistane, tak táto situácia bola pre takýto čin priam modelová.

Po chvíli vstúpil do miestnosti bradatý chlap, ktorému tí ostatní prejavovali značnú úctu. Usúdili sme, že je to šéf tábora. Netváril sa veľmi prívetivo a začal nás vyšetrovať. Odkiaľ sme? Kto sme? Prečo sme tam? Požiadal nás, aby sme mu ukázali svoje pasy. Ten svoj som mu odovzdával s myšlienkou hlodajúcou v zadnej časti hlavy – uvidím ho ešte niekedy?

Chlapík chcel vedieť, či máme povolenie na vstup do oblasti a či nás na ceste sprevádzala nejaká ochranka.

Vysvetľovali sme mu, že chceme len porozprávať s ľuďmi, pofotiť a hneď zas odídeme. Nemáme žiaden iný úmysel. Naša argumentácia mu očividne nedávala veľmi zmysel. Keď sme mu oznámili, odkiaľ sme, ako jeden z mála Pakistancov vedel, že Slovensko je súčasť bývalého Česko-Slovenska. To nás potešilo, ale vzápätí nás nepotešilo jeho ďalšie tvrdenie: „Česko-Slovensko po boku Sovietskeho zväzu zúčastnilo spolu s ďalšími armádami Varšavského bloku (z ktorých spomenul rumunskú) okupácie jeho vlasti – Afganistanu.“

To bol, samozrejme, nezmysel! On tvrdil, že česko-slovenských vojakov v Afganistane videl na vlastné oči. Chabo som namietol, že to nemôže byť pravda – okupácia Afganistanu bola predsa čisto sovietska záležitosť! Asi to nebolo odo mňa práve úplne najrozumnejšie, lebo v takýchto situáciách treba len pritakávať a so všetkým súhlasiť.

Po chvíli rozhovoru sa však atmosféra uvoľnila.

Veliteľ dal priniesť čaj a sušienky a spýtal sa nás, či chceme u nich zostať aj na obed. Keďže sme si neboli istí, či nemá na mysli slávnostný obed pri príležitosti piateho výročia nášho zadržania v tábore, slušne sme odmietli. Chceli sme čím skôr vypadnúť!

Znovu prišla na pretras otázka našej ochranky. Veliteľ tábora nám ju chcel zavolať až z Péšávaru. My sme však veľmi vytrvalo odmietali akúkoľvek ochranku, okrem iného aj preto, lebo v týchto končinách sa ochranka pohrávajúca sa so zbraňami veľmi rýchlo môže zmeniť na čeliadku neochraňujúcu, ale majúcu celkom iné zámery.

Pochopili sme, že ďalšia možnosť prejsť sa po utečeneckom tábore nám už nebude poskytnutá. Veliteľ tábora zabezpečil auto, ktoré nás malo z neho odviezť. Nastúpili sme doň a – priznám sa – že s dávkou úľavy som uvítal, že odchádzame.

Vzdialili sme sa sotva tri kilometre od utečeneckého tábora a za našim autom sa ozvala siréna policajného auta. Policajti vystúpili zo svojho auta, podišli k nášmu a začali si nás prezerať takým spôsobom, akým si prezeráte telo po prechádzke hustým lesom v obavách, či sa vám neuchytil niekde kliešť.

Skontrolovali nám aj pasy. Tvárili sa profesionálne neutrálne, tak neutrálne, ako keď nedokážete v pase písanom latinkou nič prečítať.

Bola to opäť tá situácia, keď neviete, či ide o pravých policajtov alebo falošných, pretože jeden mal na hlave brigadírku, druhý reklamnú šiltovku, jeden mal hnedé nohavice, druhý maskáče, jeden vojenské kanady, druhý tenisky z bazáru… Po skontrolovaní pasov nás pustili. Pokračovali sme v jazde smer Péšávar a oni išli stále za nami. Po chvíli nás predbehli a zastavili ešte raz – chceli sa s nami fotiť.

Usudzujem, že to predsa len bola istá forma ochranky. Nesprevádzali nás však až do Péšávaru, ale len asi do polovice cesty.

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)