Pavol Fabian

Nová filmová a televízna tvorba sa usiluje nenápadne a podprahovo vychovávať a formovať nového progresívneho človeka. Niekedy mi tá snaha pripomína až budovateľské filmy z 50. rokov minulého storočia, len teraz je trochu inteligentnejšie podaná.

A nielenže nové diela chcú nenápadne vychovávať nového progresívneho človeka, ale dávajú si za úlohu aj vštepovať najmä mladým ľuďom, ktorí nemajú historickú skúsenosť, nový falošný a nepravdivý pohľad na históriu, či na stáročné národné tradície. ( viď. aj môj včerajší príspevok TU )

Toto som zaregistroval napríklad pri sledovaní českého komediálneho televízneho seriálu Osada. Niekto môže namietnuť: na čo sa to preboha dívam?, ale ja tvrdím, že z českej a najmä zo slovenskej komediálnej seriálovej biedy je Osada ešte celkom vydarený kúsok držiaci sa na hladine únosnosti v rybníku, kde úplne na dne je  beznádejne utopená markízacka Horná Dolná ako taký Titanik slovenskej seriálovej tvorby.

Osada nie je taká trápna a prvoplánová ako Horná Dolná, navyše je aj humorná, ale nevyhla sa vyššie spomenutým neduhom.

Uvediem dve citácie výrokov hlavných postáv Osady:

„Cítim se jako po osvobození republiky americkýma jednotkama.“

Netvrdím, že kúsok Česko-Slovenska okolo Plzne neoslobodili aj Američania. Veľa sa však pri tom namáhať nemuseli a celkový počet padnutých Američanov 116 v porovnaní s 63 000 padlými vojakmi Červenej armády, aj to len(!) pri oslobodzovaní Slovenska (+ niekoľko tisíc Rumunov) – to je výrazne neporovnateľné! Väčšinu ČSR a za výrazne vyšších obetí oslobodila jednoznačne Červená armáda a v pamäti ľudí je teda oprávnene zafixovaná ako osloboditeľka ona. To len teraz sa nás niektorí „slušní a tolerantní“ usilujú presvedčiť, že čierne je biele.

Druhý citát:

„Mlátit ženy po zadku a ještě za to chtít vajíčka je šovinistický zvyk z doby temna.“

Tento výrok sa usiluje diváka presvedčiť, že šibačka je čosi zatuchnuté, nemoderné a z hľadiska ľudskoprávneho neprijateľné. Citát je navyše  nepresný, lebo šovinizmus je v prvom rade vyvyšovanie sa jedného národa nad druhý, je to teda forma extrémneho nacionalizmu. O mužskom šovinizme môžeme hovoriť až ako o akomsi „modernom“ sekundárnom deriváte pôvodného zmyslu slova.

Diskutabilný v tomto citáte je aj termín „doba temna“.

Tradíciu veľkonočného šibania a polievania poznajú vo všetkých slovanských krajinách. Pochádza ešte z predkresťanského obdobia.

Etnologička Katarína Nádaská hovorí, že to, „čo dnes nazývame sviatkami Veľkej noci, boli v predkresťanskom období tzv. solárne sviatky, ktoré vyjadrovali úctu k Slnku. Slnko znamenalo koniec zimy, ktorá symbolizovala chlad, tmu, niekedy aj hlad. Na jar všetko naopak pučí novým životom a práve aktom šibania chlapci a muži podčiarkovali mágiu plodnosti dievčat a žien.“

Čo teda považovať za dobu temna?

Predkresťanské obdobie? Dobre, to by som ešte s trochou predstavivosti vedel prijať.

Alebo dobou temna majú byť stáročia národného udržiavania sa a vývinu, kedy sa šibačka zachovávala ako slovanský a národný zvyk a svojim drobným dielom pomáhala udržiavať našu identitu? To azda nie!?

Prepiatym progresívnym feministkám sa šibačka nepáči. Čo na tom, že je to naša ľudová tradícia? Pomaly, ale iste sa teda naše domáce sviatky upozaďujú a valentíny a helovíny pretláčajú. Verím, že nebude trvať dlho, keď sa ako na dobu temna budeme pozerať práve na túto éru nastupujúcej, vraj tolerantnej progresívnej totality.

Jeden zo slušných a tolerantných progresívcov v bratislavských uliciach…