Uvedomujem si, že tri dni pobytu v Tallinne a tri dni pobytu v Helsinkách (odkiaľ som sa túto nedeľu vrátil) oprávňujú človeka vyjadrovať sa o týchto krajinách asi v tej miere ako Jožovi Pročkovi kecať o jadrovej energetike (včelách). Napriek tomu skúsim pár postrehov…
Fíni ani Estónci dlhú éru samostatnosti nezažili. Fíni patril takmer sedemsto rokov pod Švédov, potom pod Rusov vo forme tzv. personálnej únie. Estónci patrili Dánom, Nemcom, Poliakom aj Rusom. V oboch krajinách je teda prítomná istá história vzťahu s Ruskom, či už s cárskym alebo sovietskym.
Tak, ako nič na svete nie je len čierno-biele, ani vzťah s Ruskom a jeho prínos nemožno označiť len ako negatívum. O to viac ma udivuje vstup Estónska a najmä Fínska do NATO.
Poučka hovorí, že každý je strojcom svojho šťastia a nie vždy sa pri tvorení geopolitiky hľadí na vôľu obyvateľstva. Veď aj vstup Slovenska do NATO si v apríli 2003 neželalo 73% našich obyvateľov a dnes sme v tejto militantnej organizácii spolu s Fínskom a Estónskom a zdá sa, že nás čaká aj podobný osud – presadzovanie nezmyselného direktívneho progresivizmu, genderizmu, gríndílizmu a ukrajinizmu Európskej únie.
V sobotu, pri prezidentských voľbách môžeme tento dlhodobý plán „západných mocných“ aspoň trochu narušiť, spomaliť a pokúsiť sa skorigovať za predpokladu, že odmietneme vyslanca týchto síl – Ivana Korčoka.
Pre predstavu, čo by nás v prípade víťazstva Ivana Korčoka čakalo, uvediem pár príkladov z oboch navštívených miest.
Začnime genderizmom. V Helsinkách sa už bežne stretnete so záchodmi pre tých, ktorí netušia, čo sú. Namiesto tradičných dámskych a pánskych sú tam aj tretie dvere s takýmto označením:
Ak sa teda pred trojicou dverí budete pridlho rozhodovať, kam vlastne máte vkročiť, môže sa vám stať, že už ani nebudete potrebovať vojsť.
V Tallinne som zas, paradoxne, videl a to aj v moderných, novovybudovaných nákupných centrách záchody spoločné pre pánov a dámy. Prišlo mi to také čudné, že som sa až musel uistiť u prítomných dám umývajúcich si po úkone ruky, či som tam dobre.
Na helsinských uliciach bežne nájdete veľavravné lavičky vo farbe dúhy.
V metre aj na uliciach v Helsinkách sme stretli viacerých mužov, ktorí mali oblečené sukne, resp. dámske šaty. Neviem, či je teraz taká móda, alebo ide o zopár extravagantných výstredníkov alebo im proste len …(švitorilo). Vzhľadom na to, že počas večernej plavby trajektom z Helsínk som pár minút venoval aj sledovaniu fínskeho zábavného televízneho programu na veľkoplošnej obrazovke a v ňom som videl vystupovať ďalších chlapov v sukniach, usudzujem, že ide o trend. Akurát neviem, či o trend módny alebo genderový.
Na helsinských uliciach sa dali sem-tam pozorovať relatívne celkom pekné baby, ktoré sa však načisto dokatovali priam obludnou kombináciou tetovaní a piercingov na tých najnemožnejších miestach. Myslím, že táto nákaza ešte len bude prudko infekčná.
Neďaleko prístavného terminálu 2, v ktorom naša loď prichádzajúca z Estónska zakotvila, sa nachádza obrovská socha nahého chlapa zvierajúceho v rukách svoj penis.
Azda tu niekde čerpal inšpiráciu pre svoje „dielo“ Andrej Dúbravský, ktorý v Slovenskom rozhlase vystavoval obraz, na ktorom je zobrazený nahý, morbídne obézny muž s útlym nahým mužom v sexuálnej póze. Obraz oprávnene pobúril ministerku kultúry Šimkovičovú.
A nielen ju!
Vyzerá to, že toto sú moderné umelecké trendy progresivistických „umelcov“.
To, že ulice oboch miest sú zahltené „majsterštukmi“ minimálnej umeleckej hodnoty na úrovni bratislavského Čumila, len dokresľuje situáciu. (Tu však treba povedať, že historické jadro Tallinnu je napriek tomu pekné a starostlivo obnovené).
Keď sme sa dostali k umeniu, tak v Tallinne som naďabil aj na plagát oznamujúci, že v máji sa tu bude konať koncert kapely Mašina vremeni (Stroj času).
Машина времени je ruská (dnes už píšu: izraelsko-ruská), dlhé roky obľúbená a dlhé roky aktívna rocková kapela. Zakladateľom, lídrom a jediným stálym členom skupiny je Andrej Makarevič. Pravdepodobne to nebude jednoduchá persóna, pretože štyrikrát ženatý rocker sa nerozišiel len so svojimi ženami, ale nepohodol sa ani so svojimi kolegami z kapely. Momentálne trojčlennú kapelu opustilo počas celej jej histórie celkom 26 hudobníkov. Významný bol odchod najmä Andreja Deržavina, s ktorým sa Makarevič nepohodol práve pre vojnu na Ukrajine. Makarevič po referende na Kryme a rozpútaní bojov na východe Ukrajiny v roku 2014 napísal pieseň Maja strana sašla s uma (Moja vlasť sa zbláznila). Pre ďalšie protiputinovské aktivity ho v roku 2022 Ministerstvo spravodlivosti Ruskej federácie pridalo do registra jednotlivcov, ktorí sú označení ako zahraniční agenti. Makarevič, ktorý je židovského pôvodu následne odišiel do Izraela.
O tom, že ukrajinizmus vládne mainstreamu vo Fínsku aj v Estónsku svedčia nasledovné fotografie. Ukrajinské zástavy viali všade.
Vo Fínsku majú ukrajinskí utečenci (či už vojnoví alebo ekonomickí), prehliadku pevnostného areálu na ostrove Suomennlina zadarmo:
V Talline môžete nájsť kaviareň s názvom Sláva (Ukrajine), v historickom centre aj ukrajinský obchod a kaviareň ponúkajúce politické materiály.
Na druhej strane v Tallinne nájdete aj dôkazy bezbrehého obdivu k USA:
A v Helsinkách zas bulvár straší Putinom. Titulok hovorí: Putin plánuje veľké zmeny. Kremeľská elita má problémy.
Ruské veľvyslanectvo v Talline je ohradené kovovými mrežami, na ktorých podporovatelia Ukrajiny rozvešali desiatky plagátov a iných artefaktov upozorňujúcich na vojnu a tvrdiacich, že na bývalého fašistu(!) Navaľného nikdy nezabudnú.
Rovno oproti ruskému veľvyslanectvu sa nachádza najstaršia kaviareň Maiasmokk v Talline, ktorá patrí medzi mestské pozoruhodnosti a patrí sa ju pri prehliadke mesta navštíviť (dosť pripomína bratislavskú kaviareň u Mayera). Sedeli sme v kaviarni pri okne, z ktorého bolo vidieť ruskú ambasádu vyše pol hodiny, pretože sme sa sem ukryli pred dažďom. Mal som teda možnosť pozorovať záujem okoloidúcich o výstavku protiruských plagátov. Bol takmer nulový, zastavila sa len jedna mladá dvojica a chvíľu čosi čítala.
Ako je známe, v pobaltských štátoch nemajú ich politici ruštinu radi. Vnímajú ju ako nástroj ruského vplyvu. V Lotyšsku prijali zákon, ktorý vyžaduje od všetkých obyvateľov na predĺženie legálneho pobytu v krajine predĺženie povolenia na pobyt. Súčasťou povoľovacieho procesu je test z lotyšského jazyka, ktorý môže byť pre mnohých ruskojazyčných obyvateľov veľkým problémom. Ak test nespravia, hrozí im deportácia z krajiny. Nezmyselný prístup porušuje občianske práva ruskojazyčných obyvateľov a zároveň ich utvrdzuje v tom, že pravda je na strane Kremľa.
Pre úspešné zvládnutie testu je v Lotyšsku potrebné spraviť jazykovú skúšku úrovne A2. To je pre veľkú časť ruskej menšiny a najmä pre ľudí vo vyššom veku žijúcich celý život v ruskojazyčnom prostredí ťažké. Nehovoriac o špecifickosti a nenaučiteľnosti jazyka, veď vetu „Nič nie je jednoduchšie ako naučiť sa po estónsky“ mi gúgl prekladač preložil takto:
„Miski pole lihtsam kui eesti keele õppimine.“
Aj Estónsko prijalo zákon o prechode na estónsky jazyk v doterajších ruskojazyčných školách. Zákon kritizovali experti z OSN vyjadrujúci znepokojenie nad obmedzovaním práv ruskej menšiny.
V Litve dokonca zakázali ruský televízny kanál „Dožď“. Pritom ide o stanicu kritickú ku Kremľu a odsudzujúcu vojnu proti Ukrajine. K zákazu sa neskôr pridali aj Lotyšsko a Estónsko.
Nečudo, že z používania ruštiny počas pobytu som mal trochu obavy…
V Talline som sa dorozumieval so správcom nášho ubytovacieho zariadenia (pôvodom bol Egypťan) striedavo anglicky, nemecky a rusky. Podľa toho, v ktorej reči sa mi podarilo skôr vytvoriť potrebnú vetu. Po jednej obzvlášť čudnej mojej vete, v ktorej zazneli slová azda zo všetkých troch jazykov mi povedal:
„Prečo nehovoríš po rusky? Vidím, že ruštinu ovládaš, hovor po rusky a ešte si ju spoločne môžeme aj precvičiť.“
Prekvapil ma.
„Myslel som si, že ruština v tejto krajine teraz nie je práve najobľúbenejšia, alebo je dokonca zakázaná…“ namietol som.
Začudovane na mňa pozrel:
„Pokojne hovor po rusky, ruština zakázaná nie je!“
Tak mi to nedalo a spýtal som sa ho, či aj na úradoch si môže človek vybavovať veci v ruštine. Zrazu sa zháčil, ostal očividne prekvapený, nevedel dať odpoveď a rýchlo zmenil tému rozhovoru. Pritom ruské nápisy, či už historického pôvodu alebo tie čerstvejšie vidno v Talline a Helsinkách aj dnes.
V jeden večer sme sa v kuchynke ubytovacieho zariadenia v Tallinne stretli s mladou Ruskou. Dali sme sa do reči. Vysvitlo, že už dlhšie žije a pracuje vo Fínsku v nejakej malej dedinke uprostred lesov a nemôže si prostredie a prácu vynachváliť. Teraz bola na ceste do Ruska za matkou, ktorú nevidela už päť mesiacov. Matka žije v Kazani. Kazaň je vraj nádherné mesto – hneď aj ukázala aktuálnu fotografiu Kazane a svojej matky. Matka na fotografii stála v tuneli vyhĺbenom v tri metre vysokom snehovom záveji. Nič iné na tej fotke nebolo – len matka a sneh prevyšujúci ju o výšku Michaela Jordana.
Spýtal som sa mladej Rusky, ako sa jej v tomto období žije vo Fínsku, keď všade naokolo šalie antiruská hystéria.
Vraj sa s nikým o vojne nerozpráva, dištancuje sa. Zaujímalo ma, či sa nebojí navštíviť matku v Rusku, najmä, ak sa chce ešte do Fínska vrátiť? Veď Fíni predsa uzavreli pre migrantov časť pozemných hraníc s Ruskom a podrobujú ich tvrdej kontrole. Navyše, situácia sa stále mení – ako vie, že sa ešte bude môcť vrátiť? Dievčina len rozpažila ruky a povedala čosi v zmysle – boh rozhodne. Veľmi som chcel spoznať jej názor na vojnu, ale akosi som si netrúfal, spýtať sa. Možno by ani nebola ochotná podať úprimné svedectvo neznámemu človeku, navyše v prostredí, do ktorého sa ešte chcela z Ruska vrátiť a nemať tam problémy.
Keď sme sa v piatok vracali z Helsínk do Tallinnu, obrovský trajekt bol plný mladých aj starších Fínov, ktorí očividne holdujú takémuto každovíkendovému koníčku. Alkohol je vo Fínsku nehorázne drahý a tak vyrážajú za pijatikou na more a do Estónska. Už v lodnom duty free shope nakupovali alkohol v štýle afrických kobyliek. Škatule s alkoholom si niektorí odvážali do kajút na rudlách. Po vyše trojhodinovej plavbe boli všetci napití ako Slota v časoch svojej najlepšej formy.
To tu uvádzam len na margo fínskeho/európskeho aktivistického gríndílizmu – jeden trajekt tohto typu vyprodukuje počas plavby za alkoholickým „povyrazením“ podľa jedného výpočtu toľko emisií síry, ako 58,7 milióna áut (naftový Ford Focus s motorom s výkonom 77 kW). Podľa iného výpočtu loď vyprodukuje toľko emisií síry, ako 18,8 milióna naftových áut. Mladých alkoholuchtivých gríndílistov to asi až tak netrápi… Podobne ako ich netrápi, že každý rok musia mať nový mobil zaťažujúci svojou výrobou životné prostredie a vždy musia byť oblečení in a trendy (viď. chlapi v ženských šatách), hoci textilný priemysel sa stal v globálnom meradle druhým najväčším znečisťovateľom životného prostredia spomedzi priemyselných odvetví.
Ak už je reč o alkohole, aj zakladateľ fínskej literatúry Aleksis Kivi (ktorého socha je taká podobná bratislavskej soche P. O. Hviezdoslava spred SND) bol ťažký alkoholik, ktorý viac rokov pobudol pre svoj alkoholizmus na psychiatrickej klinike a nakoniec sa prepil k smrti.
Svoju cestovateľsko-politickú reportáž/úvahu zakončím touto fotografiou z Estónska. Nápis na tabuli:
Pozor, nebezpečenstvo pádu.
Upozornenie sa týkalo podomletého brehu na pobreží Baltického mora, ale v prenesenom zmysle sa týka aj sobotňajších prezidentských volieb. Zvolením nesprávneho kandidáta sa môžeme aj my skĺznuť do priepasti progresivizmu, genderizmu, gríndílizmu a ukrajinizmu.
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
...keď americkí kozmonauti pristáli na Mesiaci... ...
mirius , ty si neviešľ spojiť iné veci ... ...
To s tou Čaputovou bol azda len zlý vtip? ...
Nemám byť s čím vysporiadaný. V živote som s... ...
Akosi neviem nájsť súvis s Pellegrinim. A ak... ...
Celá debata | RSS tejto debaty