Pavol Fabian

Zo železničnej stanice sme zamierili s Ľubkou do nákupného centra Galeria Shopping Mall nachádzajúceho sa hneď vedľa. Predpokladali sme, že tam bude dostatok verejne prístupných wifín a tak nebude problém nájsť si ubytovanie na štyri noci. Predpoklad bol správny, v shopingu boli k dispozícii štyri voľné siete. Malo to len malý háčik – do všetkých bolo potrebné sa prihlásiť. V rámci ruských antisankcií sa však mohli prihlásiť len telefónni účastníci s predvoľbou krajín Spoločenstva nezávislých štátov, prípadne krajín BRICS.

Galeria Shopping Mall v Petrohrade

Po hodinovom baštrngovaní s mobilmi sa nám nejakým zázračným spôsobom predsa len podarilo dostať sa na stránku ruskej on-line ubytovacej agentúry Ostrovok.ru (obdoba Bookingu) a nájsť si v blízkosti cenovo výhodné ubytovanie. Tak, ako je to obvyklé na Bookingu, tak aj tu bolo možné rezervovať si ho len prostredníctvom kreditnej karty. Lenže tie naše v Rusku kvôli sankciám neboli akceptované. Keďže adresa ubytovania bola nablízku, rozhodli sme sa ísť tam rýchlo osobne a ponúknuť cash.

Vďaka ešte doma stiahnutej offline mape Ruska (Mapy.cz v Rusku fungujú) sme adresu našli pomerne rýchlo. Ukázalo sa však, že je to obyčajný mestský obytný dom, kde niekto prenajíma pár izieb v bytoch. Na zamknutej kovovej bráne vedúcej do dvora, nebol uvedený žiaden kontakt, ani žiadna známka o tom, že by tu ktosi ponúkal ubytovanie. Označený nebol ani nijaký zo zvončekov. Nevedeli sme, čo ďalej…

Bezradne sme postávali s batohmi v rukách pred bránou. Museli sme vyzerať nešťastnejšie ako Heger v role premiéra, lebo sa pri nás pristavil mladý cyklista s dlhými vlasmi zopnutými do vrkoča a spýtal sa nás, či máme nejaký problém. Tým sa začala séria udalostí a dôkazov o tom, že Rusi sú ľudia veľmi dobrosrdeční, ochotní, nápomocní a priateľskí. Povedali sme mu, v akej sme situácii, chceme sa tu ubytovať, ale nemáme možnosť platenia kreditkami ani telefonovania. Medzitým, keďže sme už neboli na voľnej wifine, sme nevedeli ani znovu nájsť stránku Ostrovok.ru ponúkajúcu toto ubytovanie. Mladý muž si všetko vyhľadal na svojom mobile, našiel kontakt na ubytovateľa a vykonal za nás asi štyri telefonáty, výsledkom ktorých bol prísľub, že niekto nám príde byt otvoriť. Zároveň pre nás získal telefonický kontakt, kam máme zavolať, ak by predsa len niečo zahaprovalo. Mladý muž s nami stratil najmenej polhodinu svojho voľného času, ale bol maximálne ochotný a odišiel, až keď sa ubezpečil, že už sme v pohode.

V pouličnej reštike naproti domu, v ktorom sme sa mali ubytovať a kde sme v nasledujúce dni zakončovali každý večer, sme si objednali pivo a čakali na upratovačku, ktorú ubytovateľ poslal, aby nám otvorila.

Reštika oproti ubytku

Prišla o pol hodinu. Do bytu sme sa dostali cez štyri rôzne brány a dvere, všetky zabezpečené elektronickými kódmi. Samozrejme, každé dvere mali iný kód. Keď som si všetky kódy zapísal do svojho záznamníka, cítil som sa ako majiteľ výherného rozpisu čísiel v Športke. Naše ubytko bolo zabezpečené lepšie ako sklad amerického bankového zlata vo Fort Knox. Pôsobilo to paradoxne, pretože apartmán, ktorý sme si prenajali, rozhodne nebol žiaden Sheraton, či Hilton, skôr pripomínal prerobený priestor, kde obyvatelia domu ešte nedávno skladovali na zimu svoje zemiaky. Ale aký luxus by ste už chceli vo vychytenom Petrohrade na 1 000 rubľov (cca 10 eur) na osobu a noc?

Ľubka ešte nikdy v Rusku nebola, tak sme sa po ubytovaní vydali na prvú prechádzku mestom. Metrom sme sa odviezli na stanicu Admiraltejskaja a odtiaľ zamierili  Ermitáži (Zimný palác). Na rozľahlom námestí pred týmto svetoznámym múzeom technici stavali obrovské pódium a občerstvovacie stánky. Zjavne sa tam chystal koncert, či oslava nejakého sviatku. V duši mi skrsla nesmelá nádej, že sa nám predsa len niečo možno aj pošťastí a uvidíme ruskú hviezdu –  Šamana. Najbližšej stánkarky sme sa spýtali, čo sa tu chystá a tá nás vyviedla z omylu:

„V piatok (my už budeme doma) sa tu koná tradičný sviatok „alie parusa“, (šarlátové plachty), čo je kľúčovou udalosťou študentov končiacich štúdium v Rusku. Slávnosť sa koná v mestách po celej krajine, ale tá hlavná sa odohráva v Petrohrade. Sú to „školnyje vypusknyje večera“ po našom „školské promočné večery“. Začali sa oslavovať v roku 1968 no o desať rokov neskôr sa úrady rozhodli sviatok zrušiť. V roku 2005 sviatok obnovili a stal sa veľmi populárny. Počas slávnostného večera po Neve plávajú plachetnice so šarlátovými plachtami, nad riekou sa rozprskáva dokonale naprogramovaný ohňostroj vytvárajúci všakovaké obrazce vo farbách národnej trikolóry, akciu sprevádzajú mnohé koncerty… Po návrate domov som videl zábery z tohtoročnej slávnosti, ktorá nám unikla o dva dni a veľmi ma mrzí, že som ju nezažil.

Ermitáž

Alexandrov stĺp- víťazný stĺp pred Ermitážou. Postavili ho v roku 1834 ako pomník víťazstvu Ruskej ríše v napoleonských vojnách. Je pomenovaný podľa ruského cára Alexandra I. Pavloviča. Na jeho vrchole je socha anjela s latinským krížom

Ermitáž

Ermitáž

Palácové námestie

Od Ermitáže je to len kúsok k Neve – úchvatnej rieke, po ktorej sa premávajú najrozličnejšie lode v takej hustote premávky, že väčšiu hustotu (mernú) má už len platina. (Možno inšpirácia, aby sa konečne aj v Bratislave zaviedla lodná mestská hromadná doprava, o ktorej sa síce často rozpráva, ale nikto nekoná.)

Neva s Petropavlovskou pevnosťou v pozadí

Ďalej kráčame po trase Dvorcovij most, Malomichajlovskij dvorec, Nevský prospekt, prechádzame cez kanál Mojka, okolo Stroganovského dvorca, Kazanskej katedrály, Michajlovského zámku, chrámu Kristovho vzkriesenia, ktorého jedna veža je v súčasnosti zabalená v lešení, pretože sa konajú reštaurátorské práce.

Chrám Kristovho vzkriesenia

Chrám Kristovho vzkriesenia

Zdroj fotografií a videí: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)