Pavol Fabian

Včera som navštívil kníhkupectvo Panta rhei v bratislavskej Eurovei. Programovo tam síce (a v Martinuse tiež) už pár rokov nič nekupujem na protest proti ich obchodnej(?) politike, keď niektoré tituly a niektorých autorov odmietajú predávať. Knižky si tam len prelistujem a ak ma nejaká zaujme, kúpim si ju inde, najčastejšie cez nejaký politicky neangažovaný e-shop.

Ale nie o tom som chcel.

Už dlhšie som v Panta rhei v Eurovei nebol. Prekvapilo ma, že hneď pri vchode (teda takpovediac na pole position ako v F1) je umiestnený pult s produkciou vydavateľstva denníka N. Človek až žasne, čo všetko už stihlo vydavateľstvo N press povydávať – najnovšie je tam už aj Vagovičova knižka o generálnom prokurátorovi Žilinkovi, ktorý neviem prečo si zaslúžil takú pozornosť progresívcov, keď v posledných dňoch v podstate už kope za nich?

Okrem toho, že v kníhkupectve má vydavateľstvo N press vlastný pult, ich produkcia je rozosiata aj na ďalších pultoch po celom obchode. Človek sa môže len dohadovať, ako je možné, že sa tomuto vydavateľstvu, ktoré vydáva Denník N v smiešnom štvortisícovom náklade (a bohvie aká je remitenda?) môže dariť vydávať okolo pätnásť knižných titulov ročne? Kto to financuje? Lebo sa nezdá, že by ich knižná produkcia išla na dračku…

Všetky ostatné slovenské vydavateľstvá totiž bedákajú, aké sú vydavateľské podmienky na slovenskom knižnom trhu nepriaznivé. Možno aj to je potom jeden z dôvodov, prečo sú knižné pulty okrem produkcie vydavateľstva N press zapratané hromadou kníh so sladkastými príbehmi pre ženy, ktoré neupútajú ani tak textom ako svojou obálkou, na ktorej sa výtvarníci vybláznia všakovakým spôsobom len, aby vizuálne zákazníka upútali.

Navonok huj vnútri fuj!

Voľakedy stačila fádna, jednofarebná obálka a knihu predával autor, príbeh, titul, nie pozlátko (doslova trblietky) nalepené na obálke!

Z roka na rok je ťažšie niečo seriózne si v slovenských kníhkupectvách vybrať.

Z roka na rok je viac titulov poznačených progresivistickým prístupom. Jeden gay či lesbo pár do každej knižky – to je asi nejaké nepísaná norma! Okrem toho ochrana akejkoľvek menšiny, ochrana životného prostredia až do zruinovania podstaty, bezhraničná a nekritická podpora Ukrajiny a vojny…

A ak sa na jediný slovenský knižný veľtrh prihlási aj vydavateľstvo, ktorého meno sa ani nesmie vyslovovať, pretože si dovoľuje prinášať aj iný pohľad na svet, tak radšej Bibliotéku s 31-ročnou tradíciou zrušili!

Progresívny trend nie je citeľný len v knižnej produkcii, ale aj všade naokolo v spoločenskom živote, najmä v školstve.

Netflix som už prestal platiť, pretože v každom novom filme či televíznom seriáli tejto produkčnej spoločnosti je umiestnený nejaký lesbický či gay pár – úplne najlepšie, keď jeden z dvojice je beloch a druhý černoch (môže sa to slovo vôbec ešte použiť?). Progresivistický nátlak sa prejavuje úplne všade – vo výtvarnej tvorbe, v tvorbe zábavných programov, v novinárskych interview s umelcami, vedcami, s kýmkoľvek. Dokonca ikona českej zábavy Karel Šíp narazil! Dovolil si v jednej z ostatných častí Všechnopárty povedať vtip, ktorý sa stretol s ostrým odsúdením progresivistických kruhov a vedie to až k diskusiám, či Česká televízia obnoví s ním zmluvu na vysielanie tohoto programu aj pre ďalší rok! (mimochodom ten vtip to bol dobrý, vtipný, nevulgárny… skrátka normálny, presne taký, ako sa roky rokúce vtipkovalo medzi pospolitým ľudom, kým nenastúpilo toto progresívne šialenstvo).

Niečo už vo svojom veku pamätám. Preto uvažujem, kam sme sa to zase dostali?

V minulom režime pracovné porady začínali politickou desaťminútovkou, kde si vždy iný pracovník musel pripraviť krátky referát. V časopisoch, a bolo jedno, či odborných alebo zábavných, musel byť na prvej strane úvodník adorujúci socialistické zriadenie. Podobná adorácia sa diala povinne aj vo filmoch, knižkách, televíznych seriáloch, v zábavných programoch… Iné názory, ak sa vôbec vydávali, tak len v samizdatoch.

Vo výkladoch, na budovách, v školách, na fabrikách boli vyvesené heslá…

V čom je dnes doba iná?

V ničom. Heslá (tie nové) platia rovnako, len sa tak okato nevyvesujú. Robí sa to umnejšie. A ľudia, ktorých sa to pracovne týka, vedia že musia v sebe nastaviť autocenzúru, ak chcú prežiť. Presne takú, ako kedysi za „socíku“.

Len s tým rozdielom, že dnes sa všade povinne adoruje progresivizmus. Ak má niekto iný názor, jeho knižky Martinus odmietne predávať a vydavateľstvá vydávať. Najaktívnejší predstavitelia neželaných názorov vtedy aj teraz prichádzajú o zamestnanie.

V 50. rokoch minulého storočia to boli odhodlaní mládežnícki budovatelia svetlých zajtrajškov  v modrých zväzáckych košeliach s červenou šatkou na krku a päťcípou hviezdou na hrudi, dnes sú to rovnako sfanatizovaní budovatelia svetlých progresívnych zajtrajškov s kovovým krúžkom v nose, tetovaním na ramene a s latečkom v ruke.

Vtedy to trvalo 41 rokov (1948-1989) kým sa ľudia prejedli všetkých tých dogiem/hesiel – pochopili, vzchopili sa a pokúsili sa o zmenu (nie veľmi úspešnú).

My dnes v týchto progresívnych krážoch žijeme už 36-tý rok. Aj dnes ľudia začínajú byť prejedení progresívnych dogiem. Dokedy to budú ešte tolerovať?

Čas sa pomaly napĺňa.

Je najvyšší čas, aby sme progresivizmus poslali do zabudnutia, rovnako ako komunizmus.

P.S. Zajtra, teda v sobotu 29. novembra sa v Košiciach pri Dolnej bráne od 15,00 – 18,00 koná protest proti progresivizmu.