Pavol Fabian

• Na druhý deň sme sa s Ľubkou rozdelili. Ja som chcel vidieť námorné múzeum v Kronštadte, ona skôr obchody.

Najskôr sme však zašli na spoločné raňajky do sympatickej „raňajkárne“. Výber pečív, koláčov, zákuskov a nápojov tu bol veľmi bohatý. Lúskali sme nápisy v azbuke na vývesnej tabuli a viacerým ruským názvom sme nerozumeli. Ochotná predavačka sa nám venovala s veľkým pochopením a trpezlivosťou. Vysvetľovala, čo jednotlivé pečivá obsahujú a z čoho pozostávajú jednotlivé nápoje. Keď sa jej zdalo, že pri niektorej „položke“ sa napriek tomu „nechytáme“ – neváhala načapovať nám vzorku nápoja na ochutnanie, či odrezať kúsok pečiva z toho istého dôvodu, aby sme vedeli, čo si napokon objednať. S takým prístupom som sa u nás veru nestretol…

Raňajkáreň

A mali tam dokonca aj knihu prianí a sťažností…

Kniha prianí a sťažností

Metrom som sa odviezol opäť na konečnú zastávku metra na Komendantskij prospekt a postavil sa na zastávku autobusu č. 101. V hlave mi vírilo, či sa opäť nájdu nejakí ochotní cestujúci…

Keď  autobus prišiel, vošiel som prednými dverami a nahlas som k nim prehovoril:

„Dobrý deň. Som cudzinec zo Slovenska. Kvôli hlúpym sankciám Európskej únie mi v Rusku nefunguje kreditná karta. Nemohli by ste mi, prosím vás, niekto kúpiť lístok? Ja vám dám za lístok hotovosť.“

Zo sedadiel sa okamžite zdvihli traja ochotní ľudia, ale opäť nastal ten istý problém. Systém im druhú platbu kreditkou nezobral. Moje rozpaky vyriešila jedna z cestujúcich. Pokynula mi, aby som pokojne cestoval. Ak príde kontrola, vysvetlí im to. Zakrátko, keď sa vedľa nej uvoľnilo sedadlo, povedala mi, nech si sadnem k nej. Počas celej jazdy ma upozorňovala na pozoruhodnosti za oknom autobusa. Potom my v hlave skrsla myšlienka – my predsa máme karty pre vstup do metra! Nefungujú náhodou aj v autobusoch? Spýtal som sa svojej susedky a ona prikývla. Priložil som metro kartu ku skeneru a ono to naozaj fungovalo! Takže, celý čas sme sa správali ako typický sedlák v meste. Na ospravedlnenie nám slúži, že v pokladniciach metra sme nikde nevideli, že by boli prehľadne spomenuté všetky možnosti metrokarty.

Na druhej strane, vďaka svojej hlúposti som mal možnosť spoznať obrovskú ústretovosť a ochotu Rusov pomôcť cudzincovi zo „znepriatelenej“ krajiny.

Do múzea som sa dostal okolo druhej hodiny poobede. V podstate som mal šťastie, lebo tu to funguje tak, že vstupenky sa predávajú zvlášť na muzeálnu časť expozície a zvlášť na prehliadku jadrovej ponorky. A vstupenky na prehliadku ponorky sú presne na určitý čas, sú to vlastne časenky. Našťastie, ešte boli voľné na šestnástu hodinu. Predávajúca mi odporučila, aby som do šestnástej, keďže mi ostávala ešte vyše hodina času, išiel pozrieť expozíciu na prízemí, potom absolvoval prehliadku ponorky a pokračoval prehliadkou múzea na hornom poschodí. Presne to časovo takto vychádzalo…

Múzeum námornej slávy v Kronštadte

Múzeum námornej slávy v Kronštadte

Múzeum námornej slávy v Kronštadte

Do múzea som prišiel v presvedčení, že vrcholom dňa pre mňa bude prehliadka jadrovej ponorky. Lenže sa ukázalo, že muzeálna expozícia je v skutku úžasná. Obrovské priestory sú vyplnené mnohými exponátmi a hlavne celá výstava je veľmi kreatívne vymyslená. Mnohé veci tu fungujú interaktívne. Priam ideálne miesto pre deti a mládež, aby sa tu vybláznili do sýtosti. Niekedy, pred cca dvanástimi rokmi, som bol v Prírodovednom (Darwinovom) múzeu v Moskve. Už vtedy sa mi pozdávalo, akým spôsobom tam mali vymyslené expozície, ako interaktívne zapájali návštevníkov a najmä mládež hrou do vlastného vzdelávania sa. Ale toto, čo som našiel v Múzeu námornej flotily, to bolo proste niečo úžasné! Nikdy a nikde som nevidel také skvelo koncipované múzeum!

Je ťažké to opísať slovami, pretože človek to musí vidieť, zažiť, ohmatať si, použiť… Veľmi ma mrzí, že Kronštadt je tak ďaleko od nás a že sa sem so svojimi vnukmi asi len ťažko budem môcť vybrať na výlet. Pokojne by sa tu dal stráviť celý deň.

Z toho množstva interaktívnych zábaviek spomeniem azda len pár. Jedno oddelenie výstavných priestorov bolo venované námornej medicíne a jej rozvoju v toku času. Uprostred tohto oddelenia bol veľký biely stôl, na ktorom bol na štyroch miestach nakreslený obrys ľudskej ruky. Keď ste do obrysu položili svoju ruku, okamžite sa na ňu veľmi realisticky premietol niektorý z chorobných stavov – popálenina, alergia, zlomenina, poleptanie, podliatina, niektoré infekčné choroby… Hneď po tom, ako vaša ruka nadobudla chorobný zjav, nastala „liečba“. Podľa toho, aká liečba bola potrebná, tak sa buď k vašej ruke priblížila injekcia a jej obsah sa vám „aplikoval“, alebo vám ruku ktosi natrel masťou, či vám ju ktosi obviazal. Samozrejme, nič sa reálne neudialo, ale vyzeralo to veľmi realisticky.

Na inom mieste bola vytvorená maketa veliteľského môstika atómového ľadoborca, pravdepodobne v skutočnej veľkosti. V kabíne panovalo prítmie a vy ste sa mohli postaviť k pultíku so všetkými tými heblami, ktorými sa takáto obrovská loď ovláda a akože ju viesť. Za oknami veliteľského môstika sa veľmi realisticky premietala arktická krajina a vy ste videli, ako „vaša“ loď láme lady, zrýchľuje, či spomaľuje, mení smer… presne podľa vášho manipulovania s heblami.

V priestore venovanom dejinám námornej navigácie ste sa zas mohli postaviť na istý bod a ak ste rukami pohybovali podľa ľubovôle, námorník na palube lode premietanej na stenu signalizoval vlajočkami presne podľa vašich pohybov.

Ešte vo vstupnej hale pútala na stene obrovská fotografia atómovej ponorky. Oproti nej stáli na stojanoch tri lodné reflektory. Ak ste sa postavili k niektorému z nich a namierili ste jeho svetlo na určitú časť ponorky osvetlená časť sa spriehľadnila a vy ste videli nielen, aké zariadenie sa nachádza v tejto časti, ale aj pohybujúcich sa námorníkov vykonávajúcich svoju bežnú činnosť v tejto časti ponorky.

Úžasný bol tiež krátky film zobrazujúci stretnutie ruského cára a posledného ministra morí ruského impéria v režime 3D hologramu. Mali ste pocit, že ste priamo v miestnosti, kde sa ich dialóg odohráva a môžete sa zapojiť nielen hlasom, ale hoci aj podaním nejakého spisu.

Nemôžem tu rozpisovať všetky veci, ktoré ma tam upútali. Nie je tu na to priestor. Ale fakt som bol z toho doslova unesený!

Na veliteľskom môstiku ľadoborca

Video 1

V ďalšej časti múzea vystavovali makety rôznych ruských vojnových lodí a ponoriek. Na popisnej tabuľke bolo vždy uvedené  o aký typ lode ide, keby bola uvedená do prevádzky, či ešte je v prevádzke alebo už bola vyradená a koľko lodí tohto typu vyrobili. Keď som videl tie počty vojenských lodí a ponoriek nemohol som sa zdržať úsmevu. Smiešne mi pripadali tie bombastické správy v našej tlači, keď sa Ukrajincom podarilo zasiahnuť jednu, dve, či tri ruské vojenské lode v Čiernom mori a titulok hlásal, že námorná flotila Ruskej federácie je takmer zničená. Naši redaktori zjavne netušia, čím Rusi disponujú…

Na samotnú prehliadku ponorky sme sa o 16,00 dostavili asi desiati. Prehliadky sa uskutočňujú v 15 – 30 minútovom intervale a neviem, či počet návštevníkov v jednej várke je limitovaný, vzhľadom na veľkosť priestorov ponorky by to bolo logické. Evidentné však bolo, že nie všetci návštevníci múzea absolvovali aj návštevu ponorky. Možno to bolo spôsobené priestorovými a časovými limitmi, ale možno  aj cenou vstupenky. Vstupenka do muzeálnej časti stála 400 rubľov, ale do ponorky až 1 000 rubľov. Pre našinca 1 000 rubľov, teda 10 € nie je až tak veľa, ale pre radových Rusov to možno predsa len bolo príliš.

Ťažko povedať, čo ma prehliadke ponorky upútalo. V podstate všetko to, čo som videl vo viacerých dobrodružných filmoch venujúcich sa ponorkovej vojne, som teraz videl naživo a nič ma už neohúrilo. Akurát možno skutočnosť, že postele námorníkov boli umiestnené úplne krkolomne na rozličných, často až nečakaných miestach a nie som si istý, či by som sa na nich vedel vyspať. Ale to ani nie je podstatné, lebo pri ozajstnej plavbe pod hladinou by som určite nebol schopný zažmúriť oko ani keby na palubu ponorky nainštalovali kráľovské lože Ľudovíta XIV. s baldachýnom.

Video 2

Video 3

Video 4

Ešte jedna vec ma v tomto múzeu upútala. Bol digitálny pamätník účastníkov Veľkej vlasteneckej vojny. Tvoril ho informačný panel, ktorý mal po oboch stranách veľkoplošné monitory. Na nich sa zobrazovala fotografia účastníka bojov a po kliknutí ste sa dostali aj k množstvu informácií o ňom. V databáze múzea sú uložené informačné kartičky 34 miliónov padlých. Ak niekto padlého hrdinu zo svojej rodiny v databáze nenašiel, bola tam inštrukcia ako a kam poslať jeho fotografiu, údaje o ňom a dôkaz o úmrtí vo vojne. Po redakčnom spracovaní, múzeum takého človeka zaradí do databázy. Záverečné heslo tohto pamätníka bolo:

Nech každý hrdina bude nájdený!

digitálny pamätník účastníkov Veľkej vlasteneckej vojny

Niekto by sa možno mohol nazdávať, že o túto záležitosť nebude veľký záujem návštevníkov, ale opak je pravda! Takmer neustále si rodiny prichádzajúce do múzea vyhľadávali svojich padnutých blízkych, pretože ako je známe, takmer každá ruská rodina priniesla ľudskú obeť pri oslobodzovaní nielen Sovietskeho zväzu, ale aj veľkej časti Európy, vrátane Slovenska.

Keď som po vyše štyroch hodinách konečne opustil budovu múzea bol som veľmi rád, že som sa sem vrátil. Nepamätám si, že by som niekde videl lepšiu výstavnú expozíciu, ako je táto. Navyše bola tak koncipovaná (ako to bolo napísané aj v pláne tohto projektu), že mala vzbudzovať národnú hrdosť na dosiahnuté či technické, cestovateľské, arktické alebo iné ruské námorné úspechy. A musím priznať, že hoci nie som Rus, určitý druh pýchy a úcty k tomu, čo Rusi dosiahli, sa ozval aj vo mne.

Zdroj fotografií a videí: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)