Po prehliadke Mělníka naša trasa pokračovala opäť po ľavom brehu rieky Labe. Zanedlho sa pred nami otvoril pohľad na veľký chemický podnik. Prekvapila ma jeho obrovská rozloha porovnateľná azda aj s bratislavským Slovnaftom, hoci nie všetky budovy boli funkčné. Na dvoch z nich rástli statné stromy, z čoho usudzujem, že zanedbané boli už dlhý čas.
Nemal som dobrý pocit s prejazdu okolo tohto podniku, pretože išlo o Spolanu Neratovice.
Spolana Neratovice je smutne známa tým, že vyrábala jednu zo zložiek pesticídu a defoliantu Agent Orange, ktorým Američania letecky poprašovali počas vojny rozsiahle územia vietnamskej krajiny. Vtedajšie komunistické Česko-Slovensko teda na jednej strane dodávalo vietnamskej armáde zbrane proti Američanom, na strane druhej sme Američanom dodávali jedovatú chemikáliu, ktorú vo Vietname rozstrekovali. Na následky amerického používania Agent Orange sa vo Vietname rodia postihnuté deti dodnes!
Zdravotné problémy sa nevyhli ani zamestnancom neratovickej Spolany, ktorí trpeli okrem iného kožnými problémami (tzv. chlorakné) a zvýšeným výskytom rakoviny. Prevádzku dvakrát zatvorili, ale po obnove výroby sa zdravotné problémy zamestnancov zjavili nanovo. Zistilo sa, že staré prevádzky v Neratoviciach sú zamorené dioxínmi a normy sú prekročené asi miliónkrát! Pri veľkých povodniach v Česku v roku 2002 len s veľkým šťastím nedošlo k zatopenia fabriky, pretože jej vytopenie a odplavenie chemikálií by znamenalo zamorenie Mělníka, Dečína a asi aj Drážďan s nevyhnutnosťou evakuovať tieto mestá. V roku 2008 vraj údajne konečne došlo k bezpečnej likvidácii tejto tikajúcej chemickej bomby a vraj už nijaké zamorenie nehrozí. Aj tak som šliapol do pedálov viac ako obvykle a pokojnejší som bol, až keď sme chemičku mali už ďaleko za sebou, navyše proti prúdu rieky.
Do Brandýsa nad Labem sme dorazili dosť neskoro, preto sme zamierili rovno do kempingu na Proboštských jezerách. Z jednej strany kempu na nachádza pieskovňa, kde už od rána lomozia nákladiaky a iné mechanizmy, z druhej strany je veľký rekreačný areál plný ľudí. Areál ponúka množstvo atrakcií, vrátane toho, čo neviem ako sa nazýva – je to lyžiarsky vlek, ktorý vás na vodných lyžiach ťahá dookola jazera po vodnej hladine a vašou úlohou okrem skákania na rozličných prekážkach je neutopiť sa. Zo všetkých strán tu do noci duní hudba, na móle množstvo sporo odetých dievčin v rytme latinohudby cvičí to, čo im predcvičuje cvičiteľka.
Bežní návštevníci a karavanisti sú asi spokojní. Ale ak sem prídete so stanom, v recepcii vám síce predajú miesto v kempe (mimochodom najdrahšie počas celej cesty Českom), ale reálne si stan nemáte kde postaviť. Nakoniec nasratí, so škrípajúcimi zubami, vám neostáva iné ako postaviť stan v podstate v rohu trávnatého parkoviska, kde každú chvíľu prechádzajú po suchej prašnej ceste autá a práši sa tam tak, ako na Sahare počas púštnej búrky. Navyše sa sem-tam vyskytne nejaký miestny plejo vlastniaci vytúningovaný športový voz a ten sa pred dievčinami v bikinách predsa musí predviesť! Roztúruje to ako v Le Mans a pramálo mu záleží na tom, že tri metre od cesty rodinka varí deťom na variči jedlo. Navyše, plocha, kde staviate stan nesie len stopové množstvo trávy, je tvrdá ako betón od Baumitu a pri zúfalom zatĺkaní stanových kolíkov sa polovica z nich ohne ako charakter politika sponzorovaného zahraničnou mimovládkou. Sociálne zariadenia sa nachádzajú v akejsi unimobunke, rozpálený vzduch v nej dosahuje 100%-nú vlhkosť a jediný kyslík na dýchanie sa žiaľ nachádza zviazaný v zlúčenine označovanej ako H2O. Bufetov je tu viacero, ale ak ste dorazili vysmädnutý ako Braňo Mojsej v časoch svojho najslávnejšieho obdobia, je isté, že sa záchrany nedočkáte včas, pretože ľudia stoja na pivo ako v mediálne vďačných komunistických radoch na banány.
Bezkonkurenčne najhorší kemp!
V Brandýse sa stav môjho zapáleného oka zhoršil, preto som opäť zamieril do lekárne. Usiloval som sa presvedčiť farmaceutku, aby mi predala nejaké antibiotické očné kvapky. Zbytočne som sa však oháňal legitimáciou člena Komory veterinárnych lekárov. Keďže som nemal pri sebe receptové bločky ani pečiatku, nebola ochotná mi antibiotické kvapky predať. Vraj ani svojmu vlastnému decku si netrúfa zobrať niečo z lekárne bez receptu, lebo by jej hrozila stotisícová pokuta.
Nakoniec všetko vyriešil telefonát synovi, ktorý mi na elektronický recept predpísal kvapky a poslal mi ho na mobil cez whatsapp. Lekárnička mi vzápätí klapky vydala. Zároveň som si kúpil náplasť na oko. Rozhodol som sa, že dnešnú etapu budem jazdiť so zalepeným okom. Predsa len, aj keď má človek nasadené slnečné okuliare, pri rýchlosti 20-25 km/hod. mu pod ne podfukuje prievan a prach. Vďaka tejto skúsenosti som zistil, že jazdiť so zalepeným jedným okom nie je nič príjemné a asi ani veľmi bezpečné! Človek má obmedzené videnie a na križovatkách autá prichádzajúce zľava zbadá len pri maximálnom vykrútení krku a nie periférnym videním.
Z Brandýsa sme ďalej pokračovali po ľavom brehu rieky labe. Asi po hodine bicyklovania asfaltový cyklochodník viedol pomedzi dve vodné plochy. Z jednej strany to bola rieka Labe, z druhej vodná nádrž nazývaná Medzi mosty. Tu sme sa zastavili, aby sme sa v tej poludňajšie páľave osviežili ponorením do vody. Dlho sme sa tu však nezdržiavali, pretože nás čakal dosť dlhý úsek cesty do Kolína.
Prešli sme popri Čelákoviciach, ktoré pôsobili ako predmestie Prahy. Cyklochodník tu bol veľmi kvalitný. Naokolo množstvo športovísk a prístavov pre menšie loďky a jachty. Všetko to tu pôsobilo kultivovaným mestským dojmom.
O chvíľu neskoršie sme prechádzali cez Kersko, kde sa nachádza chata Bohumila Hrabala. Kvalita cyklistického chodníka sa očividne zhoršila. Už to nebol súvislý hladký a rovný asfalt, ale väčšinou len šotolina. Miestami dokonca boli také úseky, že museli zosadnúť a tlačť. Priúzky vyšliapaný chodník sa prudko zvažoval k rieke a bol prerastený mohutnými koreňmi stromov. S ťažko naloženým bicyklom sa dal tento úsek prejsť len peši, vedúc bicykel vedľa seba.
Tu sme natrafili na jeden z mála bufetov, ktoré sa na tomto úseku nachádzajú. Zjavne nefungoval dlho, majiteľ sa rozhodol podnikať týmto spôsobom len nedávno. Nachádzal sa v karavanovom prívese, bol chabo zásobený. Ľadovú kávu nerobili na želanie čerstvú, ale vytiahli ju schladenú a bohviekedy uvarenú z chladničky. Stoly a stoličky porozmiestňované okolo prívesu boli, ako sa v Česku hovorí – každý pes jiná ves. Čo kde majiteľ našiel, to priniesol.
Bol to omyl, že sme tu zastali, zvlášť ak, o pár chvíľ neskôr sme naďabili na úžasný štýlový hostinec U Kyselů. I keď pravda je taká, že v čase našej návštevy bol ešte zatvorený…
Po ďalších piatich kilometroch sme dorazili do mesta Nymburk. Bývalé kráľovské mesto ďakuje za svoj vznik Přemyslovi Otakarovi II. V meste upúta pozornosť gotický chrám sv. Jiljí a mohutné mestské hradby z pálených tehál. Súčasťou hradieb bolo pôvodne okolo päťdesiat veží obklopených vodným kanálom napájaným z Labe. Neviem koľko zostalo z tých veží do dnešnej doby, ale fakt je, že pod hradbami sa rozkladá príjemný parkový rekreačný areál s občerstvením a mnohými možnosťami vyžitia sa obyvateľov Nymburka.
Keď pokračujete popri rieke ďalej smerom na Poděbrady, nemôžete si nevšimnúť tzv. Remance. Je to ako keby polostrov obklopený z dvoch strán vodnou plochou. Nachádza sa na ňom známe Športové centrum Nymburk. Športové centrum bolo a je tréningovým strediskom voľakedy Česko-slovenského zväzu telesnej výchovy a športu, teraz Českého zväzu. Tu sa sústreďovali česko-slovenské a české reprezentácie atletické, futbalové, ale aj iné pred vrcholnými svetovými a európskymi šampionátmi. Tu sa na ne pripravovali. Nachádza sa tu centrálna hala pre najrôznejšie športy, ďalej dve viacúčelové športové haly. K dispozícii je tu veľká ponuka posilňovacieho náčinia pre udržanie dobrej kondície alebo pre zvyšovanie svalovej hmoty, malá a veľká posilňovňa, posilňovňa s trenažérmi a aj plavecký bazén. Je to skrátka ideálne a známe stredisko vrcholového športu, ale nielen vrcholového. Zacvičiť si sem môžu prísť aj obyčajní ľudia.
Sotva desať kilometrov proti prúdu rieky sa nachádza ďalšie významné miesto Poděbrady. Kráľ Přemysl Otakar II. tu v rokoch 1262-1268 vybudoval kamenný hrad, ktorý bol postupne prebudovaný v dnešný Poděbradský zámok.
Na začiatku 20. storočia v Poděbradoch vyvŕtali tri verejné minerálne pramene – Bülow, Hohenlohe a Charicléa. Ďalšie nálezy prameňov minerálnych vôd zmenili mesto na nepoznanie. V roku 1908 boli založené poděbradské kúpele a to ovplyvnilo ďalší rozvoj mesta. Kúpele sa špecializujú na liečbu ochorení srdca a obehového systému. Dnes je tu okolo šestnásť žriedel.
Zdroj fotografií: autor textu
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty