Správa o stave železníc a trochu aj o stave Slovenska

23. októbra 2024 11:28, Prečítané 1 001x, Pavol Fabian, Nezaradené

Pred pár dňami som sa vybral s kamarátkou na cyklovýlet na Záhorie. Naša cieľová železničná stanica bola Senica.

Kamarátka je v cestovaní záhoráckymi vlakmi celku ostrieľaná a preto deň vopred volala na prestupovú železničnú stanicu v Kútoch, aby zistila, či na druhý deň nebude na trati do Senice výluka. V poslednom čase sa totiž stáva, že železničiari bez výstrahy zrušia vlakový spoj na tomto úseku a nahradia ho autobusom. A autobus bicykel, tobôž dva, nezoberie.

Mali sme šťastie, službukonajúci nám prisľúbil, že vlak pôjde.

Na druhý deň ráno sme do osobného vlaku nastúpili na železničnej stanici v Devínskej Novej Vsi. Na tej železničnej stanici, z ktorej sme v minulosti aj s bicyklami často jazdievali do Viedne. To, žiaľ, dnes už nie je možné!

Slovensko a Rakúsko na jeseň 2016 podpísali memorandum o modernizácii železnice medzi oboma krajinami, čo je vec záslužná. Vyzeralo to, že v dohľadnej budúcnosti sa bude dať cestovať vlakom z Bratislavy do Viedne za 40 minút.

Obe strany sa zaviazali túto trať cez Marchegg a Devínsku Novú Ves do konca roka 2022 elektrifikovať a v presnejšie neurčenom termíne aj zdvojkoľajniť.

Od podpisu memoranda prešlo osem rokov. Rakúšania svoju časť trate do hraničnej obce Marchegg už dokončili. V roku 2022 ju elektrifikovali a v priebehu vlaňajška natiahli aj druhú koľaj.

Na Slovensku projekt modernizácie trate z hraníc do Devínskej Novej Vsi roky mešká. Pritom táto trasa je súčasťou Baltsko-jadranského koridoru siete TEN-T, ktorý finančne podporuje aj Európska únia.

Na Divokom západe zvykli koľajnice železničných tratí vytrhávať nespokojní Indiáni, čo je príčinou problémov slovenského, nepomerne kratšieho úseku, navyše kúsok od hlavného mesta Slovenska, to ani Karl May netuší.

Lístky na vlak do Senice sme si obaja kúpili doma, cez aplikáciu, s tým, že lístok pre bicykel si kúpime vo vlaku. Ono je totiž rozdiel, ak si kúpite lístok pre bicykel tam a lístok pre bicykel späť (1,50 € + 1,50 € = 3,00 €) a ak si kúpite celodenný lístok pre bicykel – ten stojí len 2,50 €. Celodenný lístok si však na žiadnej z aplikácií kúpiť nemôžete – nie je tam taká možnosť. Ja viem, cenový rozdiel je zanedbateľný, ale tu ide o princíp! Zmieril by som sa s päťdesiatcentovým príspevkom železniciam navyše, veď ho možno použijú na dostavbu trate cez Marchegg, ale kamarátka je zásadová! Sotva za nami prišiel sprievodca, požiadala ho nekompromisne o celodenný lístok pre bicykel.

Sprievodca chytil do rúk svoj zázračný digitálny prístroj a začal do neho ťukať prstom. Najprv jemne a váhavo ako sedemnástka prvýkrát nad poklopcom svojho milého, potom s urputnosťou dobre nasratého ďatľa. Nepôsobil na mňa dojmom človeka, ktorý vie čo robí. Nadobudol som dojem, že ide o sprievodcu – začiatočníka, ktorý sa ešte celkom nevyzná vo svojej práci. Nebolo by to žiadne čudo, veď stále počúvame, že železniciam chýbajú ľudia. Najmä rušňovodiči. A preto sa zvažuje, že znížia vekovú hranicu na prijímanie ľudí do tejto funkcie. Ja si myslím, že by ju mali znížiť na šesť rokov, pretože napríklad môj vnuk jazdí so svojim elektrickým vláčikom úplne excelentne, omnoho šikovnejšie ako narábal onen sprievodca so svojim digitálnym prístrojom.

Po piatich minútach bezvýsledného šťungania nám sprievodca oznámil to, čo sme pochopili aj bez jeho slov:

„Nejde mi to.“

A začal kamarátku nabádať, aby si kúpila jednosmerný lístok za 1,50 €. Lenže kamarátka sa vie zaťať. Trvala na tom, že chce celodenný lístok. Sprievodca opäť začal ťukať do prístroja, aby po chvíli začal habkať čosi o chýbajúcom signáli a o nefungujúcom prístroji. Kamarátka však trvala na svojom a mne začalo byť toho človiečika v modrom ľúto.

Po ďalšom beznádejnom vyťukávaní tichým hlasom priznal, že to nevie urobiť a opäť chcel, aby si kamarátka kúpila jednosmerný lístok. Tá to však opäť odmietla. Sprievodca jej povedal, že v tom prípade má skočiť za kolegom-sprievodcom do prednej časti vlaku, ten jej azda bude vedieť predať požadovaný lístok.

Znovu opakujem, ja by som si už kúpil ten drahší, jednosmerný lístok, ale kamarátka je v takýchto veciach dôsledná.

Problém bol v tom, že vlak pozostával z dvoch súprav, ktoré neboli vzájomne spojené priechodom. Musela teda na najbližšej stanici vystúpiť, prestúpiť do prednej časti vlaku a na ďalšej stanici sa zase vrátiť. Tentoraz už s vytúženým celodenným lístkom, ktorý jej druhý sprievodca hravo a bez váhania predal a vytlačil.

Nazdávam sa, že postup prvého sprievodcu mal byť iný. Buď mal kamarátke úplne odpustiť kúpu lístka pre bicykel (železnice by určite pre sumu 1,50 € neskrachovali), alebo mal sám zájsť za svojim kolegom a neposielať tam ničím sa neprevinivšieho cestujúceho.

V Kútoch nám prípoj do Senice mal ísť o pätnásť minút. Lenže náš vlak neprichádzal. Na informačnej tabuli sa zjavila najprv správa o päťminútovom meškaní, potom o 10-minútovom, 20-minútovom a nakoniec 35-minútovom. Utešovalo nás, že nás aspoň nechcú prevekslovať do autobusu…

Medzitým dorazil do stanice meškajúci rýchlik z Bratislavy smerujúci do Česka. Z neznámych dôvodov zatvrdol na stanici v Kútoch minimálne 20 minút. Až potom sa mohol vydať ďalej na púť do Brna. Rovnako za chvíľu zastavil na stanici ďalší rýchlik, tentoraz žltý Regiojet, ktorý ale v Kútoch vôbec nemal plánovanú zastávku! Takisto minimálne dvadsať minút čakal, kým mohol pokračovať ďalej. Vlastne v čase, keď my sme opúšťali Kúty, ešte stále tam stál, takže vlastne ani neviem, ako dlho cestujúcich sediacich v Regiojete triafal šľak. Príčinou týchto meškaní je údajne oprava železničného mostu cez Moravu. Priechodná je vraj len jedna koľaj… Tuším už tretí rok…

Konečne sme sa dočkali nášho osobáčika do Senice. Prišla stará dvojvozňová súprava s názvom Anča. Z nepochopiteľných dôvodov zastala jedným vozňom mimo nástupiska. Staršia pani s nákupnou taškou na kolieskach sa rozhodla nastúpiť do vlaku hneď prvými dverami. Teda tými, ktoré sa nachádzali mimo nástupiska. Myslím si, že s dosiahnutím týchto dverí by mal čo robiť aj Reinhold Messner. Ale penzistka bola vo svojom úsilí vytrvalá ako slávny horolezec. To všetko pod dohľadom sprievodcu, ktorému ani nenapadlo jej pomôcť alebo jej aspoň poradiť nástup inými dverami.

Vysoké schody a úzke dvere tvorili prekážku aj pre nás. Nastúpiť do Anče s ťažkými ebajkami so širokými riaditkami vyžadovalo od nás nadanie na cirkusovú akrobatiku a silu vzpierača Naima Suleymanoglu. Sprievodcu opäť ani len nenapadlo, že by nám prišiel na pomoc.

Vo vagóne, do ktorého sme sa napokon prebojovali, ako Rusi do Ugledaru, svietil na stene elektronický informačný systém. Oznamoval cestujúcim nasledujúce zastávky a presný čas. V prednej časti vagóna svietil presný čas 8. 41, v zadnej časti vagóna svietil čas 9. 21 a skutočný bol 10. 05.

Nakoniec sme však boli radi, že sme dorazili do Senice. Z vlastnej hlúposti som zabudol vo vagóne použiť wc. Uvedomil som si to až po vystúpení v Senici. Rozhodol som sa, že potrebu vykonám na železničnej stanici. Záchody boli samozrejme zamknuté. Musíte požiadať pokladníčku, aby vám dala kľúč. A aby vám dala kľúč, musíte sa, podľa oznamu vylepeného na dverách preukázať platným cestovným lístkom. Môj cestovný lístok práve stratil platnosť. Po zvážení okolností, som sa namiesto trápneho a ponižujúceho dohadovania sa s pokladníčkou, rozhodol prebehnúť cez štvoro koľajníc na opačnú stranu a ukryť sa na chvíľu do kriakov.

Potom sme už konečne nasadli na bicykle a cez Prietrž, okolo rovnomennej vodnej nádrže, cez Dolné Paseky, Zuščíkovcov, Zimovcov a Prostredný Štverník dorazili do Brezovej pod Bradlom. Cyklochodník vyústil na hlavnú cestu rovno oproti brezovskej železničnej stanici. Stanica v Brezovej pod Bradlom pôsobí veľmi romanticky, nachádza sa v peknom prostredí. A iste by nejeden človek rád využil možnosť dostať sa do tohto malebného kopaničiarskeho kraja vlakom. Ale Dzurindova vláda v rámci rušenia menších tratí trať z Jablonice do Brezovej pod Bradlom v roku 2003 zrušila. Zrušila ju vraj len pre osobnú dopravu, ale podľa stavu koľajníc (sú hrdzavé ako vlasy Vici Kerekes) to vyzerá tak, že tam nejazdí ani nákladná doprava.

Železničná stanica v Brezovej pod Bradlom

V Brezovej pod Bradlom sme navštívili všetky pamätné miesta. Je ich tam neúrekom. A zamierili sme do kopca k mohyle na Bradle. Človek by myslel, že toto – jedno z najvýznamnejších pamätných miest na Slovensku, bude obsypané zájazdovými autobusmi – minimálne tými školskými, naplnenými školákmi zo základných a stredných škôl. Ale miesto zívalo prázdnotou. Dnes sa v študentoch buduje skôr lgbtxyz povedomie (viď. gymnázium v Trenčíne) ako povedomie historické a národné.

Až po chvíli došiel akýsi autobus z Brezna, z ktorého sa začali trúsiť von stredoškoláci. A zamierili rovno do infobodu, kde sa dalo kúpiť občerstvenie a posedieť. Hoci sme sa na mohyle zdržali pomerne dlho, lebo sme tam fotografovali krajinu aj mohylu z rôznych uhlov, nikto z tých študentov k mohyle nedorazil. Zostávajúcich cca 300 metrov asi bolo pre nich príliš náročným fyzickým výkonom…

Z mohyly sme pokračovali po cyklochodníku cez Zadný vŕšok do Košarísk k rodnému domu Milana Rastislava Štefánika. Ako som už spomínal, krajina je tu malebná, človek by si myslel že tu bude intenzívne frčať cestovný ruch povzbudený aj Dankovým/Keketiho ministerstvom cestovného ruchu a Druckerovým ministerstvom školstva. Lenže nič také tu nefrčí. U Druckera – latentného progresivistu, ma to neprekvapuje, u Danka/Keketiho áno.

V Košariskách sa nachádza pekný a zaujímavý penzión Holotech víška inšpirovaný pôvodnou ľudovou architektúrou. Ak si niekto myslí, že v slove víška som urobil hrúbku, tak neurobil. Je to originálny názov. Vysvetlenie je na webovej stránke penziónu:

„Víškami sa nazývali komory na poschodí domu. Boli využívané na hospodárske účely (napríklad skladovanie obilia, či materiálu potrebného k vykonávaniu remesla), ale aj ako obytné priestory. Steny víšky sa stavali len do výšky dobrého chlapa, ktorým bol spravidla sám majiteľ domu. Vstup na víšky bol v najstarších dobách väčšinou zvonku, z dvora, rebríkom, či strmými schodmi. Neskôr bol vstup na víšky vedený drevenými schodmi umiestnenými už vnútri domu, v pitvore.“

Penzión je však otvorený len cez víkendy, aj to možno nie cez všetky.

Tu proste skapal pes.

Rodný dom M. R. Štefánika

Holotech víška

Košariská

Z Košarísk sme pokračovali do Podkylavy. Hanbím sa, že som v Podkylave dosiaľ nikdy nebol, lebo je to ďalší pekný kraj v podstate na skok od hlavného mesta, ktorý som už vzhľadom na svoj pokročilý vek asi mal poznať. Ozdobou osady je Valcový mlyn založený v roku 1799. Žiaľ, aj tu sa začína typická romantická a malebná krajina pozostávajúca z mozaiky striedajúcich sa kopcovitých hájikov, lúk a roličiek meniť, pretože niektorí noví majitelia pozemkov sa vydali cestou holorubov a zakladania monokultúrnych veľkoplošných plantáží, ktoré tu pôsobia ako pery na tvári Silvie Kucherenko. Vyhráva tu biznis nad zachovaním pôvodného charakteru krajiny.

Válcový mlyn

Branč

Späť do Senice sme sa vracali hrebeňovkou cez ľudoprázdnu, jesenne nádherne sfarbenú Krajniansku horu, Bukovec a opäť cez Prietrž.

Vlak zo Senice odchádzal načas. Sprievodcu opäť ani napadlo, aby nám pomohol s nakladaním bicyklov. Hoci videl, ako sa s tým trápime.

Po príchode do Kútov nám pohľad na informačnú tabuľu potvrdil, že sa nič nezmenilo. Rýchliky meškajú ešte viac ako dopoludnia, vlaky do Skalice a Brodského nahradili autobusmi – môžem sa len dohadovať, či to urobili bez výstrahy alebo dali o tom vedieť dopredu.

Po návrate domov som mohol len skonštatovať: krásna krajina so smutným fungovaním.