Minulé dni som strávil v Albánsku, takže som nestihol vidieť ostatný diel obľúbenej Šípovej relácie Všechnopárty, ale aj do tejto balkánskej krajiny sa mi doniesli chýry o tom, čo tam vyvádzala pani Zuzana Zlatohlávková.
V plnom rozsahu som si celé jej vystúpenie pozrel až dnes.
Des a hrôza!
Nepamätám sa, kedy inokedy počas svojho života som sa za niekoho cudzieho hanbil tak, ako za túto herečku.
Iste, autormi všelijakých pochybných výrokov boli v minulosti aj iní slovenskí umelci ako Stanke, Kemka, Nvôtová, či Vášaryová. Obzvlášť pani Magda je v Česku veľmi „obľúbená“. Nemožno sa tomu čudovať, jej stupídne a voči vlastnému národu arogantné výroky sú u našich západných susedov vychytené, pretože Čechov utvrdzujú v ich presvedčení o svojej pozícii ako staršieho, skúsenejšieho a vzdelanejšieho brata a tiež im to poskytuje istý skrytý alibizmus typu: aha, nie je to u nás (v ČR) až také zlé, pozrite sa na tých hlúpych Slovákov…
O pani Zuzane Zlatohlávkovej som doteraz netušil, že existuje a myslím si, že mnohí Slováci boli na tom podobne. Treba priznať, že v piatok sa zviditeľnila lepšie ako psie hovno na topánke. Stala sa slávnou, diskutovanou.
A je jedno, či sa stala slávnou v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. V excitovanom, stupídnom, zahanbujúcom a preafektovanom vystúpení pani Zlatohlávková stihla štyrikrát spomenúť bez štipky logickej príčinnosti, že ju určite za jej vystúpenie deportujú zo Slovenska, dvakrát stihla spomenúť, že nie je obyčajná, ale slovenská(!) Slovenka. Na margo ministerky slovenskej vlády Martiny Šimkovičovej trikrát použila karikujúce a dehonestujúce slovo ministriňa. Vyjadrovala sa o nej dehonestujúco, pričom jej prekvapujúco nahral inokedy pomerne rezervovaný a neangažujúci sa Karel Šíp, keď použil výraz blbaňa.
O ministerke kultúry Zlatohlávková povedala, že má zlé oči, o predsedovi slovenskej vlády sa vyjadrovala ako o robertkovi. Vo svojom vystúpení používala slovenčinu s výrazným českým prízvukom, s nesprávnym spodobovaním (zmysel), či so spisovne nesprávnymi slovami (napr. vadiť). Zároveň v niektorých exaltovaných pasážach do svojej reči miešala východniarsky či rusínsky prízvuk, čo by sa hercovi-profesionálovi asi pri verejnom vystúpení stávať nemalo. O sebe tvrdila, že je vraj Slovenka a zároveň Rusínka, ale na Slovensko sa vracať nechce, pretože tam je ZLE, ZLE a ZLE. A keďže je aj Čechoslovenka – dobre jej je v Čechách.
No, celá jej účasť vo Všechnopárty bola jedna hrôza!
Aby bolo jasné, nie som proti kritike ministerky kultúry, či proti kritike kohokoľvek, len by tá kritika mala byť kultivovaná a najmä by mala obsahovať argumenty! Pani Zlatohlávková nepoužila ani jeden, zaujala len zákopovú pozíciu členky vlastnej názorovej bubliny.
Jej vystúpenie bolo pre mňa typickým prejavom vykoreneného človeka. Za bývalej federácie sa takíto ľudia, najmä v politike, označovali termínom – pražský Slovák. Teda niekto, kto štatisticky vypĺňal zdanie paritného zastúpenia vo federálnych orgánoch, hoci mentálne bol taký človek už dávno niekde inde ako na Slovensku. Výstižne to povedal Martin Rázus, slovenský básnik, dramatik, politik, protestantský kňaz a knižný autor:
„Opravdivo milovať vlasť môže len ten, kto cíti, že korene jeho bytosti sú zapustené v milovanej pôde.“
A tak dovtedy neznáma Zuzana Zlatohlávková sa z večera do rána preslávila v duchu jemne parafrázovaného výroku Georga Gordona Byrona:
„Jedného dňa som sa zobudila a zistila som, že som slávna.“
Možno práve o to išlo – veď známe je, že aj negatívna reklama je reklama. Možno sa chcela zaskvieť a zabodovať najmä u Čechov za každú cenu. Ak však niekto kydá na vlasť s takouto motiváciou, o to odpudivejšie je jeho konanie a vážiť si ju nemôžu ani tí, u ktorých chcela zabodovať.
Pani Zlatohlávková by si však pri strmom štarte svojej pochybnej popularity mala dať pozor, pretože nemecký filozof Friedrich Nietzsche upozorňuje:
„S človekom je to rovnaké ako so stromom. Čím viac sa usiluje vystúpiť do výšky a svetla, tým prudšie sa jeho korene derú zemou, dolu, do tmy, do hlbín – do zla.“
Čiže, čím viac sa pani herečka snaží na seba upútať, tým hlbšie padá po stránke morálnej.
Významný slovenský psychológ, prezident Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a vysokoškolský pedagóg Ivan Sarmány-Schuller hovorí, že „arousabilnejší jedinci prežívajú intenzívnejšie emočné reakcie (ako pozitívne tak i negatívne), ich nabudenosť (zvýšený arousal) je väčšia a trvá dlhšie.“
Toto sa týkalo aj vystúpenia pani Zlatohlávkovej.
Zároveň v psychológii jestvuje tzv. Yerkes – Dodsonov zákon, ktorý uvádza, že existuje optimálna úroveň vzrušenia pre výkon a príliš malé alebo príliš veľa vzrušenia môže nepriaznivo ovplyvniť výkon úlohy. Jednou z interpretácií Yerkesovho-Dodsonovho zákona je „hypotéza využitia easterbrookovských signálov“. Easterbrookova hypotéza naznačuje, že v podmienkach vysokého stresu majú jednotlivci tendenciu sústrediť sa na užší súbor podnetov a môžu prehliadať relevantné informácie, čo vedie k zníženiu efektívnosti rozhodovania.
Myslím, že práve toto nastalo počas vystúpenia pani Zlatohlávkovej – prehliadanie relevantných informácií, sústredenosť na užší (progresivistickou bublinou vyselektovaný) súbor podnetov spôsobil nezmyselnosť záverov herečkinej výpovede.
Ivan Sarmány-Schuller to síce netvrdí, ale pozorný pozorovateľ vystúpenia pani herečky musí pripustiť v zmysle horeuvedeného aj možnú psychiatrickú poruchu.
Bez toho, aby mal doktorát z psychológie, už rímsky spisovateľ Apuleius vedel, že:
„Šialenstvo nemôže samo seba spoznať, rovnako ako slepota nemôže sama seba vidieť.“
A poznanie perzského stredovekého básnika a majstra didaktickej poézie Sa´diho sedí v prípade pani Zlatohlávkovej ako riť na šerbeľ:
„Hlúpemu najviac prospieva, keď mlčí. Keby to však vedel, nebol by už hlúpy.“
Zuzana Zlatohlávková sa o ministerke kultúry vyjadrila, že má zlé oči a že je blbá a zlá. Tu však možno vedno s ruským klasikom Fjodorom Michailovičom Dostojevským pani herečke pripomenúť, že „tým, že druhého strčíš do blázinca, svoj rozum nedokážeš.“
No a ešte jeden citát, tentoraz od politika, bývalého viacnásobného britského premiéra Winstona Churchilla, ktorý síce má za sebou rad omylov a pochybení, ale s touto jeho zásadou možno bez výhrad súhlasiť a zapamätať by si ju mala nielen pani herečka, ale aj všetci šimečkovci:
„V cudzine zo zásady nekritizujem a nenapadám vládu svojej vlasti. Doma si to ale musím poriadne vynahradiť.“
V obľúbenom filme Pelíšky Eva Holubová v role učiteľky povedala vetu, ktorá sa stala okrídlenou:
„Rozmohl se nám tady takovej nešvar…“
Nuž, rozmohl se nám tady takovej nešvar – určitá skupina slovenských hercov si myslí, že majú patent na rozum a ich dierka v zadku je významnejšia ako dierka kohokoľvek iného. Politiku zanášajú nielen na mítingové tribúny, ale aj do divadiel. Namiesto toho, aby hrali kvalitné divadlo, politizujú. Pritom, ak chcú kafrať do politiky, nech si založia politickú stranu. To je jeden z dôvodov, prečo som sa zariekol navštevovania divadiel, teda predstavení, v ktorých vystupujú premotivovaní politizujúci herci (Kemka, Stanke, Pauhofová, Ondrík…). Pritom do divadiel som doteraz chodil celkom rád.
Ale aby som neskončil takto negatívne. Včera som zhodou okolností predsa len navštívil jedno divadelné predstavenie, pokiaľ viem nekontaminované hereckými politickými aktivistami. Išlo o pôvodný slovenský muzikál autorov Dušík, Hevier, Sprušanský – Jánošík. Podľa mňa veľmi vydarené dielo. Dobré spevácke výkony, chytľavé melódie, inteligentné texty piesní, poukazy na súčasnú politiku v podstate minimálne, neutrálne, proporčne vyrovnané – dôstojný príspevok k minulým dielam filmovým, divadelným, či iným, ktoré sa problematikou Jánošíka zaoberali.
Po návrate z divadla som si prečítal recenzie. Tie z denníka Sme a zo zdrojov progresivistickej bubliny namietali, že muzikál Jánošík bol opäť raz poňatý v duchu slovenských tradícií (a akých preboha iných?), podporujúc údajne falošnú legendu o ľudomilnom zbojníkovi. Predstavenie bolo vraj bez invencie. Z toho usudzujem, že recenzenti progresívnych plátkov pravdepodobne chceli, aby hlavný hrdina muzikálu bol poňatý ako liberálny transgender, ktorý (súdne nedokázanou!) vraždou domanižského farára bojoval vlastne proti zatuchnutému konzervativizmu kléru a v kuruckom vojsku, ktorého bol istý čas členom rozvíjal najpokrokovejšie tradície protihabsburského multikulturalizmu.
K téme hercov v politike už len posledný citát. Jeho autorom je český divadelný herec a režisér Miroslav Macháček:
„Nie je to ešte tak dávno, čo pred niektorými dedinami a mestami stáli cedule: Cigánom, tulákom, podomovým obchodníkom a hercom vstup zakázaný.“
Hoci to bolo ešte za prvej republiky, malo to niečo do seba.
Mimochodom, v tom Albánsku som sa ocitol zhodou okolností počas dvoch ich najvýznamnejších sviatkov – Dňa nezávislosti a Dňa oslobodenia. Mali by ste vidieť tie spontánne oslavy, tú národnú hrdosť! U nás niečo nemysliteľné! Ak som niečo aspoň trochu podobné niekedy videl u nás, tak len raz – keď sme vyhrali titul majstrov sveta v hokeji. Ale o tejto téme a národnej hrdosti v rôznych krajinách (takej chýbajúcej pani Zlatohlávkovej) uverejním článok v blízkej budúcnosti. Teraz len jedna fotka z Albánska dokumentujúca ich národnú hrdosť. Priznávam, že jej kvalita nie je excelentná, ale napriek tomu sa dá na nej spoznať, že ešte aj svetlá na dopravných semaforoch v Tirane svietia ako albánsky dvojhlavý orol – štátny znak krajiny.
Bože môj táto umelkyňa, o ktorej som nikdy... ...
Aj tu sa prehnala "mazanica". Ale... ...
Lenže režiséri si skôr vyberajú mladé herečské... ...
podobné umelkyne sa dostávajú na umelecké... ...
asi nie, to by tam musela byť vsunutá karta od... ...
Celá debata | RSS tejto debaty