Do Puna sme sa prepravili nočným diaľkovým luxusným autobusom spoločnosti Cruz del Sur. Sedadlá sa dali v ňom polohovať takmer do pozície lôžka, každý mal pred sebou svoj tv prístroj a na palube bol sprievodca. Pred tým, než sme vyrazili na cestu, sprievodca si každého cestujúceho bez pýtania o dovolenie odfotografoval. Zmysel tohto konania mi je neznámy, ale minulý rok som sa s tým istým stretol v pakistanskom autobuse z Lahore do Islamabadu.
Mesto Puno bolo založené v roku 1668 na mieste dnes uzatvorenej striebornej bane Laykakota na brehu jazera Titicaca. Leží v nadmorskej výške 3 830 metrov a je hlavným mestom regiónu a hlavným prístavom na jazere.
video:
Jazero Titicaca leží v Altiplanskej výšine v Andách na hraniciach medzi Peru a Bolíviou v nadmorskej výške 3 820 metrov a patrí tak medzi najvyššie položené splavné jazera na svete. Jazero s priezračne čistou vodou zaberá plochu 8 549 km2, je viac ako 230 kilometrov dlhé a 97 kilometrov široké. Priemerná hĺbka jazera je 107 metrov a maximálna hĺbka je 281 metrov. Do jazera ústi viac ako 25 riek a nachádza sa v ňom 41 ostrovov. Niektoré z týchto ostrovov sú obývané. Medzi najznámejšie ostrovy patria Uros, Taquille, Amantaní, na bolívijskej strane Isla del Sol a Isla de la Luna. Jazero Titicaca tiež berie vodu z dažďových zrážok a z roztápajúcich sa ľadovcov. Je pozostatkom dávneho vnútrozemského mora známeho ako Lago Ballivián, ktoré pokrývalo väčšinu Altiplana, dokiaľ geologické zmeny a vyparovanie nespôsobili pokles hladiny.
Za návštevu stoja plávajúce ostrovy Los Uros – v súčasnosti tu prežívajú poslední príslušníci podivuhodného národa kmeňa Uros, ktorých predkovia tieto unikátne plávajúce príbytky vybudovali pred stovkami rokov. Život indiánskej komunity absolútne závisí na rákosí s názvom totora, ktoré sa hojne vyskytuje na brehoch jazera. Indiáni z neho vyrábajú lode, jednoduché príbytky i celé plávajúce ostrovy. Samozrejme, aj suveníry pre návštevníkov. Návštevníkov radi prijímajú, pretože sú pre nich významným zdrojom príjmov. V prístave v Puno si môžete prenajať loď (najlepšie aj so sprievodcom), ktorý dohodne návštevu konkrétneho ostrova vyrobeného z rákosia. Domorodá rodinka vás ochotne nechá nahliadnuť do svojich skromných príbytkov, ktoré sú skutočne skromné. V bočnej rákosovej búde však človeka zbadá aj akúsi kúpeľňu (neviem ako funguje) a tiež väčší starší televízor zapnutý na autobatériu. Po prehliadke príbytkov dôjde k ponúkaniu suvenírov. Niežeby človek nechcel niečo kúpiť, veď celá návšteva je prezentovaná v duchu – treba im pomôcť, žijú len z toho – ale zároveň sa človek stáva ich rukojemníkom. Nie je kam uniknúť. Loď pripravená na odchod ešte nie je. Na druhú stranu musím priznať, že niektoré tkané obrusy, koberčeky boli skutočne nádherné.
Celé pobrežie jazera lemujú takzvané chullpas – kamenné veže gigantických rozmerov a tvarov, do ktorých indiáni Colla už v predinských časoch pochovávali svojich mŕtvych.
video:
Späť do Puna sa vraciame už za tmy. Na večeru ideme do podniku s názvom El Rancho (podtitul Pollos a la brasa – grilované kurčatá). A skutočne nijaké iné jedlo sa tu nepodáva. Je to v podstate niečo na spôsob miestneho fast foodu. Vybrať si môžete len z troch možností: štvrť kuraťa, pol, alebo celé + nezvyklo zelená polievka (ako inak kuracia).
V polievke plávajú celé kuracie paprče a nájdete v nej aj zobáky. To som vyfotil. Žiaľ, nevyfotil som druhý chod. Mal som veľké oči – objednal som si pol kuraťa. Pol do zlatista opečeného kuraťa som aj dostal, ale k tomu obrovský tanier zeleného šalátu (to by bolo ok) a ešte obrovskejší tanier hranoliek. Tá bola porcia pre Gullivera alebo Atillu Végha spolu s Karlosom Vémolom. Pre celú našu partiu by stačili dva takéto taniere hranoliek. Samozrejme, nikto to nedojedol. Nevládal. Čo sa stalo so zvyškami neviem. V súvislosti s tým, že na uliciach Puna sme postretli zopár hladných žobrajúcich bezdomovcov, cítil som sa previnilo…
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty