Pavol Fabian

Včera som sa v rámci festivalu severských filmov SCANDI zúčastnil premietania švédskeho filmu Hammarskjöld – boj za mier. Veľmi dobrý film získal osem nominácií na švédsku filmovú cenu Guldbagge. Po premietaní sa mal uskutočniť krátky okrúhly stôl (ako to nazvali) v réžii Michala Havrana ml. Havranovym hosťom mal byť „päťmesačný“ minister zahraničných vecí  Ódorovej vlády Miroslav Wlachovský.

Pre tých, ktorým meno Dag Hammarskjöld veľa nehovorí, pripomeniem, že to bol švédsky diplomat a od 10. apríla 1953 druhý v poradí generálny tajomník OSN – teda čosi ako dnes António Guterres. Medzi Hammarskjöldove veľké diplomatické úspechy patrí vyrokovanie prepustenia amerických pilotov, ktorí bojovali v Kórejskej vojne a boli zajatí Čínou (1955) a vyriešenie Suezskej krízy (1957).

V roku 1960 sa Hammarskjöld angažoval v Kongu. Bývalá belgická kolónia, čerstvo samostatná Demokratická republika Kongo požiadala OSN o pomoc pri riešení stupňujúcich sa občianskych nepokojov. Protikoloniálny vodca a prvý legálne zvolený predseda vlády Republiky Kongo Patrice Lumumba požiadal OSN o pomoc, pretože Moise Tshombe, vodca politickej strany CONACAF, podporovaný belgickými, britskými a americkými ťažiarmi, ktorí nechceli prísť o lacno získavané konžské bohatstvo vyhlásil s vojenskou podporou 6000 belgických vojakov nezávislosť provincie Katanga. Zámienkou bola ochrana tamojších Belgičanov. Katanga bola jednou z najbohatších oblastí krajiny, ťažila sa tam meď, kobalt, urán do amerických jadrových zbraní a zlato.

Hammarskjöld trikrát navštívil Kongo a na Valnom zhromaždení OSN rozhodol vyslať do krajiny mierové jednotky OSN. Inými slovami, obhajoval nezávislosť Konga od všetkých mocností, či už na Západ alebo na Východ. Lenže jednotky OSN neposkytli právoplatnému vodcovi Konga Lumumbovi patričnú ochranu. Jeho protivník Tshombe, podporovaný západnými mocnosťami ho zajal. Tshombeho ľudia podrobili Lumumbu beštiálnemu mučeniu a nakoniec predsedu konžskej vlády popravili.

Hammarskjöld  bol zúfalý, že to tak dopadlo, pretože osobne Lumumbovi zaručoval bezpečnosť. Hammarskjöld trikrát navštívil Kongo a počas jeho poslednej cesty do Konga, v noci zo 17. na 18. septembra 1961 jeho lietadlo havarovalo blízko Ndoly v severnej Rodézii (teraz Zambia). Dlho sa tvrdilo, že príčinou havárie bola chyba pilota.

Obnovené vyšetrovania ukazujú, že v prípade leteckej katastrofy mohli mať prsty aj britské a americké tajné služby. Naznačuje to aj záver filmu Hammarskjöld – boj za mier, v ktorom sa konštatuje, že Američania aj Briti do dnešného dňa odmietajú sprístupniť svoje archívy. (Keď už teda Donald Trump odkrýva archívy v prípade vraždy J.F. Kennedyho, mohol by aj v tomto prípade, hoci tu by boli zaujímavejšie britské zdroje).

Omnoho výpovednejšiu hodnotu má dánsko-nórsko-švédsko-belgický film z roku 2019 s názvom Odložený prípad: Hammarskjöld, v ktorom dánsky dokumentarista Mads Brügger a švédský súkromný detektív Göran Björkdahl navštevujú ešte žijúcich pamätníkov, pátrajú v archívoch, hľadajú listinné dôkazy, pátrajú aj na mieste katastrofy a výsledkom ich šesťročného snaženia je takmer jednoznačné presvedčenie, že atentát spáchali príslušníci britskej MI6 za podpory americkej CIA. Navyše Brügger a Björkdahl zistili, že Inštitút pre morský výskum (SAMIR), ktorý bol jednou z rozhodujúcich zložiek vojenského systému Juhoafrickej republiky a predstavoval vlastne krytie pre základňu MI6  v Afrike, sa podľa všetkého podieľal aj na úmyselnom šírení AIDS v africkej populácii s cynickým cieľom vyhubiť čo najviac černochov!

Beseda s Havranom a Wlachovským sa nakoniec nekonala po premietnutí filmu, ako to bolo sľúbené, ale pred filmom. Neviem, či sa báli, že by im tam po filme nikto nezostal, alebo sa báli, že by z hľadiska mohli padať nepríjemné otázky azda aj v súvislosti s údajne pripravovaným prevratom na Slovensku. Lebo takéto asociácie človeku nevyhnutne po vzhliadnutí filmu musia napadnúť.

A tak celá, cca polhodinová debata sa niesla v selankovom duchu o tom, aké je diplomatické remeslo náročné a z neho najmä šifrovanie správ. Ako alibi prečo sa nechcú púšťať do témy Hammarskjöld použili tvrdenie, že nechcú vopred prezrádzať nič z filmu. Neškodne tliachali o tom, či je škandinávska diplomacia iná ako naša, americká, či európska a nezabudli zdôrazniť, že diplomati to majú dnes ťažké, pretože povojnový poriadok sa rozpadá a najväčší hráči nedbajú na medzinárodné právo. Toto obaja zdôraznili najmenej trikrát a nikdy nezabudli spomenúť Rusko, ako najväčšieho porušovateľa medzinárodného práva!

Spojené štáty, samozrejme, nespomenuli ani raz.

Pritom každý, čo len trochu sčítaný a zaujímajúci sa človek musí vedieť, že od čias tzv. nežnej revolúcie, t.j. od roku 1989 až podnes porovnanie medzi Ruskom a USA vyznieva jednoznačne výrazne nepriaznivejšie pre USA. Nielen v počte napadnutých štátov (bez mandátu BR OSN), ale aj v počte civilných obetí. Veď len vymyslená americká vojna v Iraku mala milión civilných obetí, čo je s ukrajinsko-ruskou vojnou absolútne neporovnateľné. (Americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorá mala vo svete nelichotivú prezývku „balkánska mäsiarka“ bola známa za svoj výrok obhajujúci americkú inváziu do Iraku, keď povedala:  

„Smrť pol milióna irackých detí bola veľmi ťažká voľba, ale cena – myslíme si, že tá cena za to stojí.“)

V porovnaní s USA sa teda Rusko v tomto období správalo takmer ako baránok. (No dobre, zobrali si Krym, ale tam sa konali dve referendá a s výsledkom je 90% obyvateľstva spokojných, navyše tam neboli žiadne civilné obete).

Inými slovami, Havran s Wlachovským aj pri tejto africkej téme nezabudli prejaviť svoju rusofóbiu.

Od Wlachovského (a vlastne aj od Havrana) som očakával, že povedia niečo viac o role Vladimíra Fábryho, slovenského diplomata, ktorý s Hammarskjöldom zahynul na palube lietadla tiež. Fábry, pochádzajúci z Liptovského Mikuláša bol Hammarskjöldov osobný tajomník. O Fábrym sme sa však nedozvedeli nič viac, než čo si človek môže prečítať vo Wikipédii. Očakával by som, že najmä diplomat Wlachovský, keď už súhlasil s touto debatou, s hrdosťou a iniciatívne vypátra z archívov trochu viac ako len dve vety o svojom diplomatickom kolegovi. Navyše tie dve vety zarámcoval slovami, že vlastne o Fábrym sa nehovorí, pretože nedosahuje veľkosti diplomatov Papánka a Osuského.

Nuž iste, keď sa nechce, tak sa nedá. Veď prečo by sme podporili, ozrejmili a boli hrdí na slovenskú stopu v tomto príbehu? Treba sa predsa správať európsky a nie slovensky. Tak to velia tí, čo týmito dvomi figúrkami manipulujú…

Je pravda, že vo filme Hammarskjöld – boj za mier o Fábrym zmienka nie je, hoci bol osobným tajomníkom šéfa OSN tiež sa angažujúcim v Kongu. Naopak, dosť výrazný priestor vo filme dostal William (Bill) Ravallo, hoci ten nebol tajomníkom šéfa OSN (ako sa to niekedy udáva), ale len Hammarskjöldovým osobným strážcom.

Film Hammarskjöld – boj za mier sa oplatí pozrieť napriek tomu, že režisér odovzdal dosť nechutnú daň tejto progresivistickej dobe a z Hammarskjölda urobil homosexuála, hoci niet nijakých relevantných údajov, že by tomu tak bolo. V osobnej rovine filmového príbehu generálneho tajomníka OSN je problém homosexuality kľúčový a režisér naznačuje homosexuálny vzťah Hammarskjölda s akýmsi fiktívnym Petrom Levinom. Režisér Per Fly sa ani veľmi nerozpakuje priznať, že Hammarskjöldova homosexualita je len literárna/filmová licencia, ktorá sa mu hodila do príbehu. Pritom je známe že Hammarskjöld mal blízke priateľstvo so sochárkou Barbarou Hepworthovou.

Až na túto výhradu ide však o dobrý film, usilujúci sa o historickú objektivitu, čo sa politického diania týka. Oplatí sa ho vidieť.

Ak zasadíme dianie v Kongu do historických súvislostí, dekolonializácia Konga bola jednou z rozhodujúcich udalostí v Afrike v rokoch 1960-1961. Trúfam si povedať, že vtedy sa lámal chlieb nad celou Afrikou. Vtedy išlo o to, či západné krajiny postupne prídu o svoje kolónie (nielen Kongo) a najmä o svoje zdroje lacných surovín. Možno keby britské a americké tajné služby Hammarskjölda nezabili, vývoj, ktorý sledujeme v Afrike dnes (odchod francúzskych vojsk z Mali, Burkiny Fasso, Nigeru, Senegalu…) a oslobodenie a dekolonializácia by sa udiala už pred vyše 60 rokmi!

Belgické, britské a americké ekonomické a mocenské záujmy boli však silnejšie ako sloboda, demokracia a nezávislosť africkej krajiny.

Každý, kto sa chystá v týchto dňoch na námestie protestovať proti Ficovej demokraticky zvolenej vláde, napriek tomu, že jestvujú signály o zahraničnom vmiešavaní sa do diania na Slovensku, by si mal film o Hammarskjöldovi pozrieť. Ak neváhali odstrániť generálneho tajomníka OSN(!), čo je to pre nich jeden malý premiér malého zanedbateľného štátika v strede Európy?

P.S.

V Petržalke bola kedysi Lumumbova ulica. Naši ponovembroví demokrati ju premenovali na Lachovu ulicu. Prečo???