Správa o ceste do Košíc. . .

4. decembra 2025 09:16, Prečítané 911x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás

Do Košíc som cestoval preto, aby som spojil príjemné s užitočným. Chcel som sa zúčastniť sobotňajšieho Protestu proti progresivizmu a tiež po dlhom čase navštíviť mesto, v ktorom som kedysi dávno študoval.

Nikdy predtým som sa žiadneho protestu v Košiciach nezúčastnil, takže neviem posúdiť a porovnať účasť s inými podobnými akciami. Keď som prišiel k Dolnej bráne asi 15 minút po 15,00 (oficiálny začiatok protestu), na ulici ma prekvapilo neprehliadnuteľné množstvo ľudí.

Slušných ľudí!

Nikto nekričal žiadne vulgarity, nikto menovite nikoho nedehonestoval. Na transparentoch boli v podstate len heslá, ktoré kopírovali názov podujatia – Protest proti progresivizmu. V dave sa nachádzal jeden účastník s iným názorom – v ruke držal tabuľu s nápisom Stop ruskej propagande, ale pán Baránek ho z pódia vtipne a slušne uzemnil. Nikto sa voči človeku, ktorý ten transparent držal, nesprával agresívne. Ľudia jednoducho tolerovali jeho prítomnosť a názor. Skrátka, bola to úplne iná atmosféra, než vidíme na hecujúcich mítingoch opozície, kde sa škrieka (Muro, Stanke…), kričí, nadáva, nenávistne opovrhuje.

Na druhý deň po akcii mi jeden známy poslal údajnú fotku z protestu. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že to nie je obrázok z košického mítingu a hneď som mu to aj oznámil. Okolo falošnej fotky sa na sociálnych sieťach rozpútala veľká diskusia. Fotku vytvorenú pomocou umelej inteligencie s najväčšou pravdepodobnosťou pustil do obehu niekto, kto potreboval košický míting dehonestovať a poukázať na to, ako tí „dezoláti“ bez rozmyslu zdieľajú aj nepravdivé veci.

Mrzeli ma aj zbytočné dohady o počte účastníkov. Z pódia zaznela dosť nešťastná formulácia o pätnástich tisícoch. Toľko ľudí tam samozrejme nebolo. Ale ani údaje ktoré prezentovali organizátori – páni Riabov, Baránek, či Greksa, t.j. 2500 – 3000 sa mi nezdali pravdivé, napriek tomu, že p. Baránek vraj námestie z výšky neďalekého ruského kolesa vyfotil a fotku dal vyhodnotiť umelej inteligencii. Podľa môjho odhadu účastníkov bolo maximálne tisíc, ale možno ani toľko nie. Ale niektorí Košičania – očití svedkovia, s ktorými som sa rozprával, mi hovorili, že opozičníci pred týždňom mali na svojej akcii len o máličko viac účastníkov.

Nerozumiem celkom dobre, prečo sa organizátori Protestu proti progresivizmu uchyľujú k takémuto zavádzaniu s počtom účastníkov. Veď predsa nie sme ako oni! Či nie? Ak počty účastníkov pravidelne a evidentne nadhodnocujú opoziční organizátori, tak opačná názorová strana by mala práve naopak zaujať svojou pravdovravnosťou!

Pritom účasť na Proteste proti progresivizmu treba jednoznačne považovať aj pri tomto počte za úspech, veď množstvo ľudí na oboch bolo takmer totožné. Opozičný míting už týždeň dopredu propagovali médiá v každých správach aj desaťkrát denne – čo je obzvlášť absurdné v prípade údajne verejnoprávnej STVR, pretože, ak už robí verejnoprávne médium jednému mítingu propagáciu, malo by robiť aj k druhému! Alebo ešte lepšie – nerobiť propagáciu žiadnemu. To sa samozrejme nestalo! Protest proti progresivizmu mal minimálnu propagáciu, lebo médiá o ňom odmietli informovať, udial sa takmer v utajení. Dokonca aj môj košický kamarát, s ktorým som sa na mítingu stretol, sa o akcii dozvedel až odo mňa. Za týchto nepriaznivých okolností bola účasť na Proteste proti progresivizmu viac než slušná! Zároveň je to podnet pre organizátorov zlepšiť informovanosť o akcii, ak s organizovaním takýchto mítingov hodlajú pokračovať (a vraj hodlajú).

video z Protestu proti progresivizmu: https://www.youtube.com/watch?v=oAoUdgrjrZ0

Po proteste sme sa s mojim košickým kamarátom odobrali k jeho priateľovi A. M. – majiteľovi galérie Villa Gallery. Tento človek z nie veľmi udržiavanej budovy bývalého Parazitologického ústavu vytvoril súkromnú galériu výtvarného umenia v centre Košíc. Pomerne veľkú budovu kompletne zrekonštruoval, vrátane dvoch veľkých drevených vyrezávaných brán, honosného dreveného schodiska a dreveného vyrezávaného stropu. To všetko z vlastných prostriedkov! Pán A. M. je zdravo národne orientovaný a trochu ho škrie, že štátnu alebo fondovú podporu pre svoj projekt nedostal od žiadneho ministra kultúry, nech v tom kresle sedel ktokoľvek, vrátane súčasnej ministerky. Pritom v galérii vystavuje diela významných slovenských a východoslovenských autorov. Pán A. M. vytvoril najväčšiu súkromnú zbierku diel Vincenta Hložníka. Podľa môjho odhadu ich tam má najmenej dvesto. Okrem nich aj diela košických autorov, z ktorých som si zapamätal len meno Júliusa Jakobyho.

Prehliadka galérie za popíjania kvalitnej slivovice bola skvelým zavŕšením dňa. (akurát nepoložte nikdy pohárik slivovice na vzácnu intarzovanú komodu a to ani vtedy nie, keď ste sa vopred presvedčili, či nie je štamperlík zospodu mokrý…)

Villa Gallery

Prespal som na štadióne košickej Lokomotívy a ráno som sa vydal na prechádzku smerom do Čermeľa. Chcel som ponavštevovať miesta, kde sme bujaro trávili svoje študentské časy. V Čermeli som bol zvedavý na krčmu s názvom Baránok. Kedysi sme sem chodievali. Baránok bol povestný svojou terasou. Schádzali sa tu kartári z celých Košíc a nie ledajakí! Tu sa vyhrávali a prehrávali celé majetky! My – chudobní študenti sme vedeli, že na terasu nemôžeme. Tá bola vyhradená pre kartárov.

Dnes som krčmu Baránok nespoznal. Budova s tým názvom v Čermeli stojí, ale absolútne sa nepodobá obrazu, aký som si zachoval v pamäti. Okrem iného zmizla aj kartárska terasa. Tak ma to zneistilo, že som začal uvažovať o tom, či pôvodnú krčmu nezbúrali a toto je novovybudovaný podnik, ktorému len dali tradičný a osvedčený miestny názov Baránok. Navyše, sa mi nepozdávala ani vzdialenosť od našej školy. V pamäti som ju mal na skok od nej a teraz mi tá vzdialenosť pripadala príliš veľká. Nebol som si istý, či ide stále o ten istý Baránok.

Chcel som vojsť dnu a spýtať sa, ale ukázalo sa, že, krčma je dlhodobo zatvorená. Toľko som pochyboval o tom, či ide o pôvodný Baránok, až som sa odhodlal osloviť ženu, ktorá práve vyšla z brány vedľajšieho domu. Už z jej prvých slov som pochopil, že som neoslovil tú pravú.

Bola to Ukrajinka. Na staré časy sa nepamätala, hoci vek by na to možno aj mala. Jediné, čo som sa od nej dozvedel, bola informácia, že vraj krčmu majú budúci rok rekonštruovať.

Mimochodom, keď som spomenul Ukrajinku, v Košiciach ich je toľko, ako komárov večer o ôsmej pri rybníku.

Baránok

Pokračoval som ďalej k známej košickej atrakcii – k detskej železnici. Voľakedy to bola Košická pionierska železnica, dnes je to Košická historická železnica.

Neviem, prečo sa košickým radným znepáčilo slovo pionier? Veď to slovo pochádza z francúzskeho slova pionnier, ktoré pôvodne znamenalo „pešiak“, „peší vojak“ (franc. pion = pešiak v šachu). Francúzske slovo vzniklo z latinského pedonem – „ten, čo ide pešo“. V stredoveku označoval pionnier vojaka, ktorý chodil pešo, často pripravoval cestu armáde, čistil terén, staval lávky, cesty, mosty, teda „ten, kto ide prvý pred ostatnými a pripravuje cestu“.

Slovo pionier (angl. pioneer) má veľmi dôležitý význam aj v dejinách USA, najmä v súvislosti s osídľovaním amerického Západu. V angličtine sa slovo pioneer používalo už od 17. storočia a práve v USA nadobudlo ikonický význam: pioneers = prví osadníci, ktorí prenikali do neznámych území.

Je pravda, že v 20. storočí bolo slovo „pionier“ použité aj pre členov komunistickej mládežníckej organizácie (Pionierska organizácia), čo je však sekundárny, politicky viazaný význam a nevzťahuje sa k pôvodu slova.

Niektorým Košičanom však neprekáža len slovo pionier, ale oči im kole aj Pamätník vojakov Sovietskej armády na Námestí osloboditeľov. Miestni poslanci ho chcú zbúrať alebo aspoň premiestniť. A miestny „umelec“ Peter Kalmus z neho pravidelne odstraňuje kosáky a kladivá alebo aspoň pamätník pretiera žltou a modrou ukrajinskou farbou. V podstate pácha úradmi tolerovaný vandalizmus.

Pamätník vojakov Sovietskej armády

Pod nátlakom petície, ktorú organizoval aktivista Alexander Riabov a vďaka 10 000 zozbieraným podpisom, sa si košickí poslanci nedovolili pamätník okamžite zbúrať a uzniesli sa na nezmysle, že dajú za 30 000 eur(!) vypracovať štúdiu, čo s pamätníkom robiť (mysliac tým zbúrať alebo premiestniť-najlepšie niekam, kde ho nikto neuvidí).

Košická detská železnica v zime nepremáva. Železničné súpravy sú odstavené v stanici Čermeľ. Budovy stanice sú kompletne zrekonštruované. Na mieste, kde mesto končí a začína sa príroda pôsobia romanticky…

Na Čermeľskej ceste býva exprezident Rudolf Schuster. Dnes som jeho dom nedokázal identifikovať. Voľakedy som ho poznal podľa toho, že pred ním stála biela unimo bunka, v ktorej odpočívali prezidentovi osobní strážcovia. Dnes je unimo bunka preč a na dome, podľa všetkého, boli vykonané nejaké úpravy, lebo som ho nedokázal spoznať.

Z Čermeľa som sa vrátil naspäť ku konečnej zastávke električky číslo šesť. Hneď pri koľajovej obrátke sa rozkladá areál kedysi Vysokej školy veterinárnej, dnes Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie. Prešiel som ho kompletne celý, aby som zistil, že nič nie je, ako bývalo. Na svojich miestach, v pôvodných budovách zostali v podstate už len rektorát, anatomická poslucháreň a bufet. Historické budovy sú však priebežne obnovované, nové budovy dostavané. V areáli pribudlo viacero sôch a búst – napr. busta profesora Popeska, ktorý by si za svoje dielo zaslúžil väčší ohlas než aký je v povedomí radových Slovákov.

Areál pôsobí lepším dojmom než za mojich čias.

V ustajňovacích priestoroch som cez otvorené dvere, napriek tomu, že bola nedeľa dopoludnia, videl dve študentky skláňajúce sa nad uspatým teľaťom. Rozprávali sa po anglicky. Na košickej veterine vraj dnes študujú aj mladí ľudia z Nórska, Švédska, Islandu, Veľkej Británie, Írska, Grécka, Cypru, Malty, Izraela, Belgicka a Rakúska. Aj za mojich študentských čias sme mali v ročníku zahraničných študentov – z Afganistanu, Bolívie, Ekvádoru… Všetci študovali v slovenčine! Nikdy nezabudnem ako Afganec Jilamy Ghulam na skúške z biológie v prvom ročníku docentovi Michalovovi na otázku, čo mu vie povedať o čeľadi pštrosovitých, lámavou slovenčinou odpovedal:

„Pán profesor, pštros je asi taký veľký vták ako vy!“

Ghulam, samozrejme, okamžite zo skúšky vyletel a za ním hneď ja.

V školskom bufete sme si tradične dennodenne dávali dvadsať deka tresky, dva rožky a kofolu, alebo žltú celerovú limonádu, v ktorej vždy naspodku bola usadenina. Napriek sedimentu, bol to skvelý nápoj a ja nechápem, prečo sa, na rozdiel od kofoly, z obchodov vytratila? Prečo nikto nevytiahne odkiaľsi ten starý recept a nevyrába ju znovu? Určite bola zdravšia a aj chutnejšia ako všetky tie dnešné presladené sprajty, sevenapy, schwepsy, mirindy, fanty…

Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie

Z areálu mojej alma mater som zamieril k Hornádu. Smerom k rekreačnému areálu Anička som naďabil na zvyšky oplotenia z vlnitého plechu. Voľakedy boli Košice priam zamorené vlnitým plechom – všetky ploty sa tu riešili týmto materiálom. Predpokladám, že plech vyrábala véesžetka a preto tu bol ľahko dostupný a asi aj lacný. Dnes sa s ním človek, našťastie, stretne v Košiciach len zriedka, lebo s estetikou si vlnitý plech očividne nepotykal.

Ukážka vlnitého plechu, v pozadí veterinárny internát

Na brehu Hornádu sa za našich študentských čias nachádzali dve krčmy, ktoré sme hojne navštevovali. Jednou z nich bola podlhovastá drevená stavba s názvom Bungalow, kde obsluhovala veselá, usmievavá a veľmi dobre tvarovaná cigánka Nataša. Keby vo svojej vtedajšej kondícii žila v dnešných časoch, určite by povyhrávala všetky súťaže typu Miss Latino. Všetci sme po nej slintali ako Pavlovove psy.

Na mieste Bungalowu dnes už krčma nie je. Stojí tam podobná budova, ale očividne to nie je rekonštruovaný Bungalow, ale novostavba, v ktorej sídli tuším materská škola Montessori.

Škôlka namiesto Bungalowu

O kúsok ďalej bola reštaurácia Ryba. Tá je tam dodnes. Akurát, že nefunguje a cez zaprášené výklady vidno zhluky zaprášených stolov a stoličiek, ktoré pamätajú tuším ešte naše študentské časy. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola Ryba jedna z mála košických reštaurácií, kde čapovali plzenské pivo. Reštaurácia sa špecializovala na rybacie špeciality, ale my – chudobní študenti, ak sme si tam dali niečo pod zub, tak vyprážaný syr s hranolkami a tatarkou za 7,50 Kčs alebo restovanú pečeň, či vyprážané šampiňóny s ryžou a cviklovým šalatom za 11,20 Kčs. Tie ceny si pamätám dodnes! Dnes v Lidli vrecúško porciovanej tatarky stojí viac, ako vtedy celý vyprážaný syr s hranolkami a tatarkou!

Reštaurácia Ryba

Na druhom brehu Hornádu bola voľakedy jazdiareň s nafukovacou halou, ktorá patrila jazdeckému oddielu Slávia VŠV Košice. Dva roky som tam jazdil aj ja. Jazdiareň sa nachádzala hneď pri hlavnej železničnej trati Košice-Žilina a rušňovodiči s obľubou zvykli na nás zapískať – mali pasiu, keď sa nám kone na nečakaný zvuk prenikavej píšťaly splašili. Raz sa mi môj koník menom Varín splašil tak, že sa dal do trysku a zastaviť som ho dokázal takmer až v Družstevnej pri Hornáde…

Po železnom mostíku ponad divoký splav v toku Hornádu som sa vrátil na druhý breh. V splave, v ktorom sa točila voda ako v bubne obrovskej automatickej pračky sa nejeden človek za mojich štúdií nechtiac utopil, či dobrovoľne skoncoval so životom.

Vrátil som sa opäť k areálu našej školy, tentoraz zo zadnej strany. Tu fungovala za našich študentských čias krčma, ktorú sme asi navštevovali najviac. Vyháňali nás z nej až o desiatej zúrivým, do nekonečna opakovaným zhasínaním a zažínaním svetiel a pokrikom:

„Dopic panove, záverečna!“

Krčma sa volala Mier. Podľa rovnomennej lokality. Dnes tam už po krčme nie je ani stopy. Lokalita sa stále nazýva Mier, rovnako sa nazýva aj zastávka MHD a mne je trochu čudné, že ju ešte nepremenovali. Veď slovo mier sa dnes stalo takmer nadávkou. Kto chce mier je predsa Putinov troll!

Bývalá krčma na Mieri

Aj ďalšie dve krčmy v okolí školy (U Janka a názov druhej na obrátke električiek som už zabudol) dnes už nejestvujú. Kam sa tí dnešní študenti vlastne chodia zabaviť?

Popri budove bývalého Krajského národného výboru, kde Rudolf Schuster začínal „demokratickú“ časť svojej kariéry, som po Komenského ulici smeroval do centra mesta.

budova bývalého Východoslovenského krajského národného výboru

Stredná priemyselná škola strojnícka má novú fasádu, akurát neviem, či pozornosti Petra Kalmusa neušla na nej umiestnená pamätná tabuľa, pretože nebola doničená, ani zastriekaná jeho „umeleckým„ sprejom.

Stredná priemyselná škola strojnícka

Krčma Kembridž pri poliklinike sever stále jestvuje, ale dnes má asi nevyhnutný dôvetok pub, hoci stále je to tá istá záhradná krčma, pohostinstvo, šenk, či hostinec, ako za starých čias.

Kembridž pub

Na pešej zóne, na Hlavnej (bývalej Leninovej) ulici je množstvo pohostinských podnikov a obchodov. Z ich názvov by sa človek mylne mohol nazdávať, že sa nachádza niekde v Kente, či Sussexe a nie v slovenských Košiciach. Dosť by ma zaujímalo, koľko mladých nádejných Šarišanov pricestovavších do Košíc za účelom nákupu svadobného oblečenia vie, že ho majú hľadať v obchode s názvom Beautiful Bride.

Na Kasárenskom námestí v samotnom centre Košíc ma prekvapilo, že kino Úsmev prežilo až do dnešných čias. Prakticky všetky bratislavské kiná z centra mesta boli zlikvidované (Slovan, Praha, Pohraničník, Tatra, Hviezda, Metropol, Liga(Mier).)

Úsmevu sa v Košiciach darí dodnes…

kino Úsmev

Kino Úsmev

Pred krčmou s názvom Karczma Mlyn som zazrel bývalého hokejového reprezentanta Vinca Lukáča v rozhovore s akýmsi cyklistom. Po chvíli Vinco zamieril do spomínaného podniku. Či je tu štamgastom vedia len Košičania… Lebo štamgastom očividne niekde je!

Karzcma Mlyn

Spomienka na vysokoškolský bufet s treskou vo mne vyvolala veľkú chuť na túto delikatesu. Lenže kde si ju v Košiciach dať? Tradičné podniky, akými bol Dom Potravín na Hlavnej ulici, Gastrodom na Mlynskej ulici a dokonca ani Ryba na Mlynskej ulici už buď nejestvujú, alebo treskový šalát s majonézou neponúkajú. Ryba na Mlynskej sa zmenila z bufetu na stojáka na rybaciu reštauráciu, kde možno dostanete na tanieri drahú chobotnicu s honosným názvom „Kráľovské ramená oceánu“, ale treskový šalát s majonézou určite nie.

Ryba na Mlynskej ulici

Neďaleko Ryby je papiernictvo. Vydržalo na tomto mieste už vyše štyridsať rokov! Dokonca aj vývesný štít pamätá časy minulého režimu, ale to je len trochu zatuchnuto pôsobiaca výnimka z pravidla.

Pri Štátnej vedeckej knižnici (teda tam, kde sa konal včerajší Protest proti progresivizmu), sa na fasáde černie pamätná tabuľa. Pripomína pamiatku 401 439 Židov, ktorých od 14. mája do 20. júla 1944 previezli v 137 transportoch z vtedajšieho Maďarska cez Košice do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.

Aby bolo jasné – Košice boli počas 2. svetovej vojny na základe Viedenskej arbitráže súčasťou Maďarského kráľovstva (Horthyovského Maďarska).

Zo Slovenska bolo počas jestvovania Slovenského štátu vyvezených okolo 60 000 Židov.

Niežeby som chcel kohokoľvek obhajovať, ale počuli ste niekedy, (okrem Jozefa Tisa) za strojcov vykynožovania Židov spomínať Miklosa Horthyho a Ferenca Szálasiho? Počuli ste niekedy, že by bolo Maďarsko kvôli deportáciám tak zatracované ako Slovensko? Žeby si Maďari sami sypali na hlavu popol, ako my Slováci? Pritom rozsah protižidovských akcií v Maďarsku bol neporovnateľný s tým na Slovensku!

V Košiciach som navštívil aj dve kníhkupectvá. Personál kníhkupectva PantaRhei v košickom Auparku zjavne nie je taký zmagorený, ako v Panta rhei v bratislavskej Eurovei (viď. môj článok https://pfpf.blog.pravda.sk/2025/11/28/maju-pravdu-dost-bolo-ale-coho/).

Niežeby neponúkali aj tu produkciu vydavateľstva N press, ale nezriadili hneď pri vstupe do obchodu pult prezentujúci čisto len túto jednostranne orientovanú produkciu.

Druhé kníhkupectvo, ktoré som navštívil na Hlavnej ulici, bolo košické Artfórum. Sieť kníhkupectiev Artfórum má tradične dobrý výber našej, českej a zahraničnej knižnej produkcie. Samozrejme, ani tu nemôže chýbať produkcia vydavateľstva N press. Strávil som v košickom Artfóre takmer polhodinu a za celý ten čas som tam bol jediný zákazník. Možno, keby predávali aj produkciu vydavateľstva Torden mali by lepší ekonomický výsledok…

…

Popoludní sa moja prechádzka po Košiciach skončila tým, že som nastúpil na vlak do Popradu. Tatranskou električkou som dorazil do Starého Smokovca o piatej popoludní. Teda už za úplnej tmy! Ubytovanie na jednu noc som si zariadil v turistickej ubytovni na Hrebienku. Pozemná lanovka na Hrebienok v zimnom období jazdí len do štvrtej. Neostávalo mi iné, ako si vyšliapať na Hrebienok po svojich. Ešte predtým som si v bistre na hlavnej ulici dal večeru a vydal som sa na cestu v presvedčení, že pitný režim v podobe piva doplním na Hrebienku.

Bistro v Starom Smokovci

Starý Smokovec

Bola tma ako v zadku, mesiac zalezený, čelovku som si z domu nezobral. Z Hrebienka sa na sánkach spúšťalo zopár posledných sánkarov a ja som mal obavu, aby ma v tej tme na ceste videli a nezrámovali ma.

Okolo štvrť na sedem som dorazil na Hrebienok a predstava čapovaného piva spľasla ako vzducholoď Hindenburg v tridsiatom siedmom.

Na Hrebienku o tomto čase skapal pes! Bol tichý, tmavý, smutný a bez ľudí ako po výbuchu neutrónovej bomby. Reštaurácia na Hrebienku bola zatvorená, rovnako Ľadový dóm. Aj moja turistická ubytovňa bola celá ponorená v tme, až ma pochytili obavy, či bude otvorená? Či tam niekoho nájdem?

Hrebienok

turistická ubytovňa na Hrebienku

Našťastie, otvorená bola, ale fešná recepčná mi oznámila, že čakala len na mňa, pretože v celej veľkej budove sme a budeme len my dvaja. Okrem mňa žiadneho iného nocľažníka dnes nemajú! Nechcel som sa vzdať predstavy čapovaného piva a tak som sa jej spýtal, či by som ten vytúžený mok mohol ešte niekde dostať.

„Skúste na Bilíkovej chate. Telefonovala som pred chvíľou s chatárom a tvrdil mi, že bude mať dnes otvorené do ôsmej.“

Neváhal som, hodil som si batoh na izbu a vyrazil som na Bilíkovu chatu.

Teda vyrazil… skôr som sa šmýkal dole zľadovatenými schodmi, pretože bola tma ako v chladničke, keď sa vypáli žiarovka. Nevidel som, kam šliapem a nezobral som si so sebou paličky ani mačky… Tristometrovú vzdialenosť som išiel azda štvrťhodinu…

Bohatá vianočná výzdoba Bilíkovej chaty svietila do diaľky. Keď som však prišiel až k nej, v reštauračných priestoroch svietilo len sporé osvetlenie pozadia baru. Vchodové dvere boli zamknuté. Dnu síce po tme sedeli dve osoby, asi personál, ale neotvorili.

Bilíkova chata

Vrátil som do turistickej ubytovne a šikovná recepčná odkiaľsi vykúzlila tri plechovky heinekenu. Zotrval som s ňou v rozhovore so šteklivým pocitom, že celá tá veľká budova je dnes večer len pre nás dvoch.

Na druhý deň som vyrazil na túru na Téryho chatu. Bolo krásne slnečné počasie, pomerne teplo a bezvetrie. Zo domu som si zobral turistické palice aj mačky, ale po prvých krokoch na snehovom poli som si uvedomil, čo som si doma zabudol – slnečné okuliare! Podľa Fitzpatrickovej šesťdielnej škály moja pokožka má ten najháklivejší stupeň číslo jeden – na pláži sa spálim skôr, ako sa stihnem vyzliecť. Rovnako je to aj s mojim zrakom – som svetloplachý. Vedel som, že bez okuliarov si uženiem snežnú slepotu. A po takom zážitku som rozhodne netúžil! Raz sa mi to už v rakúskych Alpách stalo a ja som pre prudké rezanie v očiach takmer nebol schopný zostúpiť z kopca. A raz som podobne postihnutého Poliaka, ktorý však trpel zároveň aj akútnou horskou chorobou pomáhal znášať z 5 600 metrovej výšky na Aconcague do nižšieho tábora.

Moja túra bola teda bez slnečných okuliarov ohrozená. Zastavil som sa preto na Zamke a poprosil som ľudí z personálu, či by mi nepredali alebo nepožičali okuliare. Chatárka mala pochopenie a o chvíľu mi ich priniesla.

Počasie ideálne na túru spôsobilo, že za necelé tri hodiny som bol na Téryho chate. Prekvapujúco, veľa ľudí sa v ten deň na túto trasu nevydalo.

Pokiaľ viem, nielen u Beránka na Rysoch, ale aj na Téryho chate došlo k výmene chatára. Beránkov prípad sa zbytočne spolitizoval a on sám sa po svojich vyjadreniach o tom, ako si vysoko v horách žije oprostený od všetkých hádok a politiky skompromitoval, keď vyšlo najavo, že na popradských mítingoch politicky angažovane vykrikoval – Sláva Ukrajine.

Téryho chata

Na Téryho chate vraj chatárstvo prebrala mladá 23-ročná dievčina. Nuž nedalo sa nevšimnúť si, že viacčlenné ženské osadenstvo tu naozaj potešuje pohľad chlapa, ale vyskytoval sa tam aj muž s hustou bradou filozofa, ktorý pôsobil dojmom akoby on bol ten, čo tam rozhoduje a všetko riadi. Vyzeral ako človek, ktorého by ste podľa vzhľadu čakali skôr vo vedeckej knižnici ako na vysokohorskej chate – mierne zaguľatená postava oblečená v domáckom „áncúgu“ pripomínajúcom skôr oblečenie pohodlného profesora na penzii. Tak neviem… Ale k samotnému fungovaniu chaty nemám nijakú negatívnu pripomienku.

Toľko môj zdĺhavý report o návšteve Košíc a trochu aj Vysokých Tatier.