Krátka návšteva Kosova – 3. časť - Pavol Fabian - Blog

Krátka návšteva Kosova – 3. časť

5. apríla 2026 09:18, Prečítané 558x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Autobusy v Kosove, ale asi na celom Balkáne fungujú dosť čudne, úplne inak, ako sme zvyknutí u nás. Nikde som sa nedozvedel (ani na ústrednej autobusovej stanici v hlavnom meste), kde sa dá dopátrať k nejakým cestovným poriadkom. Funguje to tu tak, že autobusy majú za predným sklom tabuľu s napísaným smerom jazdy a s vypísanými dennými odchodmi. Lístok na autobus sa kupuje vo veľkých mestách buď v dopravnej kancelárii na stanici alebo potom priamo u sprievodcu, pretože okrem šoféra je v každom autobuse aj on. A ten vyberá peniaze počas jazdy, nie pri vstupe do autobusu.

Kým prišiel nejaký autobus smerujúci do Prištiny, musel som čakať celkom dlho. Zamával som síce aj na tri iné autobusy prechádzajúce okolo zastávky, ale šoféri ma prehliadali ako družstevné lány.

V Prištine, hlavnom meste Kosova, to vyzerá ako v protektoráte Böhmen und Mähren, len územie nie je pod nemeckou, ale pod americkou správou. Naznačujú to viaceré znaky. Ale tá správa vlastne nie je celkom len americká, ale aj turecká a albánska. Súdim tak podľa zástav trepotajúcich sa na stožiaroch a vládnych budovách. Kosovskú vlajku nájdete málokde. A aj podľa ďalších znakov…

Keď sa náš autobus vracal z Gračanice do Prištiny na jednom z najväčších kruhových objazdov sa týčil vysoký vlajkový stožiar, asi aj vyšší ako ten Dankov pri NR SR. Viala na ňom obrovská albánska zástava – červená s čiernym dvojhlavým orlom. Na neďalekej viacposchodovej budove hotela Grand vás zase prekvapí americký symbol – Socha slobody – kopia o čosi menšia ako originál v New Yorku. Pôvodne – v časoch Juhoslávie – išlo o štátny hotel, dnes je v súkromných rukách. Majiteľ na strechu hotela umiestnil kópiu známej sochy po roku 1999, vraj ako symbol slobody, oslobodenia od srbskej vlády a symbol vďaky USA a Západu (hlavne NATO). Ako som už spomínal, USA sú v Kosove vnímané veľmi pozitívne, preto sa americké symboly objavujú aj v meste.

stožiar s albánskou vlajkou

Socha slobody v Prištine

Viaceré prištinské ulice a námestia sú pomenované po sporných osobnostiach. Mnohé z nich majú v hlavnom meste aj svoje sochy. Jedna z hlavných prištinských ulíc nesie názov Bulvár Billa Clintona. A údajne sa tam niekde nachádza aj jeho socha. Na tú som však nenaďabil, ale ani som po nej nepátral. Dať takúto poctu bývalému americkému prezidentovi, ktorý má za sebou nielen aféru Lewinska, ale bol vyšetrovaný aj za svoje pobyty na Epsteinovom ostrove je v dnešných časoch prinajmenšom diskutabilné. A to nespomínam jeho ozbrojené aktivity v Kosove, Bosne a Hercegovine, Iraku a Somálsku…

V Prištine sa nachádza aj námestie bývalej ministerky zahraničných vecí SŠA Madeleine Albrightovej. Na námestí sa nachádza pod americkou a kosovskou vlajkou aj busta tejto političky českého pôvodu, ktorá si vyslúžila v Srbsku, ale nielen tam, prezývku „Balkánska mäsiarka“. Získala ju za svoju podporu bombardovania Juhoslovanskej zväzovej republiky bez schválenia Bezpečnostnou radou OSN, teda za spáchanie vojnového zločinu. Okrem toho je Albrightová známa aj pre svoj výrok o tom, že „500 000 irackých detských obetí v dôsledku sankcií zavedených po prvej vojne v Perzskom zálive stálo za to“.

výrok Albrightovej: https://www.youtube.com/watch?v=KP1OAD9jSaI

Albrightová za svoj kladný postoj ku Kosovu vzápätí prostredníctvom svojej investičnej firmy (Albright Group / Albright Capital Management) získala podiel v novovytvorenej kosovskej telekomunikačnej spoločnosti – mobilnom operátorovi Ipko. Neskôr ho predala s niekoľkomiliónovým ziskom.

asi ju tu všetci až tak nezbožňujú, keď je celá poprelepovaná…

V Prištine sa nachádza viacero mešít a všetky sú starostlivo udržiavané v dobrom stave. Naopak, kresťanské kostoly sú dosť zanedbané, teda okrem hlavnej Katedrály blahoslavenej Matky Terezy v Prištine. Tá je v dobrom stave, ale ostatné kresťanské svätostánky sú dosť zanedbané. Napríklad katedrála Krista spasiteľa, ktorá sa nachádza len kúsok od pozoruhodnej budovy Národnej knižnice je v podstate vybrakovaná a v dezolátnom stave. Nedá sa do nej ani vojsť.

Katedrály blahoslavenej matky Terezy v Prištine

zanedbaná katedrála Krista spasiteľa

Naopak, na jednej z hlavných prištinských ulíc sa za pomoci Turecka stavia obrovská mešita – nová Veľká centrálna mešita, ktorá má byť najväčšia v krajine a významným islamským centrom. Projekt je financovaný a podporovaný Tureckom — konkrétne Turkish Presidency of Religious Affairs a nadáciou Türkiye Diyanet Foundation v spolupráci s Islamskou obcou Kosova. Po dokončení by sa do nej mali zmestiť desaťtisíce veriacich naraz. Stavba vyvolala rozporuplné reakcie v komunitách v Kosove — niektorí ju vítajú ako dôležitý priestor pre modlitbu a duchovný život, iní kritizujú formu, umiestnenie alebo väčšinový turecký vplyv v sekulárnom verejnom priestore.

stavba novej Veľkej centrálnej mešity

Spomínaná Budova Národnej knižnice v  Prištine je jedna z najzaujímavejších a najdiskutovanejších budov v meste. Navrhol ju chorvátsky architekt Andrija Mutnjaković a postavili ju v roku 1982. Má nezvyčajný vzhľad. Pozostáva z takmer stovky (99) malých kupol rôznych veľkostí na streche a fasády pokrytej kovovou sieťou. Celý objekt pôsobí futuristicky a hybridne — ide o mix byzantských, orientálnych aj moderných prvkov. Mnohí architekti a cestovatelia ju považujú za „najškaredšiu knižnicu na svete“ alebo aspoň za veľmi nezvyčajný príklad architektúry.

Je však zároveň ikonou modernej Prištiny, ktorá odráža rôznorodú históriu a kultúrne vrstvy mesta.

Budova Národnej knižnice v  Prištine

Pred kosovskou Národnou univerzitnou knižnicou sa týčia, ako aj na mnohých iných miestach, stožiare s vlajkami. Súprava a výber vlajok je v Kosove štandardný – vedľa vlajky SŠA, veje vlajka NATO, vlajka EÚ, vlajka Albánska a v tomto prípade aj biela zástava s čiernou špirálou, ktorá je mestskou zástavou Prištiny.

Etnologické múzeum nachádzajúce sa v historickom komplexe Emin Gjiku z 18. storočia som už nezastihol otvorené. Pôvodne to bol obytný dom bohatej rodiny, neskôr múzeum prírody, a od roku 2006 je to etnologické múzeum zamerané hlavne na tradičný život Albáncov v Kosove (tradičné oblečenie, nástroje, nábytok, predmety z každodenného života, kuchyňa, remeslá, hudba, svadobné, rodinné a náboženské zvyky).

To by bolo v poriadku, ale hneď vedľa hlavného vchodu uzamknutého masívnou železnou reťazou a visacou zámkou sa v oknách budovy Etnologického múzea skvelo logo Museum of American art Prishtina. Tak neviem, čím sa toto múzeum vlastne zaoberá…

Etnologické múzeum

Keď už spomínam kontroverzné postavy, ktoré majú v Prištine svoje sochy, či pomenované ulice treba spomenúť, že svoje námestie a sochu tu má aj Matka Tereza.

Matka Tereza (vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxhiu) sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje (dnes Severné Macedónsko) a zomrela 5. septembra 1997 v indickej Kalkate. Bola katolíckou rehoľníčkou, zakladateľkou rehole Misionárky lásky. Pôsobila najmä v Kalkate, kde sa starala o chorých, chudobných a umierajúcich. Za svoju činnosť získala v roku 1979 Nobelovu cenu za mier.

Niektorí svedkovia, lekári a novinári, napr. Christopher Hitchens, kritizovali podmienky v jej hospicoch, kde bol údajne nedostatok moderného lekárskeho vybavenia, často sa bolesť tlmila len morfínom, zatiaľ čo moderná liečba a sterilita bola nedostatočná a pacienti údajne mali niekedy nedostatočnú hygienu, bolesť sa liečila neefektívne.

Organizácia Matky Terezy prijímala státisíce alebo milióny dolárov darov, ale peniaze neboli vždy transparentne spravované a časť financií išla na investície alebo na luxus pre kláštor, nie priamo na pacientov. Tiež ju kritizovali za udržiavanie kontaktov s kontroverznými politickými lídrami ako so Siadom Barrem v Somálsku či diktátorom v Haiti Jean-Claude Duvalierom (Baby Doc).

Pomník Matky Terezy

Na Bulváre Matky Terezy stojí na opačnom konci ako socha tejto rehoľníčky aj socha Zahira Pajazatiho. S označením Hero i Popullit (Hrdina ľudu). Čudná symbióza katolíckej rehoľníčka a teroristu.

Zahir Pajaziti (1962 – 1997) bol jednou z kľúčových postáv albánskeho ozbrojeného odporu v Kosove. Zobrazený je ako Buffalo Bill s koltom za pasom. Patril medzi zakladateľov Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK). Pôsobil ako jeden z prvých veliteľov tejto organizácie, organizoval ozbrojený odpor proti srbským bezpečnostným silám v 90. rokoch. Zahynul 31. januára 1997 pri prestrelke so srbskou políciou. V Kosove je považovaný za národného hrdinu a symbol začiatku ozbrojeného boja za nezávislosť.

socha Zahira Pajazatiho

Treba však priznať, že Kosovčania nepropagujú sochami len teroristickú časť národného odboja. Na dvoch miestach hlavného mesta sa nachádzajú aj dve veľké sochy Ibrahima Rugovu.

Ibrahim Rugova (1944 – 2006) bol najvýznamnejší kosovský albánsky politický líder 90. rokov a prvý prezident Kosova (v čase, keď ešte nebolo plne medzinárodne uznané). Bol zakladateľom a lídrom Demokratickej ligy Kosova. Presadzoval nenásilný odpor proti srbskej vláde v Kosove, organizoval paralelné inštitúcie (školstvo, zdravotníctvo), keď Albánci stratili práva, v roku 1992 bol zvolený za „prezidenta“ Kosova v neoficiálnych voľbách. Niektorí mu hovoria aj „Gándhí Balkánu“, pretože odmietal ozbrojený boj. Na rozdiel od ľudí ako bol Zahir Pajaziti Rugova presadzoval mierové riešenie a diplomaciu. Tieto dva prístupy jestvovali v Kosove paralelne v 90. rokoch. Po vojne sa stal oficiálnym prezidentom Kosova (2002 – 2006), je považovaný za otca štátnosti a symbol mieru.

Keď by som to chcel pritiahnuť za vlasy – bol to taký kosovský Ľudovít Štúr. V hlavnom meste má dve monumetánlne sochy. Koľko sôch ma Ľudovít štúr v hlavnom meste Slovenska? Len jednu skupinovú Bartfayovu a aj to takú… že ho na nej ťažko spoznať. Navyše v Bratislave jestvuje iniciatíva, ktorá ju chce z námestia odstrániť a nahradiť sochou Márie Terézie. (toľko malé okienko o národnej hrdosti Kosovcov a Slovákov)…

Ibrahim Rugova

V prvý deň môjho pobytu v Kosove sa v Bratislave hral medzištátny zápas medzi Slovenskom a Kosovom o postup na majstrovstvá sveta vo futbale. Na hlavnej ulici v Prištine postavili v ten deň tribúnu a množstvo občerstvovacích stánkov naokolo. Netušil som o čo ide, myslel som si, že je to príprava na nejaký politický míting.

Pochopil som to, až okolo jedenástej večer (už som bol dávno vo svojom penzióne), keď sa skončil futbalový zápas a Kosovo vyhralo nad Slovenskom 4:3. Pódium zjavne postavili na oslavu očakávaného víťazstva kosovskej futbalovej reprezentácie. Neviem čo sa na ňom dialo a čo sa dialo na námestí, ale v celej Prištine sa so záverečným hvizdom rozozneli ohňostroje, delobuchy a aj streľba do vzduchu, ktorá trvala takmer pol hodinu. Taká malá silvestrovská polnoc v marci. Sledoval som to z okna môjho penziónu ako zabudnutý turista iránsku ofenzívu niekde v dubajskom hoteli.

Keď som na druhý deň išiel po spomínanej ulici, pódium tam už nebolo…

O pár dní neskôr sa kosovský futbalový sen stroskotal na ich kamarátoch Turkoch, s ktorými prehrali 1:0 a na majstrovstvá sveta napokon nepostúpili.

2x video osláv víťazstva futbalového tímu Kosova: https://www.youtube.com/watch?v=rsBKxnS2x6o

https://www.youtube.com/watch?v=7O3R6Iv168w

P.S. Nerozumiem prečo Slovensko hralo kvalifikáciu s Kosovom? Slovensko predsa Kosovo za štát neuznalo, tak ako ho neuznalo okolo 90 ďalších štátov sveta (z Európy ešte Španielsko, Rumunsko, Cyprus, Grécko, Bosna a Hercegovina a Srbsko). Ak Kosovo neuznávame, tak som všetkým, čo k tomu patrí, nie?