Pavol Fabian

Aj ja som mal pred pár dňami to „šťastie“ vidieť oné konské umelkyne. Keďže som však menej chápavý a celkovo duševne zanedbaný, nepochopil som, že sa dívam na umenie.

Na Kamennom námestí okolo kruhovej kvetinovej výzdoby pobehovalo asi pätnásť žien rôzneho veku (teda aj veku, kedy by už mohli mať rozum). Idúc okolo, som to na prvý pohľad vyhodnotil tak, že ide o dievčiny venujúce sa joggingu. Len mi celkom nešlo do hlavy, prečo behajú v takom tesnom kruhu a prečo sa  športu venujú v tom najcentrovatejšom centre mesta, keď z hľadiska kvality ovzdušia sa určite dajú nájsť v Bratislave zdravšie lokality. Potom ma čosi zneistilo…

Tie ženy fŕkali!

Najprv som to bral – akože v poriadku, veď bežci si pri behu odfrknú, zvlášť, ak im dochádza dych.

Lenže tieto ženy fŕkali ako kone.

Zastal som a chvíľu ich pozoroval.

Ženy behali dokola ako v manéži. Potom sa zastavili a rukou imitujúcou konský chvost si odháňali  zo zadku imaginárnu muchu. Pohadzovali hlavou ako kobyly a podhrabávali nohou ako žrebce.

Došlo mi to – tie ženy sa hrajú na kone!

Opodiaľ sa zastavili dvaja chlapi a tiež ich pozorovali. Žiadnu ďalšiu pozornosť medzi ľuďmi na námestí nevzbudili. Ľudia prechádzali okolo bez toho, aby zaznamenali niečo čudné.

Dvaja chlapi si začali ženy hrajúce sa na kone nakrúcať na mobil.

Keď tá myšlienka napadla aj mne, koňoženy svoju konskú hru práve ukončovali a preto na mojou videu už vlastne nič pozoruhodné neuvidíte: TU

Vyhodnotil som si to tak, že išlo o nejaké časovo oneskorené účastníčky Pride pochodu, ktoré sa identifikujú ako kone.

Potom sa zjavili na facebooku videá koňožien aj z iných častí mesta. Tiež si ich takmer nikto nevšimol – žiadne špaliere tlieskajúcich divákov. Zaregistrovali ich len osamelí tvorcovia tých videí. Pod facebookovými videami sa kopili komentáre, ktoré všetky do jedného boli voči poklusávajúcim ženám nelichotivé a ja som sa tomu ani veľmi nečudoval.

Do obrany koňožien sa vzápätí vložil, kto iný, ako redaktor Denníka N Vladimír Šnídl – vraj to nie je pochod deviantiek, ako sa to prezentuje vo facebookovom videjku, ale ide švédske umelkyne, ktoré sú hosťkami Medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe.

Anotácia ich vystúpenia na festivalovej webovej stránke hovorí:

Tanečnice ako stádo divokých koní v uliciach Bratislavy!

Projekt CITY HORSES citlivým, no výrazným umeleckým gestom narúša stereotypy mestskej architektúry, ktorá často patrí len symbolom moci a mužskej dominancie. 

Skupina tanečníc sa premení na stádo divokých koní cválajúcich ulicami Bratislavy. Fascinujúce predstavenie, ktoré vzdáva hold odvahe a sile žien naprieč storočiami.

Švédske autorky – vizuálna umelkyňa Helena Byström a choreografka Anna Källblad prepájajú svoj koncept s lokálnym prostredím. V každom meste preskúmajú historické miesta a do nich v spolupráci s miestnymi umelkyňami adaptujú koncept diela. Výnimočnosť bratislavského uvedenia podčiarkne aj hosťovanie piatich tanečníc, ktoré boli súčasťou projektu v Prahe.

Tento úspešný site-specific projekt odštartoval svoju cestu v roku 2017 v Štokholme, Kodani a austrálskom Brisbane. Odvtedy úspešne putuje európskymi metropolami, neustále sa vyvíja a všade, kam dorazí, fascinuje divákov.

Nuž v Bratislave zjavne neupútal nikoho. Žiadne ovácie nadšených divákov, ba nikto sa ani nepristavil, len zopár užasnutých jedincov zrátateľných na prstoch jednej ruky.

Tu si treba položiť otázku – čo je to vlastne umenie?

Jedna z definícií hovorí: Umenie je ľudská tvorivá činnosť, ktorej výsledkom alebo samotným priebehom je dielo či zážitok, prostredníctvom ktorého autor vyjadruje myšlienky, emócie, skúsenosť, predstavu alebo svoj pohľad na svet. Patrí sem napríklad maľba, kresba, sochárstvo, hudba, literatúra, divadlo, film, fotografia…

Vystúpenie koňožien sa dá asi najlepšie označiť slovom performancia. Definícia performancie hovorí, že ide o formu súčasného umenia, v ktorej je hlavným umeleckým prostriedkom konanie človeka v určitom čase a priestore. Namiesto toho, aby umelec vytvoril napríklad Obraz alebo sochu, môže vytvoriť umelecké dielo tým, že niečo vykonáva pred publikom. Napríklad umelec hodinu nehybne stojí v galérii, používa vlastné telo ako umelecký prostriedok, donekonečna opakuje určitý pohyb…. Dôležitá vlastnosť performancií je časovosť a prítomnosť. Často existuje predovšetkým v okamihu svojho uskutočnenia.

Nie každé vystúpenie, happening, šokujúce správanie alebo verejná akcia je automaticky performančné umenie. Aby sme ju tak mohli označiť, musí byť zasadená do umeleckého kontextu a mať určitý umelecký zámer alebo funkciu.

Aký bol teda zámer švédskych umelkýň z tej kategórie tanečníc kam patrí aj partnerka šéfa Progresívneho Slovenska?

V anotácii k predstaveniu je uvedené: narúšať stereotypy mestskej architektúry, ktorá často patrí len symbolom moci a mužskej dominancie. Predpokladám, že sa tým myslia mužské jazdecké sochy, ktoré v mestách často zobrazujú významných dobyvateľov, kolonizátorov, panovníkov…

Jestvujú síce aj ženské jazdecké sochy, ale sú veľmi zriedkavé. Podľa medzinárodného katalógu Equestrian Statues, ktorý eviduje približne 1 257 pôvodných jazdeckých sôch, je 96% mužských a len 4% percentá ženských.

Kto tieto švédske umelkyne zavolal na Slovensko sa môžeme len dohadovať, pretože narúšať stereotypy mestskej architektúry, ktorá často patrí len k symbolom moci a mužskej dominancie práve na Slovensku je holý nezmysel.

Na Slovensku sa nachádza dokopy deväť jazdeckých sôch. Z toho sedem vzniklo až po roku 1989! Vznikli teda práve v období, kedy sa k nám začal implantovať progresivizmus aj v umení.

Len dve jazdecké sochy na Slovensku sú staršie. Obe zobrazujú sv. Juraja bojujúceho s drakom – jedna sa nachádza vo fontáne na nádvorí Primaciálneho paláca v Bratislave a pochádza zo 17. storočia a druhá v Šali na stĺpe a pochádza zo začiatku 19. storočia.

Ostatné jazdecké sochy vznikli po revolúcii a patrí sem sv. Martin z Tours vytvorený z kovového šrotu pred martinským obchodným centrom v roku 2025, Imrich Thököli pred kežmarským hradom vytvorený v roku 2021 a hradený z maďarských financií, poľský kráľ Ján III. Sobieski na námestí za farským kostolom v Štúrove vytvorený v roku 2008, sv. Štefan, prvý uhorský kráľ na Námestí sv. Štefana v Komárne vytvorený v roku 2009, socha Márie Terézie v záhrade Grassalkovičovho paláca vytvorená v rokoch 1991-1992 ako rekonštrukcia Fadruszovho pomníka, no a potom dve jazdecké sochy, ktoré asi najviac kolú oči progresivistom – jazdecká socha Jozefa Miloslava Hurbana na Námestí hrdinov v Budatíne vytvorená v roku 2006 a najmä Kulichova socha Svätopluka I. na čestnom nádvorí Bratislavského hradu odhalená v roku 2010.

Obzvlášť Svätoplukova socha bola a je zdrojom vášnivých diskusií, keď sa jej vyčíta nápis „kráľ starých Slovákov“, dvojkríž vraj pripomínajúci znak Hlinkovej gardy, historicky nepresné oblečenie a výzbroj, umelecké spracovanie, vraj nevhodné umiestnenie na čestnom nádvorí, ba i samotná osoba autora.

Tak si to zrekapitulujme.

Do roku 1989, odkedy sa na Slovensku začala masívne šíriť ideológia progresivizmu, sme tu mali len dve jazdecké sochy. Obe zobrazujú sv. Juraja bojujúceho s drakom. Obe sochy predstavujú statočného kresťana, ochrancu slabých a bojovníka za spravodlivosť. A drak na sochách zosobňuje zlo, hriech, diabla, pohanstvo, chaos alebo tyranskú moc. Nejde teda o nijaké symboly moci a mužskej dominancie!

Švédske umelkyne, ak chcú upútavať pozornosť na „symboly moci a mužskej dominancie“, mali by zamerať svoju produkciu, ktorú len ťažko dokážem nazvať slovom umelecká, do krajín západnej Európy. Tam je jazdeckých sôch kolonizátorov, dobyvateľov a symbolov moci a mužskej dominancie neúrekom – napríklad socha Leopolda II., belgického kráľa a osobného vládcu slobodného štátu Kongo umiestnená v Bruseli, socha Francisca Pizarra v meste Trujjillo v Španielsku, španielskeho conquistadora, ktorý dobyl ríšu Inkov, zajal a dal popraviť Atahualpu a položil základy španielskej koloniálnej vlády v Peru, socha Fredericka Robertsa v Londýne, britského poľného maršala, veliteľa koloniálnych vojsk v Indii, v Afganistane a počas 2. búrskej vojny, socha Garneta Wolseleyho v Londýne, jedného z najvýznamnejších veliteľov britského impéria bojujúceho v Barme, Indii, Číne, Kanade, Ašantskej ríši, v južnej Afrike, Egypte a Sudáne, socha Roberta Napiera, v Londýne, britského veliteľa pôsobiaceho v Indii a Číne, známeho najmä vojenskou expedíciou do Habeša. Ďalej sochy dobyvateľov Eduarda VII., Filipa IV., Jozefa I., Ľudovíta XIV. a ďalších a ďalších.

Osobitnou otázkou je, či projekt City Horses švédskych umelkýň je vôbec umenie?

Lebo – kto určuje čo ešte je umenie a čo už nie?

Tu možno konštatovať, že v podstate neexistuje jedna autorita, ktorá by definitívne určovala čo je a čo nie je umenie. Je to kombinácia niekoľkých faktorov.

Sám autor môže svoje konanie alebo predmet zamýšľať ako umelecké dielo.

Galéria, múzeum, výstava, umelecká škola či festival môžu určité dielo zaradiť do umeleckého kontextu.

Kurátori, historici, umenia, kritici a ďalší odborníci vytvárajú interpretácie a rozhodujú o tom, čo sa v rámci inštitúcií považuje za umenie.

Rozhoduje aj publikum, ktoré môže prijať alebo neprijať predvedené dielo.

Svoju rolu tu hrá aj čas –  niečo, čo bolo pôvodne odmietané môže byť o desaťročia neskôr všeobecne uznávané ako významné umelecké dielo.

Sporná je kôpka autorových fekálií uzavretých v konzerve a vystavovaná ako „Artist’s Shit“ (Umelcovo hovno) od talianskeho umelca Piera Manzoniho z roku 1961 v Múzeu moderného umenia v New Yorku. (viac v mojej reportáži z New Yorku TU)

Alebo dielo Fountain od Marcela Duchampa, čo bola v podstate bežná priemyselne vyrobená pisoárová misa, ktorú autor otočil, podpísal a predstavil v umeleckom kontexte.

A tak sa mi zdá, že umením dnes môže byť v podstate všetko, na čo umelec zoženie peniaze, resp. všetko, čo je niekto ochotný financovať.

Rozhodujúce sú teda peniaze. Peniaze v neoliberálnom systéme rozhodujú o všetkom!

Kto financoval projekt City Horses v Bratislave neviem. Projekt sa však svojim zameraním očividne ocitol v slovenskom teritóriu na pôde, kde absolútne nemá opodstatnenie – na rozdiel od väčšiny západoeurópskych krajín. A preto mi jeho jediný zámer a zmysel vychádza tak, že bol zacielený proti Svätoplukovej soche na čestnom nádvorí bratislavského hradu, hoci tam, pokiaľ viem, umelkyne netancovali.