Pavol Fabian

Novinári, politológovia i politici sa zhodujú v tom, že vstupujeme do neistého obdobia, v ktorom je vysoko pravdepodobná možnosť ekonomickej, migračnej, environmentálnej, či inej krízy. Z úvah o krízovom období nemožno vylúčiť ani možnosť vojnového konfliktu.

Na rozdiel od tvorcov zatiaľ neprijatej Bezpečnostnej stratégie SR si nemyslím, že hlavným bezpečnostným rizikom pre našu krajinu je Rusko. Všetci tí rusofóbiu šíriaci gašpari akoby si neuvedomovali, alebo skôr nechceli uvedomiť, že medzi brežnevovským Sovietskym zväzom a Putinovým Ruskom je časový odstup 50 rokov a v Rusku už nie je komunizmus, ale tvrdý kapitalizmus. Čím nechcem povedať, že Rusko nemá veľmocenské ambície, ale tie majú aj USA a Čína a proti ich ambíciám sa v našich médiách nebrojí, hoci práve Spojené štáty sa správajú v posledných rokoch mimoriadne arogantne a agresívne.

Ak už hovoriť o bezpečnostnom riziku pre Slovensko, omnoho reálnejšie ho možno vidieť na Ukrajine a v Maďarsku. Ukrajina  evidentne sympatizuje s fašizmom (glorifikácia Stepana Banderu a jeho ozbrojencov, ktorí po skončení 2. svetovej vojny zavraždili 247 ľudí aj na Slovensku). V Maďarsku si nemôžeme byť istí, či si nevyspytateľný a autoritatívny Viktor Orbán nezmyslí, že chce byť aj Veľkomaďarský.

Niekto môže namietnuť, že Maďarsko aj Slovensko sú predsa členmi NATO a ako by teda mohla vzniknúť vojna medzi dvomi spojencami? No mohla, dokonca by to ani nebol precedens. Z histórie si pamätáme tri tzv. treščie vojny medzi členskými krajinami NATO Islandom a Veľkou Britániou v rokoch 1961, 1972 a 1975-1976.

Iný zas môže namietnuť, že predsa článok 5 Severoatlantickej zmluvy zaväzuje našich spojencov v NATO, aby nás prišli chrániť, ak bude treba. Nuž, aj s tým máme historickú skúsenosť – Mníchovskú zradu spojencov Francúzska a Veľkej Británie z roku 1938.  Nehovoriac o tom, že vojská NATO sa za posledných 20 rokov angažujú vlastne len vo výbojných dobrodružstvách v egoistických záujmoch Spojených štátov a proti záujmom Európy.

V tejto súvislosti ma úvaha doviedla k myšlienke, že ak by sa čosi strhlo a naša vlasť by bola v ohrození, s akým odhodlaním by ju slovenskí muži išli brániť?

Obávam sa, že so žiadnym. Vytratili by sa z vlasti ako gáfor, alebo ako ukrajinskí mladíci, ktorí nechceli prísť o život v nezmyselných konfrontáciách na východe svojej krajiny. Zrazu by chýbalo odhodlaných brancov. Lebo pod akou zjednocujúcou myšlienkou a pod koho zástavou/vedením by boli ochotní ísť do boja a prípadne aj položiť život? A čo by vlastne bránili? Rozpredanú zničenú krajinu?

Som pamätník, ale nie až taký starý, aby som mohol posudzovať obdobie druhej svetovej vojny, resp. Slovenského národného povstania, kedy naši občania bojovali za slobodu, či už v partizánskych oddieloch alebo v radoch 1. československého armádneho zboru pod velením generála Svobodu – to si nepamätám.

Som však pamätníkom rokov 1968-69. Viem, aká bola vtedy úžasná atmosféra. Omnoho spontánnejšia ako v novembri 1989. Viem, že to malo súvis aj s érou hippies, voľnomyšlienkárstva a celkovou revolučnou náladou v mnohých štátoch západnej Európy. Uvoľňovanie a demokratizačný proces sa u nás dial paradoxne v časoch, keď na čele štátu boli komunisti Dubček, Svoboda, Smrkovský, Černík…  Žiaľ, nádejná Pražská jar bola ukončená augustovým vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Som presvedčený, že ak by vtedy Dubček vydal príkaz brániť sa ruskej okupácii, ľudia by ochotne do toho boja pod jeho zástavou išli. Našťastie, Dubček si uvedomoval, čo za masaker by nastal a urobil to, čo mu dnes mnohí, tzv. geroji (pobitkoví generáli) vyčítajú. Pokúsil sa rokovaniami zachrániť z Pražskej jari, čo sa dalo. A najmä zabránil zbytočným ľudským obetiam, pretože v danej situácii akýkoľvek ozbrojený odpor voči mohutnej presile, ktorá mala obsadený takmer každý dôležitý post v ČSSR, nedával nijaký zmysel.

Napriek tomu som presvedčený, že pod Dubčekovou vlajkou by vtedy muži ochotne svoju vlasť išli brániť. Tu by som rád upozornil, že pod vlajkou kovaného komunistu!

A teraz si predstavme, že by bolo potrebné brániť našu vlasť so zbraňou v ruke dnes!

Máme vraj tú úžasnú a vytúženú slobodu a demokraciu, takže by nemal byť problém s ochotou chytiť sa zbrane, aby sme si výdobytky Novembra ubránili.

Lenže pod čiou vlajkou?

Kiskovou? Dankovou? Matovičovou? Sulíkovou? Ficovou?

Či nebodaj pod Haščákovou, Tkáčovou, Brhelovou, Kmotríkovou, či Širokého?

Jedno meno za druhým vyvoláva väčší a väčší útrpný úsmev. Akosi mi nikto nenapadá, kto by v dnešnej spoločnosti mal také renomé a takú zjednocovaciu schopnosť ako v roku 1968 Alexander Dubček.

Ak sa nič podstatné nezmení, v najbližších parlamentných voľbách nebude koho voliť. Od politických strán prevratné zmeny čakať nemôžeme. A tak zostáva dúfať, že zjednotiteľom spoločnosti by mohla byť budúca hlava štátu, ktorú si budeme voliť už onedlho. Hoci prezidentské kompetencie dané slovenskou ústavou sú oklieštené a neprimerané tomu, že sme prešli na priamu voľbu prezidenta.

Máme však medzi možnými kandidátmi na prezidenta SR niekoho, kto by mohol byť prezidentom – zjednotiteľom?

Mala by to byť osoba primerane vzdelaná a intelektuálne podkutá, ktorá po celý svoj život oddane konala v prospech vlasti, bola neúplatná, overená svojim minulým životom, schopná analytického myslenia výsledkom ktorého by bola syntéza vlastného autonómneho a nijakými vonkajšími motívmi neovplyvneného názoru o tom, čo je pre Slovensko to najlepšie, skrátka osoba, ktorá by nekriticky neuprednostňovala to, čo od nás očakáva ten, či onen spojenec, ale to, čo je potrebné pre vlasť. Mala by to byť osoba, ktorá nebude kopať v záujmoch slovenských oligarchov, ale v záujme živoriaceho ľudu tejto krajiny. Z toho vyplýva, že by to mal byť kandidát naľavo od stredu.

Pozrime sa teda na ľudí, ktorí sa v marci budú uchádzať o prezidentský úrad alebo o ktorých sa hovorí, že by sa mohli uchádzať. Automaticky treba vylúčiť tých kandidátov, ktorí boli proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky – veď predsa nebudem prezidentovať niečomu, čo som bytostne nechcel! To by ich mala hanba fackovať, že sa vôbec uchádzajú. Čiže ak uplatníme túto požiadavku, vypadne nám František Mikloško.

Pri hlasovaní o Deklarácii o zvrchovanosti Slovenska sa hlasovania zdržal aj Béla Bugár, ktorý navyše je politik maďarskej národnosti, takže jeho maximálny výtlak sa môže pohybovať len tesne nad 10 %. V rovnakej pozícii je aj József Menyhárt predseda Strany maďarskej komunity. Tým nechcem povedať, že by sa raz slovenským prezidentom nemohol stať aj Maďar. Len to by musel byť Maďar, ktorý by svojim celoživotným  príbehom a presvedčením bol chodiacim dôkazom nezávislosti a rovnomernej afinity k jednému aj druhému národu. A to Bugár ani Menyhárt určite nie sú.

Mikloško a Bugár sú dvaja kandidáti, ktorí svojim konaním (hlasovaním) dali najavo, že vznik samostatného Slovenska nechceli.  Z ďalších kandidátov na prezidenta SR sa môžeme len dohadovať, komu sa vo vrecku otváral nožík, kedykoľvek len pomysel na možnosť vzniku samostatného Slovenska. Nechcem tu nikoho menovať, trochu zorientovanejší čitateľ si doplní mená sám, pričom v zozname nebude iste chýbať ani meno toho najpreferovanejšieho.

V rámci zadaných kritérií na výber prezidenta by sme ďalej mohli vylúčiť našich (vraj) šikovných diplomatov, ktorí sú síce v médiách prezentovaní ako úspešní, ale sú to len kariérni diplomati, ktorí viac ako na diplomaciu myslia na kariéru. Z toho vyplýva, že budú obhajovať vždy prednostne práve ju pred záujmami vlastnej krajiny a budú teda ochotní prevracať kabáty podľa potreby a zastávať trendy, ktoré od nich očakáva mocný spojenec. V tomto prípade USA. Navyše žijú väčšinu času v zahraničí a problémoch/potrebách Slovenska nemajú ani šajnu. Sem patrí Miroslav Lajčák aj Maroš Ševčovič. Obaja sú dôkazom toho, že zatiaľ čo európski politici pomaly začínajú chápať, že Európa nesmie byť vazalom USA a musí robiť samostatnú politiku (viď. naposledy vyhlásenie rakúskeho prezidenta Alexandra van der Bellena, ktorý povedal, že USA jednajú s Európou ako so svojou kolóniou), oni stále preferujú vodcovskú úlohu Spojených štátov, čo už neraz svojimi postojmi dokázali. Do tejto kategórie nepochybne patrí aj ďalší prípadný kandidát z radov diplomacie Ján Kubiš a aj Radovan Znášik, ktorého hendikepom je, že ho takmer nikto nepozná.

Harabín a Kotleba. Ich vystupovanie a názory na niektoré problémy môžu byť časti obyvateľov sympatické. V ich prospech hovorí aj znechutenie verejnosti, ktorej časť môže hlasovať motivovaná čudne protestným spôsobom: tak a teraz ste to dostali, tak vám treba! Týmto spôsobom budú chcieť dať odkaz súčasným elitám o tom, čo si o nich myslia. To však rozhodne nie je správna motivácia na voľbu kohokoľvek do takej zodpovednej funkcie.

Navyše v neprospech Kotlebu hovorí fašizujúci program a konanie v minulosti, v neprospech Harabína pestrá minulosť komunisticko-házedéesácko-sadikiovsko-smerácka. No a u oboch aj nevýrazné intelektuálne vybavenie a zázemie.

Andrej Kiska, ak by sa na poslednú chvíľu rozhodol opätovne kandidovať, stratil by akékoľvek právo rozprávať o boji proti korupcii a horliť za slušné Slovensko, pretože sám podal dostatok dôkazov, že slušný rozhodne nie je. Okrem toho, ak nie je priamo na výplatnej listine CIA, tak takmer s istotou je na výplatnej listine zbrojárskych lobistov a nie je záujmom Slovenska militarizovať sa.

Róberta Mistríka označujú za verziu Kiska 0.2 alebo Drahoš 0.2 To znamená pravdepodobnosť veľkej závislosti od pokynov z oplotenej ambasády na Hviezdoslavovom námestí. K tomu nie je čo dodať. Azda len to, že ľudia sa azda nedajú druhýkrát zmítoriť tým istým spôsobom.

V prospech Zuzany Čaputovej hovorí – a teraz budem mierne sexistický – že je žena a najmä jej výzor. Na takú peknú prezidentku by sme mohli byť hrdí ako Chorváti na tú svoju – Kolindu Grabar-Kitarovićovú. Lenže to je trochu málo, rovnako ako je málo jej úspech v boji proti pezinskej skládke. Navyše, Čaputová určite nebude rovnako nekompromisná voči inej skládke – skládke diplomatov istého štátu za oplotením na Hviezdoslavovom námestí.

Z ďalších mien môže zaujať Milan Krajniak. Bývalý predseda Občiansko-demokratickej mládeže, poradca ministra vnútra Lipšica, vydavateľ internetového denníka Konzervatívny výber a teraz podpredseda Kolárovho hnutia SME RODINA. To je taký rozptyl rôznymi smermi, že človek nevie, čo od neho môže očakávať. A motal sa často v spoločnosti ľudí, financovaných pravdepodobne aj spoza oplotenia na Hviezdoslavovom námestí.

Kandidáti, ktorí nám zostali – Marián Čaučík, Juraj Zábojník, Robert Švec, Bohumila Tauchmanová Záborská, či Gabriela Drobová – sú buď úzko špecializovaní, známi len lokálne, alebo je ich motivácia kandidovať nepochopiteľná a pri poslednom mene až komická.

A vlastne na jedno meno sme zabudli.

Eduard Chmelár.

Človek známy pre väčšinu ľudí z televíznych obrazoviek, kde ho mohli zaregistrovať ako skutočne nezávislého politického komentátora a analytika. Ďalší ho poznajú ako dlhoročného ľavicového aktivistu, bojovníka za sociálne práva, životné prostredie a mier. Kratučký úsek cesty som mal možnosť prejsť s ním. Spoznal som ho ako vzdelaného človeka s nadpriemerným intelektom obdareného analytickým myslením a v našich  politických končinách jedného z mála so schopnosťou tvorivo koncepčne myslieť. Netvrdím, že vo všetkom s ním súhlasím. Nezhodneme sa celkom napríklad v názore na migračnú krízu. A nepáči sa mi niekedy jeho sklon k arogantnej reakcii a nepotláčanie vlastného ega. Ale je to človek, ktorý si dlhé roky stojí za svojimi názormi, nemení ich podľa vetra a som dokonca presvedčený, že ak by bolo treba brániť vlasť, že by išiel do prvej línie spolu s prostými pešiakmi.

Nemyslím si, že je to osobnosť veľkosti Alexandra Dubčeka. Ale ak mu voliči umožnia ujať sa funkcie prezidenta, verím, že sa môže k jeho veľkosti dopracovať.

Myslím, že z danej ponuky je jediný vhodný na túto funkciu, jediný, ktorý má reálnu šancu konečne tento národ zjednotiť. I keď viem, že to nebude mať jednoduché. Viem, kto každý sa bude stavať proti, čo všetko bude stáť proti a je mi jasné aj prečo sa tak bude diať…