Pavol Fabian

Pretože som človek zodpovedný – veď prvú ženu, ktorá mi povedala, že čaká odo mňa dieťa som si hneď zobral – teda, keďže som človek zodpovedný, prihlásil som sa v týchto prezidentských voľbách za člena okrskovej volebnej komisie. Reku, treba priložiť ruku k dielu budovania našej dementokracie (ako vraví sused).

Okrsková volebná komisia – to je tá partia prevažne penzistov, ktorí v inkriminovaný deň presedia v jednej a tej istej neútulnej miestnosti cca 18 hodín (viem, viem, Kočner je na tom horšie) a na tvárach má unudenejší výraz ako diváci hocktorej z Havlových divadelných hier.

Než však došlo k volebnému dňu, absolvovali sme tri školenia, ktoré boli pozoruhodné najmä tým, že keď prednášajúci po dvoch hodinách dali priestor na otázky z pléna, všetci sa vypytovali na to, čo už bolo raz povedané. Z toho vyplýva, že sme absolvovali vlastne až šesť školení. Na voľby sme teda boli dokonale pripravení.

Hoci voľby začínali až o 7,00 do volebnej miestnosti sme sa mali dostaviť už o 5,30. Asi nemali istotu, že prídu všetci a ak by bolo treba, urýchlene by povolali posily (najskôr z NHL). Skorý príchod však možno vyžadovali aj preto, lebo dobre vedeli, aké lepiace pásky zaobstarali na pečatenie urien. Boli široké, krásne a snehobiele. Hodili sa na všetko možné – okrem lepenia. Vyriešenie otázky, ako oddeliť lepivú časť fólie od krycej časti bol rébus podobne zložitý ako matematické vyriešenie Poincarého domnienky. S problémom by si neporadili ani urýchlene privolaní odborníci z oddelenia mikrochirurgie oka. Tesne pred siedmou, keď jeden z členov komisie bol odhodlaný zabehnúť domov a priniesť na zapečatenie urny psiu reťaz, ktorou bol jeho miláčik pripútaný k búde, sa našej fešnej predsedníčke okrskovej komisie podarilo modro nalakovaným nechtíkom predsa len pásku sfunkčniť a urnu zapečatiť. Tesne pred siedmou prišli ešte dvaja mladí urastení službukonajúci policajti (pravdepodobne sa dopočuli o fešnosti našej predsedníčky) a vymenili si s ňou telefónne čísla. Upozornil som ich, že to považujem z ich strany za neprofesionálne. Ak už mali záujem, mali prísť až po skončení volieb alebo aspoň po skončení ich služby. Ich konanie bolo o to nevhodnejšie, že o telefónne číslo som mal záujem aj ja.

Potom už ale nič nenarúšalo volebné ráno a voľby mohli začať.

Moji zvyšní kolegovia boli ostrieľaní viacnásobní účastníci volebných komisií v celom rade minulých volieb. Ja som na voľby prišiel nepripravený ako hlupák – bezstarostne, s prázdnymi vreckami. Oni sa dôkladne vybavili na dlhé hodiny nudy: obe ženy si priniesli krížovkárske časopisy a knihy a dvaja muži vlastné notebooky, pričom jeden z nich dokonca aj navíjací bubon s 50 metrami elektrického kábla – veď čo ak by zdroj elektriny bol ďaleko?

A tak jediným mojim rozptýlením počas dlhých volebných hodín bol pohľad na predsedníčku našej komisie, udržiavanú ženu v najlepších rokoch, ktorá na prvé aj na druhé kolo voľby zvolila veľmi rafinovanú odevnú kreáciu potešujúcu oko muža.

Zapisovateľka volebnej komisie (pracovníčka miestneho úradu) nám hneď ráno a oproti podpisu odovzdala dve stravenky, ktoré ste v budove školy, kde sa volebné miestnosti nachádzali, mohli zužitkovať len tak, že by ste si ich posolili a pokorenili (ak by ste mali čím) a zjedli. Zároveň nám oznámila, že v priebehu doobedia nám dovezú občerstvenie. Keď však občerstvenie neprichádzalo ani o tretej popoludní, od hladu sme začali požadovať, aby pani zapisovateľka okamžite zistila súkromné telefónne číslo ministerky Sakovej.

K samotnému volebnému aktu:

Usmernenie, že kvôli GDPR treba v zozname voličov zakrývať všetky údaje v riadkoch nad človekom, aj pod človekom, ktorý práve prišiel voliť, dvomi hárkami papierov bolo naozaj „praktické“. Kvôli tejto zdržiavačke sa už o chvíľu rad čakajúcich kľukatil až niekde po budovu ministerstva vnútra, kde to usmernenie vymysleli. Nehovoriac o tom, že čo už môže niekto z opačnej strany stola prečítať, keď text má horeznačky. Voliči tiež nechápali, že sa do zoznamu voličov majú podpísať „horeznačky“. Viacerí chceli prejsť na moju stranu stola a podpísať sa tam, alebo sa aspoň zo svojej strany stola vykrúcali ako paragraf, aby podpis umiestnili v súlade s orientáciou ostatného textu. Nedomyslený príkaz zakrývať rodné čísla a adresy voličov dvomi hárkami papieru som vyriešil tak, že som na túto časť dokumentu položil dlaň ľavej ruky. To zas vyvolalo pobúrenie medzi niektorými voličmi:

„Ukážte mi, čo to podpisujem!“

„Podpisujete prevzatie hlasovacieho lístka a obálky.“

„Ja to chcem vidieť.“

„Nemôžete vidieť nič okrem svojho riadka.“

Niektorí sa napriek tomu tvárili tak, akoby som im dával podpisovať dlžný úpis vo svoj prospech na najmenej milión eur. Hoci som v mieste, kde sa ten-ktorý volič mal podpísať, robil pre väčšiu názornosť bodku, vyskytli sa opäť niektorí, ktorí si chceli overiť, či som bodku urobil v správnom riadku. Pričom im to v podstate mohlo byť jedno – ak by som urobil chybu, tak by som vyrobil problém najmä sebe. A nemalý.

Istá pani stredného veku mi odmietla dať do rúk svoj občiansky preukaz:

„Ja vám ho len ukážem!“

„Potrebujem vidieť obe strany!“

„Pretočím vám ho, ale do rúk vám ho nedám!“

Predpokladám, že pani disponovala informáciou z nejakého konšpiračného webu, že do okrskových volebných komisií pri týchto voľbách boli nominovaní zásadne len ľudia pochádzajúci leprosária z ostrova Molokai.

Iná pani pred vhodením svojho hlasu do urny obálku trikrát popľula. Predpokladám, že na lístok doplnila meno Martina Chodúra.

Istý známy herec, ktorý má údajne nielen herecký vzťah s iným známym hercom, si zas pri volebnej urne odfotil svoju ruku vhadzujúcu obálku s lístkom. Urobil tak v prvom aj v druhom kole. Či fotil aj za plentou koho zakrúžkoval, to neviem. Pravdou však je, že za 12 celých 43 stotín sekundy po opustení volebnej miestnosti fotka voliacej ruky bola už zverejnená na Facebooku. Musel nebodaj svoju volebnú účasť niekomu dokladovať?

Mám podozrenie, že volieb sa pod viacerými rôznymi identitami zúčastnil aj bývalý český prezident Václav Klaus, pretože spoza plenty nám zmizlo viacero štátom dodaných pier.

Hlasovať prišla aj známa politička, ktorú sprevádzali kamery istej televízia začínajúcej na „T“ a končiacej na „3“. Po vykonaní volebného aktu politička v slávnostných ružových šatách povedala na mikrofón kopu vzletných fráz, ktoré nemenovaná televízia okamžite odvysielala. Keď som za tou istou reportérkou prišiel ja a oznámil som jej, že vidím dieru vo volebnom zákone spočívajúcu v tom, že počet vydaných voličských preukazov je známy, ale nikde sa nenahlasuje a nezrátava počet skutočne prijatých voličských preukazov, čo by mohlo poskytovať priestor na volebný podvod, televíznu redaktorku to zaujalo asi tak, ako pralesného Pygmejca teória kvantovej gravitácie a kvantovej teórie poľa.

Hodiny vymedzené pre voľby sa ťahali únavne ako silvestrovský televízny program Slovenskej televízie. Na odbitie dvadsiatejdruhej hodiny sme čakali netrpezlivo ako Andrej Kiska na udelenie milosti novou prezidentkou Čaputovou.

Keď nastala tá chvíľa, vysvitlo, že niektorí členovia okrskovej volebnej komisie prišli v rozpore so zákonom do volebnej miestnosti ozbrojení. Vytiahli z domu prinesené nože, ktorých čepele presahovali Európskou úniou schválenú bezpečnú dĺžku (ďalšie porušenie smerníc) a začali nimi ohrozovať vhodené obálky. Bol to dobrý nápad, pretože ak by sme mali rozlepovať obálky tým, čo poskytol štát (nič), hlasy by neboli zrátané ani dodnes.

Tesne po polnoci sme mali zrátané, zápisnice podpísané, náladu z výsledku pokazenú a mohli sme sa vytratiť do ulíc, kam v rovnaký čas vyhadzovali aj početných podgurážených návštevníkov nočných barov. Hlavou mi prebleskla neodbytná pochybnosť o tom, kto dnešný večer strávil užitočnejšie…