Pavol Fabian

Tak som sa bol včera poprechádzať po našom hlavnom meste. Z avizovaných desiatich spomienkových/protestných aktivít som naďabil na štyri. Na niektoré som prišiel na začiatku, na niektoré ku koncu. Niektorých rečníkov som vypočul do polovice, niektorých od polovice…

Vo všetkých vystúpeniach dominovala corona a nesúhlas s opatreniami proti vírusu. Pritom jestvuje milión iných dôvodov, prečo vyjadriť nespokojnosť s touto vládou. Až som nadobudol dojem – čo by bolo, keby corony nebolo? Resp. čo bude, keď corona časom odznie alebo si na ňu nechtiac budeme musieť privyknúť?

Rečníci, ktorých prvoradým motívom bola vo väčšine prípadov sebaprezentácia a hladkanie si vlastného ega, vykrikovali svoje heslá, väčšinou dosť prostoduché. Kadejaké obskúrne postavičky hecovali hysterickou fistulou zhromaždených. Chápem, že na tribúnach na námestiach nemožno prezentovať nejaké ťažké filozofické úvahy. Rečníci a aj tento druh davu potrebujú najmä volanie „postaviť sa do jedného šíku“ v rámci boja proti síce momentálne rezonujúcemu, ale v podstate nepodstatnému problému. Čo trochu inteligentnejší človek tuší, že za tými, prostému ľudu účelovo nadbiehajúcimi rečami, je intelektuálne prázdno. Čo trochu inteligentnejší človek si musí povedať: veď dobre, ale čo ďalej?

Nevidel a nepočul som všetkých rečníkov, ale ak sa niekde aspoň nejaký náznak intelektuálna, nejakej vízie, či reálneho hodnotenia situácie zjavil, tak to bolo vo vystúpeniach (či sa vám to páči alebo nie) Roberta Fica a najmä Jána Čarnogurského. Vzhľadom na rétorické schopnosti oboch, lepšie vyznievalo vystúpenie toho prvého a myšlienkovo bohatšie bolo vystúpenie toho druhého. Lenže títo dvaja sú už za zenitom. Zmenu, skutočnú zmenu, od nich očakávať nemožno.

Slovensko tak musí čakať na nového Dubčeka. Na človeka, ktorému budú ľudia veriť, že to myslí naozaj, ktorý sa nebude hrdiť falošným dokladom o vzdelaní, ktorý nebude škrečkovať majetky a ktorý bude presadzovať skutočnú radikálnu zmenu – zoštátnenie nakradnutých majetkov, obmedzenie vlastníctva médií súkromnými subjektmi, socializmus s ľudskou tvárou (bez kompromisov), okamžité vystúpenie z militantného a mier ohrozujúceho NATO,  radikálnu reformu Európskej únie a ak by to k nej nesmerovalo, tak vystúpenie aj z nej….

Na takého človeka Slovensko čaká. Napriek hromadnému úniku mozgov zo Slovenska (najnovšie vláda koná tak, aby odišiel aj zvyšok zdravotníckeho personálu), ešte stále tu zostalo zopár jedincov, ktorí by túto úlohu azda mohli zvládnuť. Akurát sa im nechce ísť špiniť do politiky, keď vidia ten hnus, resp. keď vedia, že pri súčasnom volebnom zákone, pri podkupnosti agentúr na prieskum verejnej mienky, skrátka pri nastavení tzv. demokratických pravidiel a pri mainstreamových médiách vo vlastníctve tých, ktorí dosadzujú figúrky na politickú šachovnicu, to nemá šancu na úspech.

To sú tie pravé problémy, kvôli ktorým by ľudia mali ísť do ulíc. Nikto z včerajších rečníkov takéto témy ani len nenaznačoval. Ak by sa vyskytol rečník s takýmito témami, nebolo by v bratislavských uliciach 20 000 ľudí ako včera, ale 200 000.

A s tým by sa už dalo niečo robiť!