Pavol Fabian

Posledné sčítanie ľudu, ale aj dlhodobý trend ukazuje, že počet veriacich na Slovensku klesá. Nechodím do kostola, modliť sa tiež veľmi neviem, ale som naklonený veriť, že čosi, kdesi, nad nami by mohlo tento svet riadiť, zvlášť, keď nenachádzam odpovede na niektoré svoje otázky.

Do chrámov božích chodievam častejšie ako turista než ako užívateľ. V minulých dňoch sa mi pritrafilo, že som sa zúčastnil krstu. Teda vrcholnej udalosti každej kresťanskej rodiny. Čosi také som teraz zažil prvýkrát v živote. Človek by si myslel, že v súvislosti s dlhodobým trendom strácania ovečiek sa kňazstvo bude usilovať robiť všetko možné, aby ho zastavili alebo dokonca zvrátili. Opak bol pravdou!

Zážitok z krstu bol pre mňa všetkým iným, len nie pozvánkou do cirkvi.

Krst sa udial v istej stredoslovenskej obci neďaleko Žiliny. Presnejšie v obci, kde svoj krst absolvoval aj slávny Juraj Jánošík a kde mi pred pár rokmi v duchu tejto zbojníckej tradície za bieleho dňa ukradli z auta zaparkovaného pred miestnym úradom všetky puklice.

V ten večer okolo šiestej sa o krst uchádzali dve deti, dve rodiny. Farár najprv odslúžil omšu, na ktorej sme sa nezúčastnili a na ktorej sa žiadne protiepidemické opatrenia neuplatňovali. Zjavne rozladený z ďalších pracovných povinností sa ujal riadenia „nášho“ krstu.

Spôsob, akým zoradil rodiny pred oltárom, resp. povely, aké im vydával, vzbudzovali dojem, že ide o penzionovaného dôstojníka, ktorý si k vojenskému výsluhovému dôchodku privyrába ešte v kostole.

Celý obrad oddrmolil takou rýchlosťou, že mu nerozumel nikto – ani ten, kto pozná otčenáš odpredu, odzadu. Človek každým pórom cítil, ako to chce mať ten svätý muž čo najrýchlejšie za sebou. Neviem, čo ho k tomu motivovalo, či nejaký skutočne dôležitý dôvod (mohol ho vysvetliť), či prenos z olympiády, ktorý chcel stihnúť, alebo proste len povedané ústami učiteľa Tkalouna zo Svěrákových Vratných láhví: „Ja už tu nejsem rád.“.

V každom prípade to bolo nedôstojné.

Keď bolo po všetkom, na okamih zmizol v sakristii, aby sa vzápätí vrátil a hodil na lavicu pokladničku so slovami:

„A je to!“

Obe rodiny prekvapené rýchlou akciou si chceli urobiť aspoň pamätnú fotografiu pred oltárom, keď už nestihli zachytiť samotný obrad. Farár s kostolníkom však zhasli polovicu svetiel a nastolením na fotografovanie nevhodných svetelných podmienok nás zjavne chceli pomknúť k rýchlemu odchodu z kostola. To nás však neodradilo a zopár fotiek sme napriek tomu urobili. Aby bolo jasné – išlo o pár sekúnd, nijako sme nezdržiavali. Farár si však zjavne myslel iné, pretože po chvíli zhasol úplne všetky svetlá v kostole, hoci dobre vedel, že tam ešte sme. Za pomoci svetiel mobilných telefónov sme sa ako bludičky vydali k východu. Keď sme ho v úplnej tme našli, zistili sme, že ho kostolník medzitým už zamkol. Blúdiaci v tme sme začali hľadať iný východ a cítili sme sa ako v nejakej escape room hre.

Absurdná situácia pochopiteľne navodila spomienku na Rowana Atkinsona. V postave Mr. Beana už síce jednu kostolnú epizódu nakrútil, ale v ten večer by získal inšpiráciu na jej pokračovanie. Človek odchádzal z kostola s pocitom trápnosti a zbytočnosti vlastného jestvovania. Nie je to nový pocit, človek ho pri súčasnej vláde zažíva už dva roky, len by očakával, že aspoň tá cirkev…