Potulky po Mauritánii 5. časť

22. mája 2022 17:46, Prečítané 2 447x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Po námorníckom zážitku sme opäť sadli do áut a vydali sa púšťou späť k asfaltke spájajúcej hlavné mesto Mauritánie s druhým najväčším mestom Nouadhibou. Mesto ležiace na atlantickom pobreží má vyše 100 000 obyvateľov. Leží na polostrove Cap Blanc (Biely mys) na hranici so Západnou Saharou. Na južnom okraji mesta sa nachádza prístav Port Central. V ňom sa do lodí prekladá železná ruda, ktorú do Nouadhibou privážajú z baní v okolí mesta Zouérat. Zouérat je vzdialený okolo 700 kilometrov a s Nouadhibou ho spája jediná mauritánska železničná trať na veľkom úseku kopírujúca hranicu so Západnou Saharou. Cestovanie na tejto železnici je vyhľadávaným dobrodružstvom, ale o tom neskôr.

Nouadhibou je mesto počtom obyvateľov kdesi na rozmedzí medzi Prešovom a Košicami, ale asfaltové cesty v ňom by ste zrátali na prstoch jednej ruky. Všetky ostatné ulice sú pokryté pieskom. V meste samotnom nič pozoruhodne neuzriete, ide o typickú chaotickú orientálnu zástavbu dekorovanú množstvom špiny. Kam sa však oplatí zájsť, to je miestny rybársky prístav. Keď som pred tromi rokmi navštívil marocký prístav Essaouira, naivne som si myslel, že nič farbistejšie, bombastickejšie a neuveriteľnejšie už nemôžem uzrieť. Prístav v Nouadhibou však prekonáva najbujnejšie predstavy kohokoľvek najmenej o 100 percent. Náruživý fotograf by sa tam dokázal vyblázniť celé hodiny.

Essaouira

Problém je v tom, že náruživí fotografisti to majú v Mauritánii ťažké. Miestni ľudia (99% obyvateľstva tvoria moslimovia) majú fotografovanie radi tak, ako bravčové. V lepšom prípade sa odvrátia, utečú, či si zahalia tvár, v horšom prípade vám vynadajú a niekedy až tak, že hrozí inzultácia. V prípade nouadhibouského prístavu platia ešte prísnejšie pravidlá. Všetci ľudia znalí pomerov a najmä miestni nás vystríhali, aby sme sa neodvažovali v prístave fotografovať. Išli sme tam s malou (fotografickou) dušičkou.

V prístave sa poneviera množstvo ľudí. Väčšinou ide o senegalských černochov, berberské tváre sú zastúpené menej. No a belochov v prístave bolo v ten deň presne dvanásť. Čiže, okrem nás už nikto.

Tu by azda bolo na mieste uviesť skutočnosť, že Mauritánia bola od vekov známa svojim otrokárskym zriadením. Oficiálne bolo otrokárstvo v Mauritánii zrušené len v roku 1981 a táto krajina bola poslednou na svete, kde sa tak stalo. Skutočne účinnú legislatívu proti zotročovaniu však Mauritánia prijala až v roku 2007. Otrokárstvo však potajme pretrváva dodnes. Odhaduje sa, že v krajine stále žije okolo 800 000 otrokov. Otrokmi sú najmä čierni Afro-Mauritánci, ktorých je okolo 30%. Skutočnú moc vojenskú i politickú v krajine majú tzv. Bieli Mauri, národ arabsko-černošského pôvodu. Len okolo 34% obyvateľov je gramotných.

O tom, že tradícia otroctva je tu dlhodobá a silno zakorenená svedčia memoáre kapitána americkej obchodnej lode Commerce Jamesa Rileyho z roku 1817, ktorého loď stroskotala pri pobreží západnej Afriky a jej posádka sa dostala do otroctva.

V neuveriteľne preľudnenom nouadhibouskom prístave okrem pekne pomaľovaných lodí, neustále pokrikujúcich rybárov a prístavných robotníkov pochádzajúcich vo veľkej miere zo Senegalu možno obdivovať autá prevážajúce úlovok, či ľad. Sú v takom technickom stave, že pre ich schopnosť pohybu je len jedno vysvetlenie – zázrak. Hrdzu v tvare áut drží pokope len sila vôle, všetky blinkre a svetlomety sú rozbité, bez žiaroviek a odškerené diely karosérie zväzuje dokopy špagát, či reťaz s uzamykacou zámkou.

Essaouira, Maroko

Pokušenie fotografovať v nouadhibouskom prístave bolo veľké. Fotoaparát som si však vytiahnuť z batoha netrúfal. Rozhodol som sa, že sa pokúsim urobiť zopár fotiek aspoň mobilom tváriac sa, že práve prijímam esemesku, hoci môj operátor mi po celý čas pobytu neumožnil spojenie so svetom. Bol som si vedomý, že za takýchto okolností nasnímané fotky nebudú môcť ašpirovať na ocenenie v Sony Word Photography Awards, ale dúfal som, že aspoň trochu pomôžu dokresliť atmosféru v prístave. Môj kolega bol trochu odvážnejší a tak sme spoločne v jeden nestrážený moment, nádejajúc sa, že sme bokom od diania, nasnímali zopár fotiek. Fotili sme až do chvíle, keď civilne oblečený chlapík s úradne vyzerajúcim notesom v ruke k nám doviedol dvojmetrového, v maskáčoch oblečeného černocha ozbrojeného samopalom. Mal som pocit, že aj keby som kolegovi vyliezol na plecia, ani naša zdvojená výška by neprevýšila atleticky vyzerajúceho strážcu zákona. Policajt nám nekompromisne odobral fotoaparát aj mobil a pokynul, aby sme išli za ním na policajnú stanicu. Kutica s rozmermi 2×2 metre sa ničím neodlišovala od všetkých susedných kutíc, v ktorých predávali zeleninu, ľad na chladenie rýb, či mobily. Akurát, že v tejto sedel za stolom oficier. Obaja muži zákona na nás nakričali mnoho, rozumeli sme máločomu. Problém sa napokon podarilo vyriešiť tak, že sme pod dohľadom čierneho obra vymazali z pamäte všetky fotky nasnímané v prístave.

Takže, ak chcete vidieť ako to tam vyzerá – vygúglite si. Nejaké fotografie azda na nete nájdete.

…

Nouadhibou nie je príliš fotogenické mesto. Je však dynamickým obchodným centrom s významným prístavom. Tieto aktivity spolu so strategickou polohou ho robia atraktívnym pre migrantov. Tí tvoria veľkú časť obyvateľov. Z východných púštnych oblastí, ale aj z cudziny sem prichádzajú priťahovaní skutočnými či domnelými ekonomickými príležitosťami. Láka ich tiež relatívna blízkosť Španielska a možnosť opustiť krajinu cez Kanárske ostrovy, Západnú Saharu a Maroko.

Nouadhibou

V rokoch 2018 až 2020 došlo k výraznému nárastu počtu migrantov do Španielska cez Kanárske ostrovy a cez západné Stredozemné more. Nouadhibou sa tak stalo jedným z centier imigrácie do Európy.

V Nouadhibou strávil veľa času autor Malého princa Antoine de Saint-Exupery. Pôsobil tu ako pilot aj ako spisovateľ. Lietal pre priekopnícku leteckú spoločnosť Aéropostale, ktorá v rokoch 1918 – 1933 spájala Francúzsko s jeho kolóniami v Afrike a Južnej Amerike.

V 20. rokoch 20. storočia bol každý let ešte nebezpečným dobrodružstvom, niekedy aj smrteľným. Saint-Exupery toto obdobie skvelo opísal v diele Nočný let. Jeho ďalšia kniha Zem ľudí sa vo veľkej miere odohráva práve v Nouadhibou.

V čase Aéropostale bolo Nouadhibou len malou leteckou základňou, s asi šesťdesiatimi osadníkmi stratenými uprostred stromov a stád kôz a tiav.

„Je to uprostred púšte. Naozaj sú tam tri domy,“ napísal Saint-Exupéry v liste svojej matke. „Nachádza sa na okraji povstaleckých území a nie je to mesto,“ dodáva v románe Zem ľudí.

Zdroj fotografií: autor textu (po kliknutí na fotografie sa tieto zväčšia)