Neviem, či poznáte príbeh Hiroo Onodu. Bol to japonský vojak, ktorý strávil takmer tridsať rokov vo filipínskej džungli v domnienke, že 2. svetová vojna stále pokračuje.
Tak, ako prevažná väčšina japonských vojakov bol Onoda nesmierne oddaný vlasti a ochotný za svojho cisára položiť aj život. Koncom roka 1944 vyslali Onodovu vojenskú jednotku na Filipíny s jasným rozkazom – za žiadnu cenu sa nevzdať a bojovať až do konca. Lenže o pár týždňov neskôr Američania Filipíny dobyli a väčšina tamojších japonských vojakov padla v boji alebo sa dostali do zajatia. Následne Američania, ako prví a jediní v histórii použili v praxi proti civilnému obyvateľstvu atómové bomby a zhodili ich 6. a 9. augusta 1945 na Hirošimu a Nagasaki. Následkom toho len v prvých dvoch mesiacoch po tomto šialenom čine zomrelo štvrť milióna Japoncov. Ďalšie tisíce, za krutých bolestí zomierali neskôr. Japonský cisár Hirohito 14. augusta 1945 oznámil kapituláciu Japonska.
Hiroo Onoda s ďalšími tromi spolubojovníkmi v hĺbke filipínskej džungle o konci vojny nič netušili a ďalej pokračovali v partizánskom štýle boja. Filipínci aj Japonci zhadzovali nad džungľou letáky informujúce o ukončení vojny, ale Onoda a jeho muži usúdili, že ide o ľstivý podvrh – oni predsa dostali rozkaz nevzdať sa a bojovať do konca.
Po štyroch rokoch sa jeden z Onodovych druhov, Yuichi Akatsu rozhodol vzdať sa filipínskej armáde. Na základe Yuchiho vypočúvania sa filipínske orgány dozvedeli o Onodovi a jeho dvoch mužoch ďalej praktizujúcich partizánsky spôsob boja. V roku 1952 preto opätovne do džungle zhadzovali letáky v japončine s informáciou o ukončení vojny, ba dokonca aj listy od Onodovej rodiny a rodinné fotografie. Chceli ho presvedčiť o konci vojny a o odchode z džungle. Onodovci však aj tieto letáky považovali za lesť, majúcu za cieľ chytiť ich, informáciám z letákov neverili. Naďalej vykonávali sabotáže a bojovali. Pri tejto činnosti dvaja Onodovi druhovia prišli o život. Onoda zostal sám.
V roku 1974 sa japonský dobrodruh a trochu aj blázon Norio Suzuki rozhodol Onodu vypátrať. O tom, že bol trochu aj blázon (čosi na spôsob Matoviča) svedčí aj to, že okrem Onodu chcel nájsť aj snežného muža yettiho. Onodu sa mu však napriek všetkému podarilo vypátrať, stretnúť sa s ním a spriateliť sa s ním. Hiroo Onoda však naozaj uveril v koniec vojny až po tom, ako za ním do džungle vycestoval jeho bývalý vojenský veliteľ, ktorý po skončení vojny pracoval ako knihovník. Ten si na stretnutie s Onodom obliekol starú vojenskú uniformu a „z moci nadriadeného“ ho „prepustil“ z vojenskej služby.
Onoda o svojom boji a ukrývaní sa v džungli neskôr napísal knihu s názvom Moja tridsaťročná vojna.
Verný cisársky vojak teda takmer tridsať rokov svojho života v džungli bol presvedčený, že vojna pokračuje.
Minulý víkend som strávil bicyklovaním v levickom okrese. V obci Malé Kozmálovce som natrafil na dom, pred ktorým viala na stožiari táto zástava:
Pre mladšie ročníky pripomínam, že ide o štátnu zástavu Sovietskeho zväzu.
Sovietsky zväz bol formálne zrušený 31. decembra 1991, teda pred viac ako tridsiatimi rokmi. Časový odstup oboch prípadov je takmer rovnaký. A tak rozmýšľam, či obyvateľ malokozmálovského domu je nejaká slovenská obdoba Hiroo Onodu a doteraz nepostrehol zánik Sovietskeho zväzu?
Malé Kozmálovce sa však nenachádzajú v hĺbke filipínskej džungle, ale v pomerne rozvinutom a civilizovanom kraji s dostatočnými mediálno-komunikačnými možnosťami. Človek, ktorý vlajku vyvesil, musí o zániku ZSSR vedieť!
Ak teda pred svoj dom, práve v tomto období bezprecedentného obkolesovania Ruskej federácie základňami NATO a proxy vojny Spojených štátov s Ruskom na pôde zneužitých Ukrajincov vyvesil vlajku Sovietskeho zväzu, chcel tým čosi naznačiť. Je na úvahe čitateľa, čo asi…
Zdroj fotografií: autor textu
Nejaký starý boľševik, ktorý spomína na staré... ...
Celá debata | RSS tejto debaty