Pavol Fabian

Keď obetujete jeden večer a namiesto spoločnosti modrasto žiariaceho televízora – zdroja jatriacej, pochybnej zábavy a cielenej politickej indoktrinácie zvolíte spoločnosť mihotavého svetla upokojujúcej sviečky a sedmičky vína, je to tá pravá chvíľa zamyslieť sa, čo je pre šťastný život človeka najdôležitejšie.

Viem, tá dlhá prvá veta znie ako z nejakej motivačnej príručky a to som práve nechcel. Napriek tomu, nastolená otázka je legitímna, či už ju položí vychytený motivačný tréner, alebo obyčajný pravdistický bloger.

Pre šťastný život každého jedného človeka na Zemi je najdôležitejšie zdravie a mier.

O tom, že zdravie je prvoradé azda nepochybuje nikto.

S mierom je to ťažšie. Aspoň v našich zemepisných šírkach. Ľudí, ktorí zažili vojnu je u nás stále menej a tí mladší berú mierové časy ako čosi samozrejmé, vojnu na obrazovkách vnímajú skôr ako nejakú počítačovú hru.

Lenže mierové časy nie sú ani trochu samozrejmé. Celá história ľudstva je jedna dlhá šnúra vojenských konfliktov. Od čias, keď človek získal schopnosť zapisovať udalosti, bolo zaznamenaných približne štrnásť a pol tisíca vojen. Spočiatku vojská pozostávali z niekoľko tisícov mužov, dnes sa príslušníci najväčších armád rátajú na milióny. Spočiatku boli vyzbrojení prakmi a lukmi, dnes disponujú zbraňami, ktoré sú schopné zrušiť život na Zemi stlačením jedného červeného gombíka.

Vojny boli, sú a žiaľ, ako to tak vyzerá, aj naďalej budú.

Lenže pred tisíc rokmi, ba dokonca ešte ani pred sedemdesiatimi piatimi rokmi nehrozilo, že nejaká lokálna či svetová vojna vygumuje celé ľudstvo z mapy sveta. Dnes je takýto scenár veľmi realistický!

Napriek tomu, dnešný svet akoby sa zbláznil a vojna na Ukrajine sa môže stať tým zlomom, ktorý vymaže ľudstvo z pamäte Zeme. Nie je cieľom tohto textu hľadať jej vinníka, lebo vinník nikdy nie je len jeden, ako sa nám to usilujú nahovoriť všetky mainstreamové médiá. Mier sa dá dosiahnuť len rokovaním. Lenže namiesto rokovaní sa všetci politici z krajín západného civilizačného okruhu predbiehajú v tom, koľko zbraní dodajú ukrajinskému prezidentovi, ktorý ako sa zdá, je ochotný bojovať až do úplného zničenia vlastnej krajiny a vlastných ľudí.

Voľakedy, keď ešte ľudstvo nedisponovalo strašnými zbraňami schopnými zrušiť všetko živé na Zemi, pôsobili vo verejnosti pacifisti, ktorí mali nezanedbateľný vplyv na verejnú mienku, ba aj na konanie militantných politikov a generálov. Možno tu spomenúť také mená ako Albert Schweitzer, Albert Einstein, Lev Nikolajevič Tolstoj, Bertha von Sutter, Mahatma Gándí, Martin Luther King, Bertrand Russel, či John Lennon. Čo meno – to pojem, velikán, osobnosť.

Dnes, keď dôsledkom neustále priživovanej ukrajinskej vojny môže byť celoplanetárna skaza akosi chýbajú osobnosti, ktoré by ukázali ľudstvu cestu zdravého rozumu. Slovenská vláda aj s našou prezidentkou sú odstrašujúcimi prípadmi podporovateľov vojny. Pritom aj Slováci mali vo svojej histórii osobnosť – pacifistu, ktorého čin zarezonoval v značnej časti Európy.

Albert Škarvan (1835 – 1881) vyštudoval medicínu na univerzitách v Budapešti, Prahe a Innsbrucku. Po ukončení školy nastúpil na vojenskú službu v Košiciach. Štyri mesiace pred ukončením služby 7. februára 1895 napísal hlavnému štábnemu lekárovi tento list:

„Mal by som Vám ústne zdeliť, o čom Vám píšem, ale používam na to pero, pretože sa obávam, že ústne by som Vám to neoznámil dostatočne jasne a spokojne. Umienil som si nevrátiť sa viac k svojím vojenským povinnostiam, zaumienil som si nebyť viac vojakom, nenosiť vojenskú rovnošatu, ani nekonať nemocničnú službu, ktorá vlastne nie je nič iné ako vojenská služba. Zriekam sa týchto vecí preto, lebo sa ony priečia môjmu svedomiu, môjmu náboženskému citu. Som kresťan a ako taký nemôžem byť napomáhateľom vojenčiny ani slovom, ani skutkom. Doteraz som neurobil tak preto, lebo nemal som dosť duševnej sily, aby som sa vzoprel takej mohutnej moci, ako je vojenská organizácia. Ale teraz moje presvedčenie zmocnelo a stalo sa to nie hádam pod vplyvom nejakej patetickej chvíľkovej nálady, ale ako dôsledný výsledok premýšľania a mojich snáh v priebehu niekoľko rokov.“

Vojenský súd odsúdil Škarvana na štyri mesiace väzenia a odobratie lekárskeho diplomu. Prípad získal pomerne veľkú publicitu aj mimo naše domáce chotáre.  O Škarvanov osud sa živo zaujímal aj L. N. Tolstoj vo svojich listoch písaných Dušanovi Makovickému.

Po prepustení z väzenia v roku 1896 odcestoval Škarvan na Tolstého pozvanie do Jasnej Poľany, kde pôsobil ako spisovateľov lekár. Stal sa jeho osobným priateľom a detailnejšie sa zoznámil s jeho filozofiou.

Škarvan bol propagátor esperanta a napísal prvú slovenskú učebnicu tohto medzinárodného jazyka. Esperanto považoval za silný nástroj na nastolenie mieru a zjednotenie národov. Pôsobil aj v Anglicku a Švajčiarsku, aby sa potom opäť vrátil na Slovensko.

Albert Škarvan o svojich osudoch napísal dielo Zápisky vojenského lekára, z úvodu ktorého uveďme tento, dnes viac ako aktuálny  citát:

„Robotný ľud úpie v otroctve, hrdlačí a mozoľuje do krvopotnej únavy, nemajúc možnosti a slobodného času nielen k náprave, ale ani len k rozmysleniu svojho neľudského postavenia, a ťažké miliardy, zdierané z ľudu, vydávajú sa na pušky a delá, na hrady a lode vojenské, na kasárne a všetko to vystrojenie, ktoré potrebujú armády. A prečo? – Preto, aby sa ľudia na povel nejakého pološialeného cisára alebo ziskuchtivej kliky ministrov sťa dravé zvery vrhli jeden na druhého, pustošiac životy, majetky a šťastie státisícov.“

Je smutné, že súčasní  vládni politici na čele s ministrom obrany (hoci správnejšie označenie jeho funkcie by bolo minister vojny) si z prvého slovenského pacifistu nezobrali príklad a správajú sa proti väčšinovej vôli ľudu presne v duchu poslednej vety Škarvanovho citátu.

Na Slovensku, ale najmä v západnom svete chýbajú pacifistické osobnosti takého rangu, aké boli spomenuté v úvode článku.

A ak chýbajú, cestu k mieru môže zabezpečiť len masívny odpor miliónov obyčajných ľudí.

Je najvyšší čas!

Pamätné tabule v Bátovciach

Pamätná tabuľa v Hybiach

Dom v Hybiach, v ktorom strávil Albert Škarvan detstvo

Zdroj fotografií: autor textu