Pavol Fabian

Stala sa mi taká vec, že som sa dostal k lístkom na vystúpenie zoskupenia stand-upových komikov Silné reči.

Niežeby som po takom túžil, ale akosi sa uvoľnili už kúpené lístky, lebo dotyčný nemohol, či nechcel ísť. Tak som si povedal, prečo nie, veď skúsiť treba všetko.

Nemôžem povedať, že by som nemal predstavu o tom, na aké predstavenie idem. Predsa len, človek v časoch internetu a sociálnych sietí o tento žáner zavadí aspoň nechtíkom aj nechtiac. Takže vedel som…

Akcia sa konala vo vypredanej bratislavskej Starej tržnici. Podľa usporiadateľov to znamenalo, že v hľadisku sedí 880 ľudí, v drvivej väčšine mladých. O ich zábavu sa mala postarať asi desiatka stand-upových komikov – tak aspoň protagonisti sami seba označujú, i keď ja si pod pojmom komik predstavujem čosi iné. Šéfoval tomu Ján Gordulič, bývalý poštár Jano z televíznej Pošty pre teba, známy aj z internetovej satirickej relácie Ťažký týždeň, v ktorej jednostranne politicky komentoval dianie na slovenskej politickej i nepolitickej scéne.

Stand-up comedy má svoj pôvod vo Veľkej Británii, resp. v Spojených štátoch. U nás sa zjavila, ako väčšina toho, čo sa tu radšej zjaviť nemuselo, po novembrovom prevrate v roku 1989. V podstate ide o umeleckú formu, v ktorej protagonista účinkuje postojačky pred publikom a hovorí priamo k nemu svoje príbehy či monológy poprekladané vtipmi a aj vulgarizmami. Žáner má svoj pôvod v tzv. varieté – v miestach so živou hudbou, zábavným programom a áno, nezriedka aj s konzumáciou jedla či pitia.

V ten večer vystupovali v tržnici samí chlapi, hoci medzi stand-upistami sa vyskytujú aj ženy.

Bola to sila!

Toľkú znôšku vulgarizmov najhrubšieho druhu, ale nielen vulgarizmov, ale aj obscénnych gest a posunkov som v živote ešte nezažil ani v tej najpodradnejšej krčme, ako sa kedysi vravievalo – štvrtej cenovej skupiny.

Samozrejme, všetky vystúpenia boli zamerané aj politicky. A politicky úplne jednostranne! Jednotliví vystupujúci si masívne robili vtipy z Erika a Roberta Kaliňákovcov, R. Fica, E. Tomáša, P. Pellegriniho I. Gašparoviča, J. Ráža, M. Nikodýma a ďalších členov Smeru, resp. ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom o Smer aspoň obtreli. Aby som bol objektívny – jeden jediný (!) raz si urobili žart aj z Igora Matoviča. Veď z toho sa už žarty robiť môžu, toho už hýbatelia šachovými figúrkami asi odpísali. Jeden krát spomenuli aj Zuzu Čaputovie, ale bolo to spomenutie v podstate oslavné. Vo vystúpení každého jedného z týchto stand-upistov nechýbala v menšej alebo vrchovatej miere namiešaná propagácia LGBT problematiky a odsúdenie antiimigračných postojov.

Je nepochopiteľné, že aj po dva a pol rokoch vládnutia súčasnej vládnej koalície si stand-upisti nerobia vtipy z nej, ale z bývalej garnitúry. Žiaden vtip nešiel na vrub súčasných mocipánov! Pritom za tých dva a pol roka vyprodukovali Matovič, Krajči, Remišová, Heger, Kolíková, Milanová, Tabaková, Pročko, Kollár a ďalší toľko materiálu na komikovo spracovanie, koľko sa za uplynulých 30 rokov nepodarilo ani všetkým vládam samostatného Slovenska dokopy.

Nemusím zdôrazňovať, že neraz to boli vtipy nemiestne, trápne, vulgárne, tendenčné – nevkus a očividná manipulácia s obecenstvom. V podstate len vystúpenie Jakuba Lužinu bolo možné tolerovať, pretože bolo skutočne vtipné a spoločensky akceptovateľné. Síce aj o používal vulgarizmy, ale v omnoho menšej miere. Sympatické však u neho bolo najmä to, že témou jeho vystúpenia bol obyčajný rodinný život, bez akýchkoľvek politických podtónov. Po návrate domov som na nete zisťoval informácie o tejto partičke a vysvitlo, že aj v prípade J. Lužinu išlo, žiaľ, len o ojedinelý svetlejší moment, pretože iné jeho vystúpenia propagandisticky súznejú s tými ostatnými.

Zhodou okolností o týždeň po Silných rečiach v bratislavskej tržnici mal Karel Šíp vo svojej relácii Všechnopárty za hosťa stand-upovú komičku Adélu Elbelovú. To podnietilo môj záujem o jej produkciu a vyhľadal som si ju na youtube. Neskôr aj produkciu iných popredných českých stand-upistov. Jeden rozdiel medzi českým a slovenským stand-upom je očividný už pri letmej rešerši – frekvencia vulgarizmov v krajine na západ od našich hraníc je výrazne nižšia.

Vulgarizmy totiž nezaručujú vtipnosť. Nie som puritán, vulgarizmy tiež sem-tam používam, ale ak majú byť zdrojom vtipu, musí sa s nimi narábať ako so vzácnym korením. Nie metať ich širinu marinu ako rozmetač hnojovice na družstevných lánoch.

Vrcholom nevkusu bolo vystúpenie stand-upistu, ktorého meno som si ani nezapamätal, ale celý jeho monológ bol o – šušňoch. Detailne sa nimi zaoberal nielen po stránke konzistencie a chuti, ale aj názornými gestami dokumentujúcimi, ako ich možno spracovávať. Bolo to nevtipné (alebo vtipné len pre IQ neduživých divákov) a navyše nechutné. V obecenstve niekoľkým ľuďom očividne prišlo zo stand-upistových rečí o šušňoch až nevoľno a aj potlesk tohto špecifického publika bol omnoho vlažnejší, čo jasne signalizovalo, že aj pre nich to bolo už príliš.

Na webovej stránke stand-upového zoskupenia Silné reči ma prekvapilo zistenie, že ich zájazdový program je veľmi nabitý, veď len v mesiaci október majú naplánovaných vyše 20 vystúpení po celom Slovensku. Program láka najmä mladých, ktorí ako som už spomenul, boli v hľadisku vo výraznej prevahe. Mladým sa takýto program očividne páči. Možno pociťujú aj istú mieru vlastného rebelstva, že sa podporou programu útočiaceho proti „nenávidenej“ minulej vláde, proti bojovníkom proti neregulovanej imigrácii a naopak za vyzdvihovanie LGBT komunity zúčastňujú na čomsi revolučnom…

Mladí nemajú veľmi s čím porovnávať. Asi ani netušia, že jestvuje aj inteligentný humor, ktorý sa však z našich televízií a žiaľ aj z divadiel vytratil. Mladí nepoznajú mená ako Lasica, Satinský, Štepka, Markovič, Suchý, Šlitr, Grossmann, Šimek, Vodňanský, Skoumal…

Naše televízie so stupídnymi Farmami, Výmenami manželiek, Tvárami, ktoré znejú povedomo a podobnými programami si vychovali nového diváka.

Nekultúrneho, jednostranne zameraného.

Stand-upisti netolerantnou ideologizáciou svojich vystúpení tak vychovávajú nových voličov Progresívneho Slovenska.

Je komické, ak stand-upistom prekáža Nikodýmovo moderovanie smeráckych podujatí a Rážove politické postoje, pritom oni sami robia ďaleko nechutnejšiu, priam regrutačnú propagandistickú nadprácu v prospech Progresívneho Slovenska.