Pavol Fabian

Deň som spolu s manželkou začal, ako inak v tomto veku, návštevou lekára. Sídli v nemocnici v centre mesta. Budova je ošarpaná, pripomína zábery niekde z Donbasu ostreľovaného ukrajinskými vládnymi vojskami. Fasáda Univerzitnej nemocnice(!) je zaopatrená tabuľkami:

„Pozor padá omietka!“

Nabáda to k domnienke, že výučbová nemocnica nemá dostatok pacientov na praktické cvičenia medikov v oblasti zašívania rán na hlave a riešenia otrasov mozgu, a tak ich zháňa takýmto spôsobom na ulici.

Lekár, za ktorým ideme, je špecialista. Jeho odbornosť patrí do kategórie tých, ktorých je na Slovensku najväčší nedostatok. Pacientov čakajúcich na vyšetrenie v tomto lekárskom odbore možno najlepšie pripodobniť k sedemnásťročným tínejdžrom, ktorí sa tešia ako si v osemnástke budú môcť konečne kúpiť cigarety a alkohol úplne bez problémov.

Pred pár dňami, jeden môj známy, ktorý tiež potreboval vyšetrenie u odborníka tohto zamerania, vycestoval z Bratislavy až kamsi na východné Slovensko, pretože tam ho boli ochotní prijať o päť mesiacov skôr. Ja som toľko čakať nemusel, pretože pán doktor je známeho známy, už som u neho bol a navyše sme sa dohodli, že prídeme pol hodinu pred začiatkom ordinačných hodín.

Pán doktor je omnoho starší ako ja. Má vysoký penzijný vek. Je mierne zhrbený, pohybuje sa pomaly a opatrne, ale nie je to chôdza zatrpknutého starca kváreného telesnými neduhmi. Je to chôdza, človeka, ktorý vie, že pomaly ďalej zájdeš – aj v oblasti diagnostikovania a rozhodovania o liečbe. Pretože mozog má stále bystrý! Bystrejší a nabitejší vedomosťami ako mozgy mnohých sebavedomých mladíkov v bielom plášti, ktorí nám nedávno s bohorovnou tvárou z televíznych obrazoviek tvrdili, že očkovanie je sloboda.

Po vyšetrení a konzultácií sa rozhovor stočil trochu aj do osobnej roviny. Deti vraj na neho tlačia, aby už s medicínou skoncoval a venoval sa vnúčatám. Napriek tomu však chce ešte rok zotrvať v nemocnici, aby dokončil výskumné úlohy, na ktorých sa podieľa. V zálohe má ešte aj súkromnú ordináciu, ale nájomca priestorov zvýšil nájomné tak, že sa to už nedá utiahnuť. Zvažuje, že zruší aj tú. Pritom na webe v hodnoteniach pacientov nemá tento špecialista ani jedno hodnotenie slabšie ako päť hviezdičiek a som presvedčený, že patrí k tým, kto v živote nezobrali žiadny úplatok.

„A nejaká pomoc od štátu? Aj vzhľadom na to, že ľudí vašej odbornosti je na Slovensku ako šafranu?“ pýtam sa naivne.

Pán doktor na mňa smutne pozrie a utrúsi, že nikdy nebol v komunistickej strane, ale fakt je, že to, čo sa tu deje, nie je normálne. A nemyslel tým len rezort zdravotníctva. Voľakedy „za komunistov“ medicína mala svoju štábnu kultúru. Všetko fungovalo lepšie. A hlavne – bol záujem o človeka! Dnes vo vláde aj v rezorte sedia samí hlupáci, nedoučenci, exhibicionisti vyznačujúci sa najmä tým, že majú veľké ego a absolútne nijaký záujem o človeka.

„A nastupujúca generácia lekárov?“ pýtam sa.

Pán doktor hovorí, že v nemocnici sa venuje aj práci so študentami, ale úroveň medikov je z roka na rok nižšia. Slabo pripravení prichádzajú už zo stredných škôl. Neúnosné je tiež to, že lekárske fakulty prijímajú radšej zahraničných študentov ako domácich. Znamenajú totiž finančný prínos pre školu. Ale ich kvalita a ochota učiť sa, je často biedna. Radšej sedia celé dni v caffetérii na rohu Moskovskej ulice ako nad učebnicami. (Mimochodom, ako to, že túto ulicu ešte nepremenovali?) Keď zahraničný študent nepreukáže na skúške dostatočné vedomosti, je priam problém ho zo skúšky vyhodiť. Stali sa už prípady, že v prospech vyhodeného študenta intervenoval dokonca nespokojný veľvyslanec krajiny pôvodu!

Súčasťou manželkinho vyšetrenia mal byť aj odber krvi. Keďže lekár tam ešte nemal vlastnú sestričku, zašiel s nami o poschodie nižšie a poprosil sestričku z iného oddelenia, či by manželke nemohla odobrať krv. A zostal tam s nami sedieť, aby svojou prítomnosťou dodal svojej prosbe patričnú urgenciu. Manželka ho však presvedčila, že nemusí s nami márniť svoj vzácny čas a nech ide už radšej za svojimi povinnosťami, že my to zvládneme. Doktor veľmi nechcel odísť, ale naveľa sa ho podarilo presvedčiť a on sa rozlúčil. Sotva odišiel, sestrička spustila monológ:

„Všetci doktori mi sem vodia pacientov z iných oddelení, ako keby nemali vlastné sestričky! Ako keby som tu bola len ja! Ja mám umelý kĺb a som rada, že sa hýbem!“

Aj táto sestrička bola totiž v penzijnom veku. Frfľanie si mohla odpustiť, ale faktom je, že manželke odobrala krv excelentne na prvý pokus! Týždeň predtým sa o to pokúšali na inom pracovisku iná sestrička a po nej aj doktorka a asi na dvadsiaty(!) pokus sa im podarilo vycediť z nej len o máličko viac krvi ako to dokáže priemerný komár.

Doktor a sestrička.

Majstri vo svojom odbore.

Čo bude, keď všetci penzisti zo zdravotníctva odídu, to výkonnú moc v tomto štáte netrápi. Z Hegerovej vlády peniaze do zdravotníctva prúdia asi tak, ako moč z prostatického pacienta. Zato pre nákup útočných vrtuľníkov pre armádu a rozdávanie všetkého Ukrajine sú kohútiky otvorené dokorán.

Z nemocnice pokračujem ďalej. Na ulici náhodne stretnem svojho kamaráta – známeho slovenského herca, tiež v penzijnom veku. Poznáme sa už roky. Spolu sme sa vo večerných hodinách 19. novembra 1989 v bratislavskej Umeleckej besede zúčastnili stretnutia umelcov, intelektuálov a osobností spoločenského života a podpísali sme sa tam na zakladajúcu listinu Verejnosti proti násiliu. Herec nikdy nebol v komunistickej strane, ba v minulom režime bol ňou perzekuovaný. Odvtedy pretieklo mnoho času a my dvaja vždy, keď sa stretneme, politizujeme. Už roky. Z hľadiska jeho názorov na súčasnú slovenskú politiku, na slovenskú vládu, na Fica, na vojnu na Ukrajine, na Bidena, na EÚ a USA je to jasný dezolát – povedal by kovaný „demokrat“ hegerovského typu.

Hovorím hercovi, že zajtra o štvrtej sa koná pred parlamentom protestné zhromaždenie:

„Prídeš?“

Odpoveď som poznal dopredu. S protestujúcimi súhlasí, ale nepríde. Nechce prísť o prácu. Keby sa na verejnosti prejavil, prišiel by o ňu. Prestali by ho volať do televízií, do dabingových štúdií, prestali by ho volať na nakrúcanie reklám, proste prestal by v brandži existovať. Tak, ako sa to deje napríklad v akademickej oblasti (riaditeľ Ústavu politických vied SAV Peter Dinuš, vedúci Katedry slovenských dejín profesor Martin Homza…)

Pred 34 rokmi sa tomu hovorilo normalizácia…

Rozlúčime sa a mierim do podzemnej garáže v Eurovea, kde som nechal auto. Kráčam okolo mohutnej bývalej budovy poisťovne Allianz, ktorá je dnes prázdna. Už pred časom ju kúpili Spojené štáty. Vraj pre potrebu veľvyslanectva. Nič sa však nedeje. Americká ambasáda naďalej zaberá vzácne miesto obkolesené nevzhľadným plotom a antiteroristickými zátarasami v tom najcentrovatejšom historickom centre hlavného mesta. Azda aby ukázali, že ONI môžu všetko!

S kamarátkou som dohodnutý, že popoludní pôjdeme bicyklovať kamsi na Záhorie. Keď po necelých dvoch hodinách dorazíme do Záhorskej Vsi, zisťujeme, že kompa cez Moravu na rakúsku stranu do Angern nefunguje. Informácia o tom nie je v obci vyvesená nikde. Proste, človek to môže zistiť len tak, že sa dopraví na miesto a zistí, že má smolu. Až doma na webovej stránke obce  zbadám na nenápadnom mieste drobným písmom napísanú informáciu o nefunkčnosti kompy. Chýba však údaj o tom, dokedy nebude premávať, takže človek si nemôže dopredu plánovať výlety, ak sa chce spoľahnúť na prevoz cez rieku.

Kompa v Záhorskej Vsi

Tak dáme aspoň pivo v tej Záhorskej Vsi…

V ponurej dedinskej putike sedí pri jednom stole len päť chlapov a jedna žena. Reč je o Hegerovi, Naďovi, Matovičovi, Čaputovej, Zelenskom… Citovať ich tu nemôžem, pretože admin by mi text okamžite zrušil. (čo mi možno zruší aj tak). Skrátka, dobrého slova pre tých, ktorí nám podľa vlastných slov chcú len a len dobre, nemali. Ba naopak, používali výhradne slová, ktoré sa azda ani nenachádzajú v slovníkoch.

Presúvame sa do Vysokej pri Morave. Prechádzame cez Hochštetno, ako sa obec do roku 1948 menovala, a práve vtedy zapraská miestny rozhlas:

„Vážení občania, cez víkend sa v našej obci uskutoční súťaž Pečie celé Hochštetno.“

A na záver hlásenia upozornenie:

„Z úsporných dôvodov bude v našej obci svietiť len každá druhá lampa pouličného osvetlenia“.

Je smutné, že debilizácia Slovenska, úspešne vykonávaná nielen súkromnými, ale aj verejnoprávnou televíziou pomocou najrozličnejších stupídnych relácií, preniká aj do spoločenského života obcí. Už aj obce si robia vlastné pekárske súťaže! K tejto téme už len odpoveď Milana Lasicu, ktorý voľakedy na otázku novinárky, prečo sa v poslednom čase tak málo vyskytuje na obrazovkách, odpovedal: „Možno preto, lebo neviem variť.“

To, že obec musí vypínať verejné osvetlenie je ďalšia absurdita. Slovensko je vo výrobe elektriny sebestačné. Ale… keďže predávame elektrinu na akúsi lipskú burzu, aby sme ju odtiaľ kupovali späť výrazne predraženú – musíme šetriť. Jasný príznak vazalského postavenia Slovenska v rámci EÚ.

Kúsok za Hochštetnom prejdeme cez most s čudným názvom „Vysomarch“ do Marcheggu a pokračujeme domov po rakúskej strane rieky. Zastavujeme sa v marchceggskej predajni Billa, kamarátka si chce čosi kúpiť. Zamykáme bicykle a dnu sa idem pozrieť aj ja.

Naša vláda sa chváli tým, ako sa jej podarilo zastropovať na tri mesiace ceny základných druhov potravín, ako sa angažuje v prospech nás občanov. Nechcem tu rozoberať záludnosti a falošnosť takého zastropovania. Napíšem len to, že mnohé základné druhy potravín sú v Rakúsku lacnejšie ako u nás. Presvedčil som sa o tom na vlastné oči. Viem to porovnať, lebo na nákupy v našej rodine chodím ja.

Napríklad maslo za 1,89 € u nás nekúpite nikde.

Z Vysokej pri Morave pokračujeme do Devínskej Novej Vsi. Rozlúčime sa a ja pokračujem domov. Na múre z betónových dielcov neďaleko môjho bydliska sa ráno zjavil veľký nápis:

„Zelenský do basy! Chceme mier!“

Neuplynulo ani dvanásť hodín a nápis ktosi pretrel:

„Putin nechce mier! Do basy Putina!“

Logicky z toho vyplýva, že na Slovensku sa dá omnoho ľahšie zohnať maliar-natierač ako lekár-špecialista.

Domov prichádzam v pravý čas, aby som si mohol pustiť televízne správy o siedmej vo verejnoprávnej televízii. Nenapíšem, že v RTVS, pretože túto skratku nepoužívam. Z princípu!

Jednak tradičný názov televízie na Slovensku bol buď Československá televízia na Slovensku alebo v začiatku éry samostatnosti Slovenská televízia. Rovnako ako Česi dodnes majú svoju Českou televizi a Maďari svoju Magyar televízió. Nezmyselný názov našej rádiotelevízie (vraj, aby sme neurazili menšiny), ktorý zaviedli slniečkari, predchodcovia progresivistov je nesprávny aj z gramatického hľadiska. Veď aj Zdeněk Svěrák, zapálený propagátor češtiny, ústami jednej z postáv svojho filmu Neistá sezóna hovorí:

„Až půjdu přes Most Karla do Divadla Národa na Stěnu Čerta, tak uznám, že jste zvítězili, ale bude to vítězství Pyrrha.“

Nesprávne slovné spojenie Rozhlas a televízia Slovenska má svoj jazykový základ v ruštine! Je to teda typický rusizmus! V rámci dnešného trendu kritizovania a likvidácie všetkého ruského by sa naši mladí zapálení agitátori stančíkovského typu mali povinne vrátiť k pôvodnému názvu našej verejnoprávnej televízie. Inak bude môcť niekto tvrdiť, že naša verejnoprávna televízia podporuje Putina!

Počas večere som teda sledoval televízne spravodajstvo. Nebudem teraz hovoriť o tom, aká je informačná hodnota správ slovenskej verejnoprávnej televízie, pretože je v podstate nulová. Nad každým jedným príspevkom ide človeka priam šľak trafiť, lebo to, čo sleduje na obrazovke je goebbelsovská propaganda, ktorá s objektívnym spravodajstvom nemá nič spoločné. Čiernobiele mainstreamové videnie sveta popiera jestvovanie celého spektra iných farieb. Pre každého hĺbavého človeka je to unavujúce a frustrujúce. Aj to je jeden z dôvodov, prečo často chodím bicyklovať do prírody a odporúčam to aj ostatným rovnako postihnutým. Tam sa človek, po všetkom tom nehoráznom čiernobielom brainwashingu utvrdí, že predsa len jestvujú, a zvlášť teraz – v prebúdzajúcej sa jarnej prírode, aj iné farby.

Komicky a až urážajúco na mňa pôsobí, keď pri záberoch z parlamentu pri schvaľovaní akéhosi zákona predsedníčka poslaneckého klubu SaS A. Zemanová (ale robia to aj iní) ukazuje palcom dole, či hore podľa toho, ako majú „jej“ poslanci hlasovať. Pritom podľa článku 73, odsek 2 Ústavy SR „Poslanci mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“

Vždy som sa nazdával, že zákonodarný zbor by mal byť súborom inteligentných, rozhľadených ľudí, ktorí hlasujú podľa vlastnej hlavy. Palcový systém signalizácie, ktorý sa zaviedol v našom parlamente mi pripadá úplne absurdný, dehonestujúci všetkých účastníkov hlasovania a robiaci si srandu z voličov.

Ďalšia televízna správa ma informuje, že ruskí a bieloruskí hokejisti nebudú pripustení ani na ďalšie majstrovstvá sveta, lebo – vojna na Ukrajine! Nie je mi celkom jasné, ako môžu hokejisti za túto vojnu. Ale, ak by som bol vrcholový hokejista a mal by som získať medailu na majstrovstvách sveta, na ktorých nie sú zúčastnení Rusi a Bielorusi, tak sa s takouto medailou veru veľmi pýšiť nebudem, pretože toto jednoducho neboli majstrovstvá sveta! Svet bez týchto dvoch totiž nie je svetom. A to nielen v zmysle hokejovom!

Zábery z pretrvávajúcich nepokojov vo Francúzsku dávkuje náš mainstream len tak po troške. Ako šafranu. To preto, aby sa nebodaj neprejavili ich nežiadúce účinky na slovenskom obyvateľstve. Lenže manipulátori s verejnou mienkou sa obávajú zbytočne. Slovák sa už tradične zhrbí a ústupčivo volá:

„Len mi dajte, pán veľkomožný, zaslúžim si!“

Dokedy?

Jeden smutný deň slovenského dôchodcu sa končí a príde ďalší, ktorý – obávam sa – nebude o nič veselší…

(Zdroj fotografií: autor textu)