Ráno sme sa navliekli do polovysušených topánok a nedosušených odevov a vyrazili sme na ďalšiu časť treku. Obloha bola spočiatku zamračená, ale v priebehu dňa sa v súlade s predpoveďou počasia začalo vyjasňovať. Postupovali sme do pieskovcových skál a krajina začala byť bohatšia na vegetáciu. V teréne sme pozorovali pozostatky dávneho nabatejského osídlenia.
V tejto etape treku sme častejšie stretávali miestnych beduínskych obyvateľov, ktorí do značnej miery stále žijú tradičným nomádskym spôsobom života. Pristavili sme sa pri pastierovi tiav, ktorý nás ponúkol fľašou ťavieho mlieka. Mlieko malo jemne slanú chuť a pastier sa zaručoval, že vylieči všetky naše neduhy. Fľaša opäť kolovala z úst do úst, ale mne to bolo už jedno – súc pokrytý antibiotikom. Našlo sa však zopár jedincov, ktorí piť odmietli. Nemal som pochopenie pre takúto selektívnu abstinenciu – včera neváhali do seba liať moravskú slivovicu v neobmedzenom množstve a dnes zdravé mlieko ani za svet! Vraj sa báli, že neobvyklé mlieko im spôsobí ťažkosti gastrointestinálneho charakteru. Ako by im mohlo spôsobiť, keď včera výdatne dezinfikovali? Pravda sa ukázala a na naše veľké prekvapenie napokon nikomu nič z mlieka nebolo. Ako som už napísal – napil som sa aj ja a až dodatočne sa u mňa prejavila profesionálna deformácia. Začal som rozmýšľať, či som práve neobohatil svoj organizmus o zopár jedincov druhu Mycobakterium tuberculosis. Uvažoval som, či niekto tieto nomádske stáda kontroluje po zverozdravotnej stránke a či sa tu vykonáva tuberkulinácia zvierat aspoň raz ročne ako u nás. Dosť o tom pochybujem…
Pastier bol veľmi zhovorčivý, ochotne sa nechal fotografovať, ponúkal aj zvezenie na ťave, ale nikto nemal záujem.
O pár minút neskôr sme naďabili na tábor pastierov oviec podobný tomu, kde sme sa včera ukrývali pred búrkou. Nachádzal sa pod skalným previsom, kde bola z balvanov vytvorená skalná stienka – akýsi bivak. Pastieri boli síce oblečení v tradičných dlhých „košeliach“ zvaných thoub, ale pod nimi mali moderné tričká s anglickými nápismi. Celkový romantický dojem, odlúčenosť od civilizácie a pravú rurálnosť narúšalo okrem tričiek aj to, že jeden z pastierov mal k uchu pritisnutý mobil a súdiac podľa dramatickej komunikácie zvýšeným hlasom musel riešiť prinajmenšom dramatický prepad kozích cenných papierov na jordánskej komoditnej burze. Pastieri nás pozvali do svojho bivaku, pohostili nás čajom a nemali nič ani proti fotografovaniu. Boli veselí a priateľskí. Vlastne musím konštatovať, že Jordánci všeobecne sú veľmi komunikatívni a kamarátski, nemajú výhrady, ak ich fotografujete, ba sa aj sami iniciatívne ponúkajú na fotografie a vôbec v tom nie je motivácia prípadného bakšiša. Je to pravý opak domorodcov z Etiópie, ako som ich spoznal pri svojej ceste pred pár rokmi. Tí boli večne zachmúrení, neochotní k dialógu, fotografovanie priam neznášali, ba v prípade neuposlúchnutia hrozila človeku dokonca inzultácia.
Na záver dnešnej etapy sme vstúpili úzkym kaňonom do tzv. Malej Petry odzadu a prešli sme ju smerom k východu.
Malá Petra, známa aj ako Siq al-Barid, sa nachádza asi osem kilometrov severne od ruín starovekého mesta Petra a je menším, ale nemenej fascinujúcim archeologickým náleziskom. Aj tzv. Malú Petru postavili Nabatejci a predpokladá sa, že bola predmestím starovekého mesta, ktoré fungovalo ako odpočinková zastávka obchodných karaván na hodvábnej ceste. Pozoruhodnou je v Malej Petre stavba vytesaná do úbočia hory tzv. Maľovaný dom, v ktorej sa nachádza nedávno zreštaurovaná 2 000 rokov stará nabatejská freska. Zobrazuje šľahúne vinnej révy a malé, bacuľaté deti mužského pohlavia. Hoci sa Malá Petra často odporúča ako pokojnejšia verzia Petry, táto starobylá maľba nemá vo svojom väčšom susedovi obdobu, takže pre záujemcov o umenie, archeológiu alebo maľby malých bacuľatých detí sa oplatí urobiť si výlet navyše aj sem.
Trochu sme sa obávali, aby bola Malá Petra otvorená. Počas daždivého počasia ju zvyknú zatvárať, pretože všetka voda z Malej Petry vyteká práve tým úzkym, sotva dva metre širokým vstupným kaňonovitým úsekom, kde by príval vody zrazil návštevníka do nenávratna ako bowlingová guľa figúrku.
Video:
Na treku z Ghbour Whedat do Malej Petry
Na treku z Ghbour Whedat do Malej Petry
Dnes sme prešli okolo šestnásť kilometrov so 610 metrami stúpania a 560 metrami klesania, takže sme celkom privítali, keď nás z Petry do fungl nového ubytovacieho zariadenia s názvom Petra Wassaif Camp odviezol náš vodič.
K večeru bolo dosť chladno, navyše sme mali na sebe nie úplne uschnuté veci. Tešili sme sa, že sa v kempe konečne zohrejeme, uschneme. Ubytovateľ nás porozdeľoval do šiatrových domčekov po dvoch. Samozrejme, klimatizácia pomocou ktorej sa dalo aj prikurovať, bola inštalovaná vo všetkých ostatných, okrem toho nášho. Zašli sme sa posťažovať správcovi, ale odmietol nás presťahovať do iného domčeka, hoci okrem nás v kempe nebolo nikoho. Pritom tvrdil, že má všetky domčeky obsadené. Ako riešenie ponúkol ďalšie dve hrubé deky. To sme odmietli, pretože diek na posteli bol dostatok a boli také ťažké, že ich použitie vám dokonalo imitovalo podmienky na Jupiteri, kde priemerne vážiaci chlap by vážil okolo dvesto kíl.
Náš šiator bol akýsi začarovaný, pretože aj wi-fi fungovala vo všetkých domčekoch, okrem toho nášho! Niežeby som bol zaťažený na neustále mobilné pripojenie, ale dať domov vedieť po piatich dňoch strávených v horách bez pripojenia, že sme v poriadku, nemožno považovať za europánsku zhýčkanosť.
Wifina mi nefungovala ani v spoločenskej miestnosti, kde sme sa stretávali na raňajkách. V kempe sme nocovali dva dni po sebe a až v deň odchodu, hodinu pred nastúpením do mikrobusu, som sa dozvedel, že po celý čas som mal zlé heslo (hoci mi ho poskytol sám správca kempu).
Video:
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Parádne čítanie a fotky Pali, ako vždy od teba... ...
Celá debata | RSS tejto debaty