Pár slov o Litve- 1. časť

31. októbra 2023 18:53, Prečítané 2 465x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Nízkonákladová letecká spoločnosť lieta z Bratislavy do Kaunasu za veľmi príjemné peniaze, keď si viete nájsť vhodný termín. Let trvá hodinu a pol, bojovým ukrajinským zónam sa vyhýba dostatočným oblúkom, takže prečo by sa človek nevydal v túto stranu sveta? Kaunaské letisko je o polovicu menšie ako bratislavské, takže je veľmi príjemné. Do mesta sa z letiska dostanete autobusom číslo 29. Cestovné je 1 € a platí sa u šoféra. Cesta do centra trvá okolo 40 minút, ale dosť to závisí od priepustnosti ciest.

My sme to mali vymyslené tak, že rovno z letiska sme sa presunuli na autobusovú stanicu, odkiaľ sme mali ísť najbližším spojom do tretieho najväčšieho mesta Litvy Klaipedy. Najbližší spoj do Klaipedy išiel štvrť hodinu po našom príchode na autobusovú stanicu, ale pani za okienkom predávajúca lístky nás presvedčila, že to nie je dobrý nápad, pretože tento autobus robí okružnú jazdu Litvou a jeho cesta do Klaipedy trvá o dve hodiny dlhšie ako autobus, ktorý išiel o hodinu neskôr. Zvolili sme teda neskorší spoj. Získaný čas sme využili na prehliadku priľahlého okolia autobusovej stanice.

V neďalekom parku sa nachádza pravoslávna Katedrála zvestovania, ktorá bola vybudovaná medzi rokmi 1932 až 1935. O kúsok ďalej v tom istom parku sa nachádza Veľká mešita Vytautas. Je jednou zo štyroch zostávajúcich mešít v Litve a jediná je tehlová. Pôvodnú drevenú mešitu prvýkrát postavili v roku 1860. V roku 1930 bola za pomoci litovských úradov nahradená murovanou stavbou. Mešita bola prestavaná na 500. výročie smrti Vytautasa, litovského veľkovojvodu, ktorý umožnil Tatárom usadiť sa v Litve. V roku 1947 mešitu zavreli a v sovietskych časoch bola budova používaná ako cirkus. Existovali plány na založenie múzea islamského umenia v tomto objekte. V roku 1989 však bola mešita vrátená veriacim a v roku 1991 sa konala prvá bohoslužba. V rokoch 2019-2020 bola mešita za pomoci Turecka obnovená.

pravoslávna Katedrála zvestovania v Kaunase

Veľká mešita Vytautas

Kaunaská autobusová stanica je moderná. Prepravu medzi mestami zabezpečuje viacero dopravných spoločností. Cestovné lístky na spoje rôznych dopravcov sa však kupujú v jednom okienku. Kurióznym zážitkom je návšteva WC na autobusovej stanici. V presklenej kukaní sedí pani, ktorej sa zvykne u nás hovoriť hajzelbaba. Na stole pred ňou tróni elektronická kasa, pomocou ktorej vydáva patričný doklad každému, kto potrebuje postúpiť ďalej k pisoárom. A možno tie doklady sú aj zlosovateľné…

pani toaletárka

Cesta autobusom do Klaipedy trvá dve a pol hodiny. Počas nášho presunu spŕchlo a veľmi zamračené bolo aj pri našom príchode do tohto pobrežného mesta. Klaipeda s necelými 200 000 obyvateľmi je tretie najväčšie mesto v Litve. Zároveň je to najväčší litovský prístav na brehu Baltského mora, ktorý v zime nezamŕza. Popravde však Klaipeda neleží priamo na brehu Baltského mora, ale na brehu Kuršského zálivu a od Baltského mora je oddelená takmer sto kilometrov dlhým polostrovom Kuršská kosa, ktorého jedna polovica patrí Litve a druhá ruskej Kaliningradskej oblasti. Kuršská kosa je prevažne piesočnatá, široká od 300 – 1000 metrov. Na polostrove je množstvo piesočných dún vysokých od 30 – 70 metrov. Lesy na tomto slížiku zeme tvoria najmä borovice, ale prítomné sú aj jelše, duby a brest. Krajina trochu pripomína záhorácke borovicové lesy rastúce tiež na piesočnom podloží.

Z autobusovej stanice sme zamierili rovno do nášho vopred dohodnutého ubytovania – Simon Dach Haus. Tento penzión sa nachádza blízko brehu rieky Dané pretekajúcej Klaipedou a vlievajúcej sa do Kuršského zálivu.

K nášmu penziónu ideme peši. Nechceme strácať čas hľadaním nejakej miestnej hromadnej dopravy. Penzión by nemal byť ďaleko od autobusovej a priľahlej železničnej stanice. V podstate celá Klaipeda nie je až taká veľká, aby sa nedala prejsť peši. Ísť peši bolo dobré rozhodnutie, lebo takto sme vlastne prešli aj okrajové časti centra mesta, ktoré by sme inak neuvideli. Neďaleko oboch spomínaných staníc sa nachádza mestský park – Klaipedu skulturu parkas. Ide o pomerne rozsiahlu plochu s vysokými starými stromami. A ako už názov napovedá, park je vyzdobený množstvom sôch. Povedal by som, že je to priam sochárske eldorádo. Odhadom sa tam nachádza vyše sto skulptúr najrozličnejšieho štýlu. Ono nielen tu, ale vôbec v celej Litve akoby holdovali sochám, umelci tohto druhu majú vytvorené priaznivé podmienky aj v ďalších mestách. Také množstvo sôch, aké sme mohli pozorovať v Litve, som nikde inde na svete nevidel.

Klaipedu skulturu parkas

Penzón Simon Dach Haus leží pri dvoch veľkých a rušných mestských tepnách. Našťastie naša izba má okná obrátené do dvora a ruch vôbec nepočuť. Ubytovanie odporúčam všetkým potenciálnym návštevníkom Klaipedy, pretože leží veľmi blízko starého mestského centra. Pomer cena/výkon je veľmi priaznivý a izba s priľahlými sociálnymi zariadeniami mala rozmery kráľovských komnát vybavených honosným koženým nábytkom, skriňami s dostatkom úložného priestoru, pohodlnými manželskými posteľami, veľkou kúpeľňou, v ktorej bol už pripravený/zapnutý vešiak na sušenie uterákov. Ubytovanie sa síce nachádza pri pomerne rušnej ceste, ale zvuk vôbec neprenikal dnu. Všetko bolo čisté, voňavé. Krížom oproti cez križovatku (cca 100 metrov) sa nachádza kvalitná požičovňa bicyklov, za pomoci ktorých rozhodne odporúčam preskúmať Kursškú kosu. S recepčným sa dohodnete aj po nemecky. Kvalitná wifi je samozrejmosťou. Jediná chybička možno spočívala v tom, že by možno mohla byť na hlavnej ulici nejaká šípka/smerovka upozorňujúca na ubytovanie, ale to už si v podstate vymýšľam, aby som mohol napísať aj niečo negatívne.

Simon Dach Haus

Po odložení batohov sme rýchlo vyrazili do mesta, aby sme si ho aspoň letom-svetom prezreli.

Centrum nie je veľké. Klaipeda bola založená v polovici 13. storočia. Pôvodný názov mesta bol Memel. Bol postavený Nemcami a pre Nemcov, takže litovské obyvateľstvo nemalo právo usadiť sa v meste a jeho okolí. Iba po skončení druhej svetovej vojny a vyhnaní Nemcov bolo mesto osídlené Rusmi, Litovčanmi a Bielorusmi. Bohužiaľ, staré mesto bolo počas vojenských operácií 2. svetovej vojny vážne poškodené.

Navštíviť v Klaipede sa odporúča miestny hrad (Memelburg), ale pre mňa to bolo sklamanie. Z hradu veľa neostalo. Je pravda, že Litovčania ho práve obnovujú, ale zatiaľ stojí len jedna jeho rozostavaná veža. V podzemí pevnostného valu sa však nachádza múzeum.

Memelburg

Nevyhnutnú zastávku si vyžaduje Divadelné námestie s činoherným divadlom, z ktorého 23. marca 1939 k ľudu prehovoril Adolf Hitler pri príležitosti pripojenia regiónu Klaipeda k Nemecku.

Divadlo, z ktorého rečnil Hitler

Nábrežie rieky Dané predstavuje pešiu zónu s rozličnými atrakciami pre obyvateľov a najmä pre miestne deti. Na nábreží je viacero letných terás miestnych pohostinstiev vysvietených pestrými svetlami. Na ľavom brehu rieky, priamo v centre mesta stojí zakotvený škuner Meridianas, v ktorom sa nachádza luxusná reštaurácia.

škuner Meridianas

Keďže sa schyľovalo k večeru, začali sme hľadať miesto, kde by sa dalo najesť. Trochu ma prekvapilo, že v centre mesta lákalo svietiacimi vývesnými štítmi množstvo štýlových reštaurácii najrozličnejšieho typu – talianske, gruzínske, mexické, arménske, indické… ale väčšinou zívali prázdnotou. Litvu sme navštívili v polovici septembra, teda v termíne, ktorý ešte stále považujem za súčasť turistickej sezóny. V pohostinských podnikoch bolo málo nielen turistov, ale aj domácich. Na príčine sú možno ceny, ktoré sú tu o čosi vyššie ako u nás. Hlavné jedlá stoja od 10 – 30 eur, pivo lacnejšie ako za 4,50 eur nedostanete (a to aj v hocijakom pouličnom bufete).

Aby sme nešliapli vedľa, oslovili sme troch okoloidúcich s otázkou, ktorý podnik by nám odporučili. Keďže dvaja z troch nám odporúčali Friedricho pasažas, zamierili sme tam. Dosť sme sa natrápili, pokým sme za pomoci navigácie mapy.cz podnik našli. Ukrytý je, ako už názov napovedá, v priechodnom dvore medzi dvomi ulicami, i keď ťažko použiť slovo pasáž, pretože za pasáž považujem niečo, čo je zakryté strechou a tu ten priechod krytý nebol.

Friedricho pasažas bola dobrá voľba. Ceny boli prijateľné, litovské pivo značky Švyturis piteľné a vyprážaný bravčový rezeň s hranolkami, bohatým zeleninovým šalátom ochuteným kôprom, plus s miskou skvelej hubovej omáčky (údajne miestna špecialita, ktorej názov som žiaľ zabudol) bol skvelá voľba. Mimochodom, pripravte sa, že v Litve dominuje kôpor takmer všetkým jedlám. Kto kôpor neznáša z čias školských jedální, kde bývala kedysi kôprovka dvakrát do týždňa, cestovať do Litvy nemusí.