Správa o ceste do Ruska – 10/10 - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Ruska – 10/10

20. júla 2024 14:27, Prečítané 1 620x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás, O cestách kdekade...

Keďže sme dnešný deň strávili oddelene a kľúč od ubytovania sme mali len jeden, dohodli sme sa, že sa večer stretneme v pouličnej reštaurácii oproti nášmu ubytovaniu.

Prišiel som prvý, Ľubka tam ešte nebola. Objednal som si pivo a pozoroval traktor s cisternou a chlapa s wapkou, ktorý umýval tlakom vody chodník a okraje cesty. Nie som si celkom istý zmyslom tohto počínania. Na odmetenie nečistôt do kanála to bolo rýchle a málo dôsledné, na ochladenie ulice to však postačovalo. Tu musím povedať, umývanie ulice sa dialo každý večer z tých, čo sme tam strávili, ba videl som traktor ulicou prechádzať aj ráno. Primátor Vallo by mal o čom rozmýšľať…

Polievanie našej ulice

Jazdkyne na našej ulici v centre Petrohradu

Zanedlho prišla Ľubka. Opäť bolo už okolo desiatej večer, popíjali sme si pivko, keď sa okolo nás šuchtala po chodníku akási mužská postava. Uvedomoval som si ju len periférnym videním. Rozmýšľal som, či je to nejaký bezdomovec, hoci pravda je taká, že bezdomovca sme v Petrohrade nevideli. Zhrbený muž pri nás zastal. Chvíľu ako keby nevedel, kam ďalej ísť. Potom si sadol k prázdnemu vedľajšiemu stolíku a zapálil si cigaretu. S Ľubkou sme pokračovali v rozhovore. Po pár minútach sa muž zdvihol, podišiel k nášmu stolu a spýtal sa, či si môže prisadnúť.

Všetko, čo budem ďalej písať bude čitateľovi znieť neuveriteľne, ale ja som tomu človeku uveril.

Išlo o ruského vojaka, ktorý sa liečil v petrohradskom vojenskom „gospitali“. Do Petrohradu ho s vážnym zranením dopravilo ruské vojenské lietadlo zo Sevastopoľa. Z toho Sevastopoľa, kde „Ukrajinci“ zaútočili na civilné obyvateľstvo na pláži. Podľa slov vojaka, to, čo sa písalo u nás o pätnástich mŕtvych nie je pravda. Mŕtvych bolo osemdesiatšesť. On sám pri tom utrpel zranenia.

Teraz je mu už trochu lepšie, v nemocnici to nevedel vydržať, tak sa vytratil na prechádzku viac-menej načierno, pretože potreboval vzduch. Bol to už starší chlap (ako neskôr vysvitlo, mal päťdesiatdva rokov a mal už aj vnukov).

Najneuveriteľnejšie na jeho rozprávaní bolo, že sa predstavil ako pravnuk Dmitrija Ivanoviča Mendelejeva. Toho Mendelejeva, ktorého periodickú tabuľku prvkov sme sa všetci bifľovali v škole. Z našich tvárí asi vyčítal, že mu celkom neveríme, pretože vytiahol vojenskú knižku a ukázal nám ju. Stálo tam čierne na bielom, že aj on je Dmitrij Ivanovič Mendelejev a navyše miesto „raždenia“ mal Toboľsk. Rovnaké miesto narodenia ako slávny chemik.

Ak zvážime, že Toboľsk má len okolo 90 000 obyvateľov, šanca, že sa tam nachádza viac Dmitrijov Ivanovičov Mendelejevov sa značne znížila. Svojim kultivovaným vystupovaním, akoby z rodiny učenca-intelektuála, len posilnil vo mne presvedčenie, že si nevymýšľa (pod kultivovaným vystupovaním myslím kultivovaný slovný prejav a aj to, čo by som u citovo otupeného vojaka nečakal – keď pomerne často zakašľal, dôsledne si zakrýval ústa, keď dofajčil cigaretu neodfrkol ju na chodník, ale hoci zranený, namáhavo vstal a začal hľadať popolník).

Ale asi sme stále na neho pôsobili dojmom, že mu neveríme. Vyhrnul si rukáv a na ľavom ramene mal čerstvé, očividne strelné poranenie. Ako veterinár to viem posúdiť, lebo vo svojej praxi som neraz takéto poranenia riešil. Potom nám ukázal aj brucho. Mal ho síce zabandážované a spevnené akousi trupovou „ortézou“, ale aj tak sa dala zazrieť čerstvá a pomerne rozsiahla operačná rana brušnej dutiny.

Očividne mu nebolo ešte dobre, lebo aj pri reči, každú chvíľu sykol od bolesti a chytal si brucho.

Jeho vojenská hodnosť bola kapitán. Do armády vstúpil z presvedčenia. Keď som sa ho spýtal, či nie je nezmysel, že proti sebe bojujú dva slovanské národy, akoby tú otázku prepočul. Bol presvedčený, že Rusi Ukrajincov v tejto vojne rozdrvia a kládol si otázku, kto sú to vlastne Ukrajinci? Veď podľa neho to bola odjakživa Ukrajinská Rus! Spochybňoval existenciu Ukrajincov ako národa a bol presvedčený, že krajinu ovládli fašisti.

Pýtal sa nás, odkiaľ sme a keď sme mu povedali, že zo Slovenska, nebol veľmi nadšený. Vedel, že sme súčasťou Severoatlantického paktu a teda vlastne nepriatelia. Usiloval som sa mu vysvetliť, že predchádzajúca vláda stála jednoznačne na pozíciách Ukrajiny a Spojených štátov, ale po voľbách nastúpila vláda, ktorá chce skončenie vojny a mier!

Pýtal som sa ho, ako došiel k svojmu zraneniu. Vravel, že jeho stanovište zasiahla poľská raketa:

„Poľské sú najhoršie! Sú veľmi tiché, vôbec ich nepočuť prilietať! Na rozdiel od amerických, ktoré majú zvuk ako cirkulárka.“

Vtedy mi docvaklo, že keď išiel po chodníku a počul nás rozprávať sa, možno si myslel, že sme Poliaci. Možno sa nám chcel pomstiť, hoci v jeho fyzickom stave si to neviem celkom dobre predstaviť.

Radšej sme znovu zdôraznili, že sme zo Slovenska a naša nová vláda sa už snaží podporovať Ukrajinu len nevojensky a angažuje sa za nastolenie mieru. Odtiaľ bol len krôčik k téme rozdeleného sveta v otázke ukrajinskej vojny. Kapitán Mendelejev bol presvedčený, že Rusi v skutočnosti bojujú so Spojenými štátmi, ale nebolo na ňom badať ani tieň obáv:

„Spojené štáty ešte nikdy žiadnu vojnu nevyhrali!“

Rozprávali sme sa o mnohých veciach a popritom som dopil svoj pohár piva. Zdvihol som sa, že idem objednať ďalšie a spýtal som sa ho, či aj jemu môžem niečo priniesť? Nechcel odo mňa nič, ale spod bundy vytiahol pollitrovú plastovú fľašu:

„Ja mám svoju pijatiku!“

Tuhý alkohol mi k jeho zdravotnému stavu veľmi nepasoval. Asi som sa tváril nedôverčivo, pretože odkrútil vrchnák a dal mi pričuchnúť. Bola to samohonka.

„Je vynikajúca!“ povedal, „u nás všetci vedia vypáliť len štyridsiatku, ale môj otec dokáže štyridsaťdvojku!“

Našťastie, nemusel som ochutnať… Keď došla reč na alkohol, tak som sa ho spýtal, či ruskí vojaci pred útokom fasujú alkohol, alebo nebodaj nejakú drogu?

Kategoricky túto možnosť odmietol! Žiaden alkohol sa nepodáva! Ani nič medikamentózne! To platilo v prvej a druhej svetovej vojne, keď sa útočilo na bodáky a bolo treba vojakov posmeliť do boja. Teraz sa však vedie úplne iný druh vojny a alkohol by znamenal skazu, pretože vojak musí mať jasné zmysly, musí byť obozretný, čulý, bdelý, aby včas začul prilietať dron, či raketu. Pozornosť otupená alkoholom by znamenala istú smrť!

Bol to pre mňa zaujímavý poznatok, vôbec by mi tento rozdiel v spôsobe boja v súvislosti s rolou alkoholu v ňom nenapadol.

Kapitán Mendelejev spomenul, že keď dobili akúsi ukrajinskú kótu a našli tam fľaše s alkoholom ruskí dôstojníci ich okamžite rozstrieľali, aby si náhodou niekto z nich neuhol.

Spýtal som sa ho aj na Prigožina. Čo si o ňom myslí? Či sa skutočne pokúsil o prevrat?

Kapitán Mendelejev sa o ňom vyjadroval veľmi úctivo. Hovoril, že v Prigožinových jednotkách pôsobili najmä bývalí väzni. A boli veľmi odvážni. Wagnerovské jednotky vraj fungujú aj po jeho smrti. Zaujímavá bola tiež jeho informácia, že v ruských jednotkách bojuje veľa Nepálčanov a Konžanov. O tom, že Nepálčania sú dobrí bojovníci svedčí aj existencia ghurkskej jednotky, ktorá patrí k absolútnej elite britskej armády.

Kapitána Mendelejeva som sa spýtal, či po vyliečení sa zo zranení bude penzionovaný a vráti sa domov? Zhovievavo sa na mňa pozrel a dotknuto sa ohradil:

„Chcem ísť späť na front!“

Čím náš rozhovor dlhšie trval, tým viac som sa utvrdzoval v tom, že ten človek si nevymýšľa.

Ešte dlho sme o rozhovore s ním museli premýšľať a vlastne premýšľam o tom rozhovore dodnes.

Na druhý deň ráno sme sa pobalili. Metrom sme sa odviezli opäť na konečnú zastávku Prospekt veteránov, kde po nás mala o 10,30 prísť maršrutka, v ktorej sme si vopred rezervovali dve miesta.

Všetko klaplo, ako malo. O dve hodiny neskôr sme už boli v Ivangorode. Prechod cez hranicu opačným smerom do „krajiny slobody a demokracie“ trval asi hodinu. Had ľudí, ktorí sa vinul smerom do Ruska bol ešte dlhší, ako ten, ktorý sme absolvovali pred piatimi, či šiestimi dňami.

Za nami v rade na odbavenie stál manželský pár Talianov. Keď sme vošli do budovy ruskej hraničnej kontroly, vojačka oblečená v maskáčoch medzi nás vypustila protidrogového labradora – teda vlastne zvieracieho narkomana. Prechádzal pomedzi všetkých a ňufákom udieral do nás a do našich batožín v snahe nájsť kontraband. Robil to tak intenzívne, že modriny v intímnej oblasti mám dodnes. Neviem, či Talian prevážal nejakú klobásku, či inú pochutinu, ale do jeho batožiny žďuchal pes takým spôsobom, ako sa pretláčajú zápasníci sumo. Nešťastnému distingvovanému Južanovi prikázali vyložiť batožinu na pult a musel vybaliť všetko, čo v kufri mal. Ako kontrola dopadla, to už neviem, pretože sme sa medzitým už museli posunúť ďalej.

Ivangorod – hranica

Hraničná rieka Narva

Ivangorod – hranica

Hraničná kontrola s drogovým labradorom

Hraničná kontrola s drogovým labradoromVlakom sme sa odviezli do Tallinnu a ubytovali sa v hoteli St. Olav v centre mesta. Ak bude mať niekto cestu do tohto pobaltského mesta, môžem hotel len odporúčať, pretože sa jednak nachádza v samotnom centre mesta, druhak ide o historickú budovu zaujímavo architektonicky a výtvarne rekonštruovanú, s množstvom spletitých chodieb, pekných terás a zelených dvorov. Už aj samotná prehliadka hotela stojí za to!

St. Olav hotel

A ako bonus – má celkom prijateľné ceny.

Večer sme ešte rýchlo vybehli do mesta. Vzhľadom na svoj pobyt v Tallinne pred tromi mesiacmi som sa tak trochu cítil v role sprievodcu. Narýchlo sme prešli najdôležitejšie pamätihodnosti a mestské vyhliadky a nedalo mi – zašli sme aj pred ruské veľvyslanectvo. Väčšinou sem ľudia chodia preto, lebo hneď oproti ambasáde sa nachádza miestna pozoruhodnosť – Café Maiasmokk. Je to vychytená a najstaršia, nepretržite fungujúca kaviareň v celom meste. Ja som však bol zvedavý na ambasádu.

Nič sa tu za tie tri mesiace nezmenilo. Budova, na ktorej visí zástava Ruskej federácie je obklopená mobilným kovovým zábradlím ovešaným ukrajinskými vlajkami a nenávistnými protiruskými plagátmi.

Veľvyslanectvo RF v Tallinne

Na druhý deň sme ešte narýchlo zamierili ku Kadriorgskému palácu, ktorý je príkladom petrovského baroka. Palác dal postaviť v rokoch 1718-1725 ruský cár Peter I. pre svoju ženu Katarínu.

Hneď v susedstve sa nachádza prezidentský palác súčasného prezidenta Alara Karisa. Odtiaľ sme zamierili k soche Rusalky na pobreží Baltického mora, chvíľu sme posedeli na pláži a taxíkom sa dali odviezť na letisko.

V parku pred letiskovou budovou som s malou dušičkou odkryl kameň, pod ktorým mali byť ukryté naše peniaze a našťastie nás tam počkali. To bola nakoniec pozitívna bodka za našim neúspešným výletom.