Ostrov nádejí – 28. pokračovanie

 

4. október 2015

Bývalá výletná loď Martin sa za monotónneho vrčania motorov približovala k Duisburgu, poslednému väčšiemu mestu pred holandskou hranicou, keď kapitánovi Dovaničovi zazvonil mobil:

„Herr Kapitän, wir haben Ihrer Schiffsjunge Herr Iwan Nitschka gefunden.“

„Iwan Nitschka?“ nerozumel kapitán.

„Ja, Iwan Nitschka! Kennen Sie ihn nicht?“

Až teraz sa kapitánovi rozležalo v hlave:

„Jáááj, Ivanička, ich verstehe.“

Policajný komisár Wolfgang Müller Dovaniča informoval, že Ivaničku o desať minút privezie do duisburského prístavu:

„Vyzdvihnite si ho!“

Bolo že to radosti, keď z kapitánskeho môstika Dovanič rozoznal, že na prístavnom pontóne naozaj stojí plavčík Ivanička v spoločnosti neznámeho vysokého muža, pravdepodobne komisára Müllera. Na palube sa zhromaždila celá posádka, rozjarene ukazovala na breh a radostne vykrikovala:

„Rudo! Rudo!“

„Chvalabohu, že si sa našiel!“

„Vitaj Ivanička!“

„Dúfam Rudo, že si nerozfrcal všetky prachy a vrátiš mi tú päťdesiatku, čo som ti požičal.“

Málokto si v prvom momente uvedomil, že Ivanička je akýsi iný. Vážil aspoň o desať kíl viac ako pred týždňom, namiesto pracovného odevu mal na sebe slušivý tmavý oblek z kvalitnej látky, v ruke držal zapálenú nie najlacnejšiu cigaru a z náprsného vrecka mu okrem vreckovky ladiacej s kravatou vytŕčala zlatá kreditná karta.

obr. č. 14

Keď Ivanička vstúpil na palubu, otázok nebolo konca kraja:

„Kde si sa celý ten týždeň flákal?“

„Čo sa to s tebou stalo?“

„Odkiaľ máš ten oblek?“

„Dúfam Rudo, že si nerozfrcal všetky prachy a vrátiš mi tú päťdesiatku, čo som ti požičal?“

Ivanička sa len záhadne usmieval a mlčal. Kapitán ho chytil za lakeť a odviedol kúsok bokom:

„Tak ale naozaj! Kde ste boli? Viete, že váš čin by sa dal pokladať za dezerciu?! Viete, že by ste mohli mať kvôli svojmu konaniu vééééľke problémy?!“

Ivanička so sklopenou hlavou smutno pritakával.

„Tak kde ste boli?“

„No…„ neisto začal vysvetľovať, „…išiel som hľadať historické pamiatky Bambergu.“

„Azda mi len nechcete nahovoriť, že ste ich hľadali týždeň?!“

„Nie! To nie.“

„Tak ako to teda bolo s tými vašimi starinami?“

„Hneď z prístavu som sa vybral k starobylému, architektonicky nesmierne zaujímavému, bývalému benediktínskemu kláštoru na Michaelsbergu a tam v kláštornom parku som stretol…“

Ivanička sa odmlčal.

„Koho ste stretli?!“ horel zvedavosťou kapitán.

Plavčík sa pozrel na kapitána pohľadom takmer nežným a s rumencom na tvári šepol:

„… historickú pamiatku!“

Kapitán chvíľu ohúrene hľadel na Ivaničku. Nevedel určiť, či si z neho nerobí žarty.

„Koho?!“

„Gertrúdu Oberwinkelhauptovú.“

„Čože?!“

„Gertrúdu Oberwinkelhauptovú.“

Kapitán ničomu nerozumel. Hľadel na Ivaničku ako puk. Plavčík pochopil, že vysvetlenie v tejto forme postačovať nebude:

„Gerti je vdova. Bohatá vdova po vysokom bankovom úradníkovi. Má síce už sedemdesiatpäť rokov, ale štíhla je ako prútik, udržiavaná, prosto vyzerá sotva na päťdesiat!“

„Na päťdesiat?!“ nezdalo sa kapitánovi.

„No dobre, na päťdesiatpäť.“ pripustil plavčík.

Kapitánovi sa začalo pomaly rozvidnievať. Pátravo hľadel na štyridsaťročného plavčíka a na tvári sa mu zjavil opatrný, trochu chlapácky a trochu neveriaci úsmev:

„Vy ste ju zbalili…!“

„Nie!“ ohradil sa Ivanička.

„Nie?“

„Nie! Ona zbalila mňa!“

Kapitán neveriacky pokrútil hlavou.

„Sedela na lavičke a keď som išiel okolo, z úst jej vypadla…“

„Zubná protéza?“ neodpustil si kapitán.

„Nie!“ takmer sa urazil plavčík,“… vypadla jej tá vecička… ako sa to volá… inhalátor… veď viete, čo vdychujú astmatici.“

„A?“

„Myslel som, že jej prišlo zle, tak som priskočil, zdvihol som inhalátor a podal jej ho. Spýtal som sa jej, či nepotrebuje nejakú pomoc… a vtedy sa to stalo!“

„Čo?“

„Slabým hlasom zvolala: Ich brauche Hilfe! Chytila ma za kravatu, pritiahla k sebe a priložila svoje pery na moje. Začal som jej teda dávať umelé dýchanie, ale po pár minútach som pochopil, že jej nejde o dýchanie z úst do úst.“

„Tak akú pomoc potrebovala?“

Ivanička sa okúňal s odpoveďou:

„No… potrebovala prvú pomoc. Tak som jej ju poskytol. Potom ale vysvitlo, že ona nechce len prvú pomoc, ale aj druhú, tretiu a ďalšiu.“

„Taká bola slabá?“

„Ale čoby! Nič jej nebolo! Bola zdravá ako rybička. Ako neskôr vysvitlo, to s tým inhalátorom bola len taká finta. Chcela odo mňa pomoc úplne iného druhu….“

„Akého?“

Ivanička sa ešte viac zapýril:

„No… veď viete… Gerti je predsedníčka bamberského združenia FKK[1] A členky FKK sú v Nemecku známe svojou náruživosťou.“

„Chcela vás sexuálne zneužiť!“ vyhŕkol kapitán.

„Tak by som to nenazval. Ako som už spomínal, bola to vdova po vysokombankovom úradníkovi. Veľmi bohatá. Platila mi… veď vidíte…“ povedal a prstom ukázal na svoj drahý oblek z kvalitnej látky.

„Zneužila vás a ešte vám za to aj platila!“

„Nie! To rozhodne nie!“ ohradil sa Ivanička, „…keď sme večer v jej rozľahlej vile sedeli pri sviečkach, popíjali šampanské, jedli kaviár a ona mi zriadila účet a dala k nemu zlatú kreditnú kartu, tak som sa do nej zamiloval!“

Kapitán neveriacky hľadel na Ivaničku. Uvedomil si, že ide o historický okamih – Slovensko plné mladých vystajlovaných, plastickými chirurgmi upravených zlatokopiek sa dočkalo svojho prvého zlatokopa!

„Prečo ste sa teda vrátili na loď?“ nechápal kapitán.

„A či som ja chcel?“ znechutene zareagoval protiotázkou a pokračoval v rozprávaní:

„Okolo deviatej som vyšiel na chvíľu na ulicu pofajčiť si svoju prvú rannú cigu. Gertinka totiž cigaretový dym vo vile neznášala. Oproti práve išlo policajné auto s hliadkou. Prešlo okolo mňa, ale potom zastavilo. Policajti sa začali ňúrať v nejakých papieroch a potom zrazu cúvli ku mne. Chceli odo mňa doklady, ale ja som si lodnú knižku a všetky doklady zabudol na lodi. Spýtali sa ma, či som Rudolf Ivanička. Rozumiete, oni vedeli moje meno! Povedal som – že som. A už ma aj brali do auta. Gerti síce vybehla na ulicu a kričala na nich: Was machen sie?, was machen sie? Ale nič to nepomohlo. V Nemecku sú vraj teraz nejaké nepokoje a tak sa policajti s ľuďmi veľmi nebabrú… Nemáš doklady? Ideš s nami! No a tak som sa dostal sem…“ ukončil smutne svoje rozprávanie.

obr. č. 2Kapitán si vypočul rozprávanie zamilovaného plavčíka, ale napriek romantikou nabitému príbehu nemohlo nasledovať nič iné, než trest. Veliteľ však prejavil značnú dávku zhovievavosti a ľudskosti. Keďže do Bratislavy nezvestnosť člena posádky nenahlásil a plavčík sa, i keď nie dobrovoľne, vrátil, rozhodol sa, že to nebude rozmazávať. Ivaničkovi udelil len mierny trest[2] lebo si uvedomil, že najväčší trest sa mu už stal. Bola ním strata jeho mecenášky. Vzápätí vydal rozkaz, ktorým zakázal komukoľvek vystúpiť na breh, kým sa budú plaviť nemeckým územím.[3]

 

[1] FKK (Freikorperkultur alebo klub „kultúry nahého tela“). V Nemecku aj medzi seniormi veľmi populárna nudistická organizácia.

[2] Týždeň šúrovať podlahu na palube.

[3] Tým „komukoľvek“ myslel samozrejme v prvom rade Ivaničku, ale v takomto znení ten rozkaz vyzeral lepšie. Okrem toho Dovanič už ani nemal v pláne robiť ďalšiu zastávku v Nemecku – pochopil, že by to mohol byť zas prúser galiba.

Ach jaj, Slováci!

29.01.2025

Náhoda ma zaviala do jednej materskej škôlky v malej obci na strednom Slovensku, teda do toho kraja, odkiaľ pochádza naša spisovná reč, kde je jej najčistejšia studnica. Na nástenke v hale bola výstavka snehuliakov, ktorých deti vytvárali v rámci svojho výtvarného zamestnania. Obrázkov tam bolo presne sedemnásť a každé dielo bolo podpísané autorom. No… autorom [...]

Latinskoamerické čriepky- 23. časť

27.01.2025

Málokto, kto navštívi Peru, vynechá zo svojho programu náhornú planinu Nazca. Náhorná plošina má rozlohu okolo 500 km2. Je to v podstate púštna oblasť známa svojimi geoglyfmi. Nazca sa leží vyše 400 km juhovýchodne od hlavného mesta Limy. Na náhornej plošine sa nachádza viac ako 300 obrazcov tvorených svetlými líniami vzniknutými odstránením tmavšieho vulkanického [...]

Latinskoamerické čriepky – 22. časť

26.01.2025

La Paz (aymarsky Chuquiyapu alebo Chuquiyawu) je administratívne hlavné mesto Bolívie, sídlo bolívijskej vlády a hlavné mesto departmentu La Paz. Oficiálnym hlavným mestom Bolívie je Sucre. La Paz leží v kaňone rieky Choqueyapu pod náhornou plošinou Altiplano v nadmorskej výške 4 000 metrov. Vyzerá trochu ako mesačný kráter s minimom zelene, ktorej sa tu príliš nedarí [...]

Russia Ukraine

Jedno zabité dievča po znásilnení hodené do lesa. Dve mŕtvoly na dvore. Tri vraždy v dome. Akých zločincov berú do ruskej armády?

30.01.2025 06:00

Dohodu o vstupe do ruských ozbrojených síl podpisujú aj najťažší zločinci. Posielajú ich potom bojovať proti Ukrajincom.

Daniel Bombic, vládny špeciál

Luxusný taxík. Vládnym špeciálom sa vozia trestne stíhaní aj špičky štátu. Kto o letoch rozhoduje?

30.01.2025 06:00

Minister vnútra odletel do Mníchova na stretnutie s bavorským ministrom v deň, keď tam hral zápas futbalový Slovan. Odmietol, že ide na futbal.

záchranná akcia, rieka Potomac, zrážka lietadla a vrtuľníku

Vo Washingtone sa zrazilo lietadlo so 60 cestujúcimi s Black Hawkom a spadlo do rieky. Pátrajú po ľuďoch

30.01.2025 05:57

Komerčné lietadlo s približne 60 cestujúcimi sa v stredu večer zrazilo s vojenským vrtuľníkom Black Hawk a spadlo do rieky Potomac.

Zbyňov, východ slnka, mReportér

Krásy Slovenska od Rozsutca až po Kriváň. Tieto pohľady stoja ozaj za pozretie

30.01.2025 05:00

Zábery, ktoré zachytil mReportér Marián Hrnčiar.

Pavol Fabian

o cestovaní, o horách, o knižkách, o hocičom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 669
Celková čítanosť: 2391193x
Priemerná čítanosť článkov: 3574x

Autor blogu

Kategórie

Archív