Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 12. časť - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 12. časť

15. decembra 2025 09:04, Prečítané 643x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Ešte pred letom bolo potrebné opäť vyplniť elektronický registračný imigračný formulár, pretože išlo o náš druhý vstup na územie Malajzie.

Leteli sme menším airbusom, v ktorom klimatizácia vykonávala divy. Paluba lietadla bola zahmlená ako kúpeľňa po desiatich minútach horúcej sprchy. Marsé vidiac ten kúdol „dymu“, ktorý vytváral chvíľami až nepriehľadnú hmlu, sa obávala, či je všetko v poriadku. Nuž, ja som tento jav zažil už viackrát, ale v takejto intenzívnej miere prekvapoval aj mňa. Ale všetci, vrátane letušiek vyzerali pokojne, tak som sa ani ja neznepokojoval. Do desiatich minút po štarte sa jav skončil.

klíma v lietadle video 2: https://www.youtube.com/watch?v=iaw9_nykWDI

klíma v lietadle video 1: https://www.youtube.com/watch?v=cqhIKU0r5mY

Jav je pochopiteľný – väčšina moderných lietadiel má klimatizáciu a hydraulické systémy, ktoré uvoľňujú vlhký chladný vzduch. Ak stojí lietadlo na veľmi vlhkom a teplom vzduchu, tento chladný vzduch sa mieša s okolím a vzniká viditeľná „hmla“. Tento jav sa najintenzívnejšie vyskytuje v krajinách ako Malajzia, Singapur, Indonézia, Thajsko, Filipíny a Vietnam, kde miestne podnebie má často 80–90 %-nú vlhkosť vzduchu a teploty nad 28 °C, čo robí kondenzáciu veľmi viditeľnou.

Pôvodne sme mali cestovať zo Singapuru do hlavného mesta ostrova Penang George Townu autobusom. Cestovné lístky som kúpil ešte z bratislavského bytu. Boli lacné, nepríjemné bolo, že jazda medzi dvomi mestami mala trvať desať hodín. Vymyslené som to mal tak, aby sme noc strávili v autobuse, čím by sme ušetrili za jeden nocľah. Ale pravda je taká, že ráno, po príchode do George Townu, by sme boli úplne zničení z tej dlhej cesty. A rovno z autobusu by sme mali ísť na prehliadku mesta. Marsé sa to veľmi nepáčilo, ale námietku vzniesla až v Singapure – vraj prečo na Penang neletíme?

Len tak skusmo som sa pustil v mobile do zisťovania, čo by stála letenka zo Singapuru do Penangu. Ukázalo sa, že by sa ten let dal realizovať za veľmi lacný peniaz, pričom let trvá len čosi vyše hodiny. Neváhali sme ani chvíľu a kúpili letenky napriek tomu, že autobusový lístok sa už vrátiť nedal.

V čase, keď mal náš autobus o desiatej večer vyrážať zo Singapuru na dlhú cestu do Penangu my sme tam práve pristávali – práve sme sedeli v autobuse, ktorý nás viezol z letiska do centra mesta. Presne o desiatej mi zazvonil telefón, bolo to malajzijské číslo. Nezdvihol som to, nechcel som platiť drahé peniaze za hovor v tejto roamingovej zóne. Sotva zvonenie ustalo, došla mi esemeska. Niekto z autobusovej spoločnosti alebo dokonca sám vodič nášho autobusu, nás zháňal, pretože sme sa nedostavili k odchodu autobusu. V esemeske nás upozorňoval, že za chvíľu odchádza. Chcel vedieť, či prídeme…

Odpísal som mu, že môžu vyraziť bez nás – rozmysleli sme si to a necestujeme.

Často si myslíme o týchto krajinách, že je to zaostalý tretí svet, že tu nič nefunguje, že sa majú od nás čo učiť. Ale stalo sa vám niekedy, že by vám volal šofér slovenského linkového autobusu a pýtal sa vás kde ste a či má na vás čakať?

Ostrov Penang (malajsky Pulau Pinang), na ktorý sme leteli, je jedným z najzaujímavejších a najvýznamnejších ostrovov juhovýchodnej Ázie — spája v sebe bohatú históriu, pestrú kultúru a moderný rozvoj. Obmýva ho Andamanské more. Jeho rozloha približne 295 km² je o čosi menšia ako rozloha Bratislavy. Ostrov je spojený s pevninou dvomi mostmi: Penang Bridge (13,5 km dlhý, otvorený v 1985) a Sultan Abdul Halim Muadzam Shah Bridge (24 km dlhý, otvorený v 2014 – najdlhší v Juhovýchodnej Ázii).

Hlavným mestom ostrova a aj federálneho štátu Penang je George Town. Mesto je zapísané na Zozname svetového dedičstva UNESCO (od 2008) spolu s Melakou, vďaka zachovanej koloniálnej architektúre, čínskym obchodným domom (shophouses) a kultúrnej rozmanitosti. Má britský koloniálny pôvod – bolo založené v roku 1786 kapitánom Francisom Lightom ako britská obchodná základňa. Etnicky a nábožensky je Penang rozmanitý – žijú tu Malajci, Číňania, Indovia aj Eurázijci. Odráža sa to v jazykoch (malajčina, angličtina, mandarínčina, tamilčina) aj v kuchyni. Penang je považovaný za gastronomickú metropolu Malajzie, je známy pouličným jedlom ako char kway teow, laksa, nasi kandar či rojak. Vďaka tomu, že je centrom technologického a elektronického priemyslu Malajzie dostal prezývku Silicon Island. Napriek modernizácii si George Town zachoval historický charakter a koloniálny šarm.

George Town

Let zo Singapuru na ostrov Penang trvá niečo vyše hodiny. Letisko v Penangu je malé, sympatické, kontrola pasov a imigračných registrácií sa udiala tak rýchlo, že sme si ju takmer ani nevšimli. Cestujúci z lietadla sa rýchlo rozptýlili po letisku a najmä pred letiskom, kde čakalo množstvo taxíkov. Z letiska jazdí do George Townu autobus č. 401 alebo 401E. Cesta trvá vyše hodiny a lístok stojí 2,70 ringgitov (cca 50 centov). Taxík cestu zvládne vraj za štvrťhodinu, cena je síce dvadsaťnásobná, ale stále vcelku sympatická. Autobus jazdí každých 20 – 30 minút, ale pravda bola taká, že na letisku sme doň nastupovali len my dvaja.

Suverénne, ako chlap, čo tvrdí, že nepotrebuje návod na Ikea skrinku, som pristúpil k elektronickej čítačke v autobuse a priložil svoju Touch´n Go kartu.

Nič!

Priložil som ju znovu a zase nič.

Ako je to možné? Mám predsa naštudované, že karta platí v celej Malajzii!

Z omylu ma vyviedol šofér – v penangských autobusoch neplatí! (ale fakt je, že inde platí – napríklad na trajekt medzi ostrovnou a pevninskou časťou Penangu).

„Koľko teda treba zaplatiť?“ pýtam sa ho.

„5,40.-„ odpovedá.

Vytiahol som jedinú päťringgitovú bankovku, ktorú som mal a márne hľadal štyridsať drobných šušňov, ktoré ani neviem, ako sa v Malajzii volajú.

Nenašiel som.

Šofér vidiac, že hľadám márne, len mávol rukou a ukázal, že si mám ísť sadnúť. Sadol som si, ale stále mi to nedalo – prehľadával som všetky možné vrecká a úkryty až som napokon našiel jednoringgitovú bankovku. Zašiel som znovu za šoférom a podával mu ju, ale on aj tak len mávol rukou a povedal niečo v duchu: kašli na to…

Presun autobusom z letiska do centra mesta neodporúčam. Teda aspoň nie večer. My sme prileteli do mesta o deviatej a všade už bola tma. Autobus nešiel do centra priamo, ale zachádzal do každej rite po ceste. Ak by som to mal pripodobniť ceste z Bratislavy do Trnavy, tak sled zastávok by bol nasledovný: Marianka, Tomašov, Stupava, Kráľová pri Senci, Pezinok, Sládkovičovo, Modra, Sereď, Trnava. Za bieleho dňa by to mohla byť pekná a zaujímavá vyhliadková jazda, ale v tme sme toho veľa nevideli.

O pol jedenástej sme konečne vystúpili z autobusu neďaleko penangského mrakodrapu Komtar. Pred letom sme nič nestihli zjesť a o tomto čase sme už boli značne pesimistickí ohľadom možnej večere. Mobilná navigácia mi v Malajzii začala opäť fungovať a tak som nastavil trasu do hotela. Ulice boli už dosť tmavé a tiché, ale po chvíli sa odkiaľsi začala ozývať živá rocková hudba.

Tu nemajú nočný kľud po dvadsiatejdruhej?

Čím sme boli bližšie, tým bolo jasnejšie, že kdesi na ulici sa odohrával hlučný rockový koncert. Pred obchodným centrom Prangin Mall na ulici Jalan dr Lim Chwee Leong sme naďabili na koncertné pódium a čo nás ešte viac potešilo – na pomerne rozľahlý priestor plný stánkov pouličného občerstvenia. Bolo naivné si myslieť, že o jedenástej večer sa nenajeme. Naopak – výber bol taký, že sme sa dlho rozhodovali, čo si vybrať! Nakoniec sme si obaja dali čosi, kde základ tvorila poriadna porcia ryže s bravčovým mäsom a množstvom zeleniny, k tomu dva druhy „máčalky“ v téglikoch – to všetko za 15 ringgitov! (3 eurá za 2 jedlá). Napriek žalúdku zaplnenému po okraj nasledoval čerstvo pripravený ovocný koktail, tentoraz s mliekom – nedať si niečo také je v tropických krajinách neodpustiteľný hriech.

Posedeli sme, pokonzumovali, popočúvali speváčku rockovej kapely a potom spokojne zamierili k hotelu. Marsé opäť očakávala, že budeme bývať v nejakom mrakodrape, ale ja som z bookingu vedel, že ide o nízku jednoposchodovú budovu v starej koloniálnej časti mesta. Smerujúc do tmavších a menej osvetlených ulíc s prízemnými staršími domami, po fasádach ktorých behali drobné jašterice, Marsé zneistela:

„Preboha, to kde budeme spať?“

V pamäti mala hotelík v marockej Todre, kde sme kedysi spali a jašterice nám veselo behali po stenách celú noc.

Náladu jej očividne rozptýlila až skupinka veselých ľudí idúca oproti nám. Z ich hovoru sme najprv zachytili meno Magda. Ešte som ani naplno nerozvinul úvahu, či sa nejaká Malajčanka môže volať Magda, keď sme začuli slovenčinu. Prefrčali však popri nás a ani sme sa nekontaktovali…

Booking hlásal, že v The Boutique Residence hoteli je 14/7 služba na recepcii. Ale presklené vchodové dvere boli zamknuté, vnútri tma a na recepcii nikto. Zazvonili sme na vonkajší zvonček a nič. Opätovné zvonenie a nič. Začal som sa pripájať na svoju mailovú adresu v domnienke, že som tesne pred príchodom dostal od bookingu nejaké pokyny ako sa dostať ku kľúču bez fyzického kontaktu s recepčným. Mailová schránka mi však nešla otvoriť.

Našťastie, sa odkiaľsi došuchtal mladý bradatý muž a pustil nás dnu. Overil si moje meno, objednávku, ale žiadne ďalšie formality sa mu nechcelo robiť. Podal nám kľúč a ostatné vraj odúradujeme ráno. Zaviedol nás do izby.

Nebol to ten luxus ako v Kuala Lumpur a v Singapure, ale naša izba bola predsa len zvláštna – mezonetová. Také hotelové ubytovanie som zatiaľ ešte nezažil. Dole bola izba, kuchynka a WC, na hornom poschodí miestnosť s pohodlnou sedačkou a sprcha spolu s ďalším WC. Klimatizácia asi pamätala časy, keď sa Mahathir Mohamad ešte len začínal angažovať v politike (odkaz na časť rozprávania o Mahathirovi Mohamadovi: https://pfpf.blog.pravda.sk/2025/11/25/sprava-o-ceste-do-singapuru-a-malajzie-4-cast/ ), ale po polhodine od zapnutia už klimatizovala celkom slušne. Na hornom poschodí však pretrvávala horúca tropická atmosféra, klimatizovaný bol dostatočne len spodný priestor, kde sme spali – to nám stačilo.

Omietka si tiež pamätala lepšie časy – na niektorých miestach sa odlupovala ako pokožka albinického človeka po päťminútovom pobyte na tunajšej pláži, ale spalo sa tam dobre.