Pavol Fabian

Hoci v slovenskom právnom poriadku chýba presná definícia slobodného povolania, nikto nepochybuje, že do tejto kategórie patria popri architektoch, psychológoch, spisovateľoch, hudobníkoch a iných umelcoch aj zverolekári. Všetci títo nepracujú na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe inej/odbornej kvalifikácie a predpokladá sa u nich určitá sloboda a autonómia konania regulovaná profesijnou (v prípade zverolekárov – komorovou) organizáciou. Stavovské organizácie v celej svojej dlhej histórii boli patrične hrdé na svoje, do značnej miery slobodné, zaradenie v spoločnosti.

Posledná novela Zákona o veterinárnej starostlivosti s konečnou platnosťou urobila zo zverolekárov a ich Komory veterinárnych lekárov len štátnu onucu. A väčšina zverolekárov zdeptaných a dlhodobo „prevychovávaných“ globalizačným a europeizačným normalizovaním, žiaľ, mlčí.

Novela zákona je velebená za to, že zviera konečne nie je definované ako vec. S tým možno, samozrejme, súhlasiť, ale pod pláštikom tohto výdobytku sa spacifikovala, ba až ponížila celá jedna stavovská organizácia.

Zdrojom problému je povinné čipovanie psov. Pre zavedenie tohto nezmyslu sa argumentuje tým, že čipovanie zamedzí vykonávať množiteľom zvierat ich hanebnú činnosť. Tu treba povedať, že zákonná norma prichádza s krížikom po funuse, pretože tento biznis sa už dávno v drvivej miere presunul do Rumunska a Bulharska. Navyše, netuším, ako by čipovanie psov zabránilo v činnosti množiteľom. Aj doteraz si čipovali sami a povinnosť čipovania ich bude trápiť asi tak, ako nedostatok vody v oáze Al-Sabra v južnej Sahare.

Najhoršia v celej tejto hre je však úloha zverolekárov.

Zákon zo zverolekárov (bývalých predstaviteľov slobodného povolania) urobil úplne neslobodných vykonávateľov štátnej (zlo)vôle. A navyše konfidentov v najlepšej tradícii bachovského absolutizmu, aj fašistického a komunistického donášačstva. Nemôžeme sa štátu čudovať, že tak koná, veď v našich končinách máme v tomto bohatú tradíciu.

Zverolekár je totiž povinný nahlásiť každého, kto odmietne začipovať svojho psa. Ak to neurobí, dostane pokutu od 1 750 – 20 000 eur. Majiteľ psa, ktorý odmietne začipovať svoje zviera dostane jednorazovú pokutu 50 eur. Už len ten nepomer pokút je pre zverolekára ponižujúci a v konečnom dôsledku aj likvidačný.

Podľa § 19, bod 10 ak majiteľ psa zaplatí pokutu za nezačipovanie psa, potom  jeho začipovanie má zabezpečiť obec. Nie je mi jasné, ako si to tvorca legislatívy predstavuje? Nabehnú k chovateľovi kukláči, zatknú psa, odvedú ho k zverolekárovi a ten ho začipuje proti vôli vlastníka? Osobne sa na takomto čomsi odmietam podieľať!

Rolu konfidenta prevzala aj Komora veterinárnych lekárov (KVL SR) ako stavovská organizácia. Počas doterajšej existencie Centrálneho registra spoločenských zvierat, ktorý spravovala, sa  komora úspešne bránila tomu, aby údaje o čipovaných psoch (ide svojim spôsobom aj o obchodné tajomstvo) bolo dostupné obciam. Odteraz zverolekár už musí pri čipovaní, ba akomkoľvek ošetrení vyžadovať rodné číslo majiteľa. Každý čipovaný pes bude evidovaný cez jeho rodné číslo. Prečo potom nie aj každý filodendrón? Veď aj to je živý organizmus!

V blízkej budúcnosti bude Centrálny register spoločenských zvierat prepojený s Registrom fyzických osôb, čím sa zverolekári nepriamo stanú udavačmi každého, kto neplatí poplatok zo psa.

Podľa § 13 odsek 1, písm. j: „je zverolekár povinný nevykonať veterinárne úkony na psovi, ktorý nie je identifikovaný podľa § 19 ods. 9, okrem nevyhnutných prípadov v záujme ochrany zdravia psa alebo človeka.“ Povedané ľudskou rečou: nezačipovaného psa nesmie zverolekár ošetriť!

Tu je diskutabilné, čo si predstavovať pod pojmom „v záujme ochrany zdravia psa“.

Legislatívec si pod týmto termínom pravdepodobne predstavoval stavy ohrozujúce život zvieraťa. Ale definovať, ktoré to presne sú nie je jednoduché. V mojom chápaní pod pojem „v záujme ochrany zdravia psa“ patrí aj vakcinácia či dokonca strihanie pazúrikov (veď prerastené pazúriky môžu spôsobiť ťažké ochorenie šliach a kĺbov).

Z tohto vyplýva zvláštny paradox. Ak zverolekár ošetrí nečipovaného psa, hrozí mu vyššie uvedená likvidačná pokuta. Ak trpiaceho, ale nie na živote ohrozeného psa neošetrí, hrozí mu likvidačná pokuta za týranie (vystavenie bolesti…) Zverolekár je v pasci.

Ani tak, ani tak.

To už v tomto príspevku nespomínam ďalšie a ďalšie nezmysly, ktoré zákon vytvoril. Napríklad zákonom uloženú cenu za čipovanie v sume 10 eur, pričom nákupná cena čipu je od 3,30 – 11,40 eur. Úradovanie s evidenciou čipu je časovo náročnejšie ako jedno očkovanie a evidenciu zákrokov na čip bude musieť veterinár (už zadarmo) dopĺňať po celý život psa. Nie je zohľadnená ani inflácia – to aj o 10 rokov, keď obyčajné zápalky budú stáť 10 eur, bude účtovať zverolekár za čipovanie rovnako? Alebo skutočnosť, že ľudia v hmotnej núdzi majú dostať čipovanie už od 1. septembra zadarmo, ale ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy dr. Bíreš predvčerom v rozhlasovej relácii Kontakty len habkal, keď mal vysvetliť s akým dokladom o hmotnej núdzi majú ľudia k veterinárovi prísť a kto  úkon veterinárom preplatí… A ďalšie a ďalšie nedomyslenosti… A to zákon už platí…

Skutočne skvelý výsledok legislatívnej práce slovenského parlamentu, ale aj angažovania sa stavovskej organizácie v legislatívnom procese. Tu totiž nie sú riešením ďalšie rokovania (post factum) s ministerstvom, ale vstup do štrajku a odmietnutie čipovania.