Pavol Fabian

Nocľah sme mali zabezpečený aj s raňajkami. Dali sme si ich prichystať tak, aby sme stihli autobus do Plešivca o ôsmej. Tanier praženice bol po okrajoch ozdobený kolieskami klobásy. K tomu čaj s plátkami citróna. Plátky klobásy aj citróna boli tenšie ako zodratá iránska bankovka a tie kvôli nebezpečenstvu roztrhania môžete vyťahovať z peňaženky len za úplného bezvetria. Určite nemohli byť nakrájané žiadnym jestvujúcim kuchynským náradím. Majiteľov penziónu podozrievam, že z akéhosi laboratória zakúpili vyradený mikrotóm, na ktorom sa predtým rezali ultratenké plátky tkaniva na histologické vyšetrenie.

penzión

(po kliknutí na všetky fotografie sa tieto zväčšia)

Autobus sme zmeškali, a tak kráčame do Plešivca peši. Po pravej strane míňame moderné budovy švédskej firmy Essity a ja uvažujem, či by sme sa tam nemali zastaviť na nákupy. Predchádzajúci večer nás totiž majiteľka penziónu vystrašila svojimi rečami. Čuduje sa nám, že chodíme po horách, vraj tie okolité sú prešpikované medveďmi ako jogurt s polročnou zárukou éčkami.

Firma Essity vyrába okrem vložiek pre dámy aj plienky pre inkontinentných – a to sa nám pri stretnutí s macom môže hodiť!

Prekročíme riečku Slaná, prejdeme okolo kalvínskeho kostola a cez opustené námestie pokračujeme von z Plešivca po žltej značke vedúcej úzkou asfaltkou.

kalvínsky kostol

Na neudržiavanom a zarastenom pozemku nás upúta výstraha:

Sotva asfaltka skončí, skončí aj značka. Bezradne stojíme uprostred poľa. Všade naokolo leží nízka hmla, režisér James Cameron by tu mohol nakrúcať kritické zábery z Titaniku tesne pred zrážkou s ľadovcom. Našťastie, z kopca oproti nám schádzajú dve hubárky s taškami plnými šampiňónov.

„Dobrý deň, neviete nám poradiť kade pokračuje žltá značka?“

„Žltá?“

„Značka?“

„Netušíme!“

Odpovedajú bez zaváhania a hľadia na nás akoby sme sa ich pýtali, kde v okolí Plešivca sa nachádza vojenská základňa mimozemšťanov z Proxima Centauri.

Kráčame intuitívne ďalej. Stretáme ďalšiu ženu. Nezbiera hríby, ale šípky.

„Dobrý deň, neviete nám poradiť kade pokračuje žltá značka?“

„Neviem, nie som odtiaľto!“ odpovedá starká oblečená po domácky, akoby práve vybehla z kuchyne lebo prišiel poštár.

Našťastie, netrvalo dlho a značku sme náhodou opäť našli. Vedie nás do tmavého, úzkeho, prudko klesajúceho žľabu obklopeného stromami. Rýchlo strácame výšku a žľab podobný bobovej dráhe nás privádza priamo do stredu malej, bohom zabudnutej obce Ardovo. Stošesťdesiatštyrom obyvateľom tu starostuje môj menovec (ale to som zistil až po návrate domov). V obci sa nachádza zopár pekne rekonštruovaných domov, ktoré podľa všetkého slúžia ako rekreačné chalupy. Pekný je aj zrenovovaný evanjelický kostol, jednoloďová tolerančná stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1788.

evanjelícky kostol v Ardove

Z obce opäť stúpame po planine do vrchu a obdivujeme jesenne sfarbené lístie na ojedinelých stromoch vynárajúcich sa nečakane z hmly. S hľadaním značky máme pre to mlieko okolo nás stále problém, našťastie je tu signál a mne na mobile funguje aplikácia S batohom cez hory.

Planina, ktorou kráčame je posiata bedľami, ktorých klobúky majú veľkosť LP platne (vysvetlivka pre mládež – nosič hudby z minulého storočia pred érou CD-čiek  a USB kľúčov). Ľutujem, že ich nemám do čoho nazbierať.

Planina za chvíľu končí a my vstupujeme ho hustého lesa. Spomenieme si na slová majiteľky penziónu o medveďoch a vyťahujeme antimedveďové rolničky. V tejto hmle sa môžeme s mackom stretnúť nečakane zoči voči v takej vzdialenosti, v akej vám očná lekárka vyšetruje očné pozadie. A to by nemuselo byť nič príjemné! Od tejto chvíle až do konca túry zvoníme rolničkami ako šialení a to aj po tom, čo sa hmla konečne okolo obeda rozplynie a ukáže sa krásna plechová obloha.

Za dva dni sme nestretli ani jedného turistu a našťastie ani jedného medveďa. Keď schádzame k jaskyni Domica sme už celkom radi, že sa túra končí a môžeme rolničky odložiť. Vedno so zvonárom od Matky Božej Quasimodom v podaní Anthonyho Quinna z rovnomenného filmu by sme mohli zúfalo zvolať: „Ty zvony mě ohlušili!“

Pohľad na areál Domice je tristný. Honosný vstupný objekt jaskyne vystavaný v socialistickom megalomanskom štýle ešte ujde, ale na druhej strane cesty sú len zdevastované, nefungujúce ubytovacie objekty, uzavretý bufet na predaj, pusté parkovisko so závorou, kde nie je od koho vyberať poplatok. Pred objektom jaskyne sa tmolia traja ľudia. Overujeme si, či majú záujem o vstup do jaskyne a keď prisvedčia, sme radi, že je nás päť a nebudeme si musieť priplácať za čierne duše.

Domica, vstupná budova

Jaskyňa je krásna, s veľkolepými, neuveriteľne rozsiahlymi podzemnými priestormi. Len škoda, že 150 metrová plavba loďou sa nedá uskutočniť – niet vody. Ak sa chcete v jaskyni plaviť, najlepšie je prísť na jar – vtedy je najväčšia šanca, že voda bude. I keď, ako povedala sprievodkyňa, tohto roku nebola ani na jar.

Jaskyňa Domica je súčasťou jaskynného komplexu, ktorý vytvára s jaskyňou Baradla v Maďarsku jeden genetický systém celkovej dĺžky približne 25 km. Naša Domica predstavuje z tohto komplexu cca pätinu, je dlhá 5 358 m, z čoho je pre verejnosť sprístupnený okruh dlhý 1 315 metrov.

Keď opäť vyjdeme z podzemia na denné svetlo, rozhodujem sa, že na jar sa sem vrátim, veď by bol hriech nevidieť aj maďarskú časť jaskyne v Aggteleku, Ochtinskú aragonitovú jaskyňu, Krásnohorskú jaskyňu či Hrhovský vodopád…

Dnes to už nestíhame.

O druhej nám ide autobus do Plešivca a dúfame, že sa dokážeme včas presunúť na vlakovú stanicu, aby sme stihli vlak, na ktorý máme kúpený lístok.

Na plešiveckú železničnú stanicu, ktorá svojim okolím trochu trocha pripomína staničky z amerických westernov Sergia Leoneho prichádzame včas. Westernový dojem nevytvárajú len okolité vyprahnuté kopce, ale aj budova spustošeného bývalého hotela pred stanicou.

bývalý hotel

To však nie je jediné, čo pripomína western. Rýchlik do Bratislavy v stanovený čas neprichádza.

Prepadli ho Indiáni?

Náčelník stanice v červenej čiapke opakovane vychádza zo svojej kancelárie, popreskakuje až k tretej koľaji a rozhliada sa jedným aj druhým smerom. Keď to robí už tretí raz, spýtam sa ho:

„Čo je s našim vlakom?“

„Veď som hlásil, že má meškanie 30 minút a práve idem ohlásiť, že sa meškanie zvýšilo na 40 minút.“

„Ako je možné, že vlak na takom krátkom úseku z Košíc získal také dlhé meškanie?“ pýtam sa začudovane.

„Buďte radi, že vôbec príde,“ schladí ma zástupca ŽSR, „v Košiciach nevedeli zohnať lokomotívu!“

Hľadím na neho s užasnutým pohľadom, on mrdne plecom a zmizne vo svojej kancelárii.

Vďaka meškaniu sa môžem po stanici porozhliadnuť. Čakáreň vyzerá celkom slušne, ale okienko pokladnice je zatarasené policou s kvetmi a na okienku je oznam – od roku 2016 je predaj lístkov v tejto rýchlikovej (!) stanici zrušený. Cestujúci si vraj lístok môže kúpiť bez prirážky vo vlaku. Neviem, ako to funguje v praxi, lebo keď som sa o to pokúsil naposledy, platil som prirážku 3 eurá.

Nejaká dobrá duša prišla na celkom rozumný nápad a okienko bývalej pokladnice pretvorili na malú bezplatnú knižničku. Len knižky, ktoré sú tu k dispozícii sú určite pozostatkom majetku nejakého zlikvidovaného Domu československo-sovietskeho priateľstva. Zaujímalo by ma, či niekto niektorú z tých kníh chytil niekedy aspoň do ruky?

Po 40-minútovom čakaní vlak do Plešivca naozaj prišiel a zo stien vagónov na počudovanie netrčali žiadne indiánske šípy.

Nádejali sme sa, že vlak na dlhej trase aspoň čiastočne meškanie skoriguje, ale do Zvolena prichádzame so sekerou už rovných 60 minút! Očakával by som, že hneď po pristúpení nových cestujúcich vlak vyrazí na trať znižovať svoje meškanie, ale opak je pravdou. Stojíme vo Zvolene podozrivo dlho. Na peróne okolo vlaku sa vyrojilo množstvo chlapíkov v oranžových výstražných vestách s kladivkami na dlhých poriskách. Je ich tu toľko akoby sa vo Zvolene práve konal celorepublikový zjazd Odborového zväzu posunovačov u dráhy. Otvorím dvere a pýta  sa najbližšieho z nich:

„Čo sa deje? Prečo stojíme?“

„Buďte radi, že vás lokomotíva dotiahla do Zvolena. Mohli ste zostať stáť aj niekde v poli. Tečie jej olej. A okrem toho vášmu vagónu nefungujú brzdy, ale nebojte sa, o chvíľu to opravíme!

Do Bratislavy sme prišli s deväťdesiat minútovým meškaním. Teším sa na ďalšie výlety vlakom zadarmo.

Zdroj fotografií: autor textu