Pavol Fabian

Izba, ktorú sme v našom riade dostali bola čistá a celkom slušne zariadená.

Na prvý pohľad.

Na druhý pohľad mala svoje muchy.

Na tú prvú nás upozornil recepčný už keď nám ju ukazoval – v žiadnom prípade sa nemáme v záchode (spoločnom so sprchou) zatvárať! Kľučka je pokazená a viac sa von nedostaneme! Samozrejme, okamžite sme to začali dodržiavať so všetkými vedľajšími dôsledkami takéhoto postupu. Veď kto by chcel stráviť zvyšok života zatvorený na marrákešskom záchode?

Neskôr sa ukázalo, že odsávanie/ventilácia na záchode po spustení (zapínala sa zároveň so svetlom) dosahovala decibely štartujúceho boeingu.

Je pravda, že môj kamarát, s ktorým som v Marrákeši bol, je statný chlap, ale napriek tomu sa pod ním posteľ rozpadnúť nemusela. Našťastie, kamarát bol vlastníkom koženého opasku, a tak si ním posteľný rošt vždy večer pred uľahnutím uviazal.

Ubytovanie sme mali objednané aj s raňajkami. Dostali sme ich, ale veľmi skromné… len o trošku lepšie ako dostával Henri „Motýlik“ Charrier v trestaneckej kolónii na Diabolskom ostrove pri Francúzskej Guayane – konvičku kávy, misku marmelády, misku medu, kúsok masla, čosi ako palacinku s priemerom asi desať centimetrov a v košíku nakrájaný chlieb. Marocký chlieb vyzerá ako osúch a jeho gramáž sa dá prirovnať približne ku gramáži nášho bosniaka. A v tom košíku bola pre dvoch chlapov nakrájaná sotva polovička jedného chleba. Mne to až tak neprekážalo, pretože krátky pobyt v Marrákeši bol len prerušením mojej dlhej chudnúcej diéty, ale kamarát, ako som už spomínal je statný chlap…

Vo Viedni na letisku sme si kúpili fľašku hruškovice, pretože sme vedeli, že s nákupom alkoholu v Marrákeši bude problém a kolega ho chcel mať so sebou z „dezinfekčných“ dôvodov – každé ráno a večer sme vykonávali preventívne „medicínske“ pitie.

Po prvej noci sa nám recepčný ponúkal, že nám uprace izbu a vymení uteráky. Odmietli sme to, veď načo. Uteráky boli použiteľné naďalej a svinstvo sme v izbe nenarobili. Navyše sme nechceli, aby zbytočne niekto lašoval v našej izbe.

Zjavne nám to nepomohlo.

Fľašu hruškovice sme neschovali. Nechali sme ju na očiach. A tak sa stalo, že po príchode z prvého dňa marrákešskeho pobytu, hladina alkoholu v našej fľaške bez nášho pričinenia záhadným spôsobom prudko klesla. Marocké podnebie je síce suché a všetko sa tam odparuje rýchlejšie, ale to sme v tomto prípade neupodozrievali, na rozdiel od recepčného. Zdá sa, že aj mohamedáni môžu páchať hriechy, len to Alláh nesmie vidieť.

Mimochodom, otázka alkoholu. V pouličných obchodoch ho nekúpite. Nadháňači niektorých reštaurácií vám sľubujú, že v ponuke majú aj víno a pivo, ale to sme neskúšali obávajúc sa drahoty za zakázaný trúnok. Pivo sa vraj dá kúpiť v miestnom Carrefoure. Lenže ten sa nachádza dosť ďaleko od centra a zabíjať vzácny čas v Marrákeši návštevou nákupného centra je nezmysel. Pokiaľ ide o ten Carrefour, nemôžem sa zdržať poznámky. Marrákešký hypermarket je architektonicky vyriešený neuveriteľne umne (išli sme okolo neho mikrobusom). Zachováva si štýl a dokonca aj tehlovo červenú farbu okolitej zástavby, hoci ide o modernú budovu. Nie, ako tie naše plechové škatule postavené na úrodnej pôde…

V Marrákeši je viacero pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť. Neďaleko od námestia Jemaa el-Fna sa vypína 77 metrov vysoký minaret Koutoubia, ktorý je dominantou celého mesta. Údajne je viditeľný zo vzdialenosti 29 kilometrov. Za zatvorenými portálmi mešity sa ukrýva 17 lodí. Vojsť do mešity však nemôžete. Vstup je povolený výhradne pre moslimov.

Koutoubia

Koutoubia

Koutoubia

Koutoubia

Koutoubia

Koutoubia

Koutoubia

Tambeaux sadiens je hrobka – dvojité mauzóleum, ktoré Moulay Ahmed el Mansou al-Dahbi vybudoval v 16. storočí. Odpočíva tu 62 príslušníkov dynastie Saadovcov.

Tambeaux sadiens

Tambeaux sadiens

O tom, že Ahmed el Mansou al-Dahbi získal pri obchodovaní so zlatom a otrokmi veľké bohatstvo svedčia aj zvyšky paláca El Badi.

Medzi ďalšie pozoruhodnosti patrí múzeum Museé dar Si Said, či palác de la Bahia, ktorý je dôkazom toho, že maghrebský veľkovezír to na konci 19. storočia vedel „rozbaliť“ – palác so 150 miestnosťami sa rozprestiera na ploche šesť hektárov!

Za návštevu stojí aj Médersa Ben Youssef považovaná za najkrajšiu stavbu v Marrákeši. Ide o najväčšiu internátnu školu koránu v Maghrebe (africký región na severe Sahary zahŕňajúci Maroko, Západnú Saharu, Alžírsko, Tunisko, Líbyu a Mauretániu).

Centrum mesta je obkolesené viacerými pozoruhodnými a rozľahlými záhradami. Z nich určite za návštevu stojí záhrada Majorelle, ktorú charakterizuje sýta modrá farba. Vytvoril ju francúzsky maliar Jacques Majorelle. Nachádza sa v nej úctyhodná zbierka kaktusov a vila vybudovaná v štýle Art-Deco. Záhradu neskôr kúpil známy francúzsky módny návrhár Yves Saint-Laurent, ktorý tu prežil časť svojho života a je tu aj pochovaný. Nemožno pochybovať o tom, že Saint-Laurent ako módny návrhár mal vkus, nielen čo sa týka oblečenia, ale aj z hľadiska krajinného, ak sa rozhodol pre Marrákeš. Mimochodom aj bývalý britský premiér Winston Churchill údajne raz o Marrákeši povedal, že je to „najkrajšie miesto na svete.“

Winston Churchill

Pre návštevníkov Marrákeša, ktorí až tak netúžia chodiť po pamiatkach, je lákavá medina, ktorej uličky tvoria marrákešsky bazár. V podstate ide o nepretržitý sled obchodíkov ponúkajúcich všetko možné od kožených výrobkov, látok na šaty i do interiéru, cez šperky, predmety zo striebra až po tovar miestnych kovotepcov.

Ktože za týmito dverami asi býva?

Ozajstným bonbónikom je ústredné námestie Jemaa el-Fna. Názov námestia znamená „Zhromaždisko mŕtvych“. Kedysi sa tu na dlhých kopijach vystavovali hlavy popravených osôb. Námestie je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Dôvodom pre zápis, sú pretrvávajúce tradície, ktoré tu fungujú po západe slnka. Vtedy na námestie prichádzajú rôzni umelci. Pre našinca sú zaujímaví najmä krotitelia hadov, ktorí však svoje kobry skôr trýznia. Za prenikavých zvukov trubiek sa usilujú hady donútiť k „tancu“. Domáci návštevníci námestia venujú enormnú pozornosť ľudovým rozprávačom, okolo ktorých sa vytvorí kruh vďačných poslucháčov živo reagujúcich na umelcovo vystúpenie. Nechýbajú ani rôzni akrobati, ženy maľujúce henou ruky či nohy, prevádzkovatelia čudnej hry s neznámymi pravidlami, keď jej účastníci hádžu mince na obrovský kus papiera pomaľovaný stovkami očíslovaných krúžkov. Do všeobecného huriavku výdatne prispieva viacero skupín bubeníkov. Na námestí sa zídu aj rôzni hudobníci, ktorí so sebou prinesú plastové stoličky pre prípadných poslucháčov a často hrajú z pasie len sami pre seba, bez výraznejšej snahy o zárobok. Chýbať nesmú ani pestro odetí predavači vody ovešaný kovovými nádobami typickí pre toto marocké mesto.

Predavači vody

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Súčasťou námestia okrem stánkov s predajom ovocia, korenín a orechov je aj celý rad šiatrových pouličných reštaurácií ponúkajúcich miestne špeciality, medzi ktorými najbizarnejšie pôsobia varené baranie hlavy. Nadháňači popisujúci vzletnými slovami chute jedál i umenie kuchárov sú neodbytní.

Reštika so špecialitou – varenými baraními hlavami, Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna

Jemaa el-Fna ráno

Jemaa el-Fna ráno

Jemaa el-Fna ráno

Jemaa el-Fna ráno

Napriek tomu, že na námestí stále pretrváva atmosféra ohurujúca exotikou mám pocit, že pred viac ako 20 rokmi, keď som tu bol prvý raz, som bol viac unesený… Dnes to už nie je celkom ono… Rozloha reštauračnej plochy sa zmenšila, osvetlenie krčmičiek je dnes už výhradne elektrické (predtým aj fakle), v rohu námestia vyrástlo pódium odkiaľ neustále hučí moderná hudba, i keď na pódiu nikto práve nevystupuje a tento hluk sa mieša so všetkými ostatnými do takej decibelovej kakofónie, že ak by tu vlastnili byt s oknami orientovanými na námestie, zákonite by sa z vás musel stať v krátkom čase buď chovanec Pinelovej nemocnice v Pezinku, alebo by ste byt predali výýýýrazne po cenu a odsťahovali sa.

Minaret Koutoubia neďaleko námestia Jemaa el-Fna

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)